Človek

Pred miliónmi - miliardami rokov boli preferencie každého žijúceho druhu v podstate rovnaké. Vývojom sa stal dominantným človek. Logickým vyústením vývojového procesu nepochybne bolo, že jeden druh sa stane tým "najsilnejším", zvláštne je, že to bol však človek. V prírode - drsnej prírode by sa dalo predpokladať, že preťije ten najsilnejší - najschopnejší. Človek, či jeho predchodcovia neboli v ríši fauny nijak extrémne silní ani rýchli, nemali v podstate žiadnu výhodu... Rozum? V tých časoch ťažko rozprávať o rozume... Vlastne, jeden by čakal, že sa tým naddruhom skôr stane nejaký typický predátor - prirodzene agresívny a silný jedinec. Tiger napríklad. Z pohľadu súčasného človeka - tak úžasne presvedčeného o svojej nadradenosti - je táto myšlienka, chorá postrádajúca známky logiky. To, že sa však práve on stal tým mysliacim je prinajmenšom zvláštne. Okrem toho ani v súčasnom svete nie je myslenie ešte zárukou prežitia... Vytrhnime človeka zo sveta civilizovaného a postavme ho oproti tigrovi, či inému prirodzene agresívnemu dravcovi - myslím že o ďalšej evolúcii by bolo veľmi rýchlo rozhodnuté... Vlastne, nemusí to byť ani tiger stačí malý - okom nerozoznateľný vírus... Všetká tá úžasná inteligencia sa stáva v okamihu irelevantnou... To že to bol práve človek kto sa stal dominantným musí byť alebo veľká náhoda, alebo druh zázraku. Nechajme však teraz evolúciu bokom a hľadajme odpoveď na otázku kto človek je, keď už je tým pánom tvorstva. Biologickú stránku môžeme vynechať - oproti iným zvieratám je dosť mrzák. Nie je rýchly, nedokáže žiť vo vode ani vo vzduchu, je náročný na potravu, klimatické podmienky - toto všetko musí kompenzovať mozgom. Môžete namietať, že má ruky - základné nástroje vykonávajúce spolu s mozgom PRÁCU - tak dôležitú pre vývoj, avšak práca - jej ľudská podoba, nemá význam pre žiadneho iného živého tvora. Vznik ľudskej práce je iba dôsledkom ľudského vývoja. Práca bola iba jednoducho nutnou podmienkou zaručenia existencie v drsnom svete. Zaujímavé, že táto charakteristika práce pretrváva dodnes. Či azda pracuje dnešný človek kvôli vývoju? Možno malá časť, zväčša je však práca podmienkou zaručujúcou ďalšiu existenciu. Najpodstatnejšou ľudskou črtou je myslenie. Vlastne ani nie čisté myslenie, známky myslenia je badať aj u laboratórnych zvierat. Myslenie človeka je úzko späté s emóciami. Emócie sa pravdepodobne vyvíjali spolu s myslením. Človek nie je iba "najmysliacejši" tvor je aj tvorom najemotívnejším. Prirodzené pudy sa u človeka pravdepodobne pretvorili na emócie, zo sebazáchovy mohol vzniknúť strach, zo sexuality láska. Emócie a Rácio teda spolu súvisia, nenadarmo vravíme o niekom, že "uvažuje srdcom". Vnášanie emocionálnych aspektov do rozhodovacieho procesu jedinca sa javí byť prirodzené a z pohľadu vývoja je určite správne uvažovať o každej veci zpoly emocionálne a zpoly rozumom. U zdravého človeka by mal byť tento pomer asi vyrovnaný. Prísne racionálne uvažovanie má mnohé úskalia. Vezmime si dve cesty jednu krátku a nebezpečnú. druhú dlhšiu a bezpečnú, racionalny algoritmus by za najvýhodnejšiu označil tú najlepšiu - najkratšiu, avšak emócie - strach - nám zaručia, že vyberieme tú "správnu" druhú cestu. Emócie a rozum sa teda stále vyvíjajú. Vynára sa teda zaujímavá otázka. Človek nepochybne čo sa týka v globále uvažuje "racionálnejšie" ako kedysi. Myslenie sa stáva čoraz efektívnejším a je zrejmé že v ďalších epochách ľudstva bude človek uvažovať ešte výkonnejšie. Tento proces je samozrejme limitovaný kapacitou mozgu - ale maximum je ešte ďaleko pred nami... Ako je to však s emóciami? Človek nepochybne "cíti" silnejšie ako jeho "chlpatí predchodcovia", avšak ľúbi dnes človek viac ako pred 10000 rokmi? Bojí sa viac? Postrehol to niekto, že aj emocionálno sa vyvíja? (Lebo je to logické, že by sa vyvíjať malo). Vývoj nie je tak rýchly, možno namietať... Ale ak emócie zaostávaju za ráciom, človek sa nutne stáva "nevyrovnaným" a čoraz viac racionálnejším. Prísne racionalni jedinci sú odsúdení na zánik. Uvažovanie bez srdca je príznačné pre strojovú inteligenciu a tá sa, našťastie, pánom tvorstva nestala. Kým nedostanú stroje "city" nikdy nemôžu ovládnuť svet. Ak teda aj ľudstvo niekedy stratí cit resp. racionálno bude príliš silné, takže zakryje emócie, človeka čaka krutý osud. Pripusťme však, že to človek predsa len zvládne a emócie budú kráčať ruka v ruke s rozumom. Mozog ako "domovské miesto" rozumu svoj biologický limit má. U emócii neexistuje. Čo ak vznikne teda situácia, že emócie zatienia rozum. Emocionalne uvažujúce bytosti taktiež isto nemajú šancu na prežitie... Z tohto uhlu pohľadu sa teda človek nachádza v dosť apriórnej situácii. Priznám sa, že ani mňa samého teraz harmonické riešenie nenapadá. Snažím sa utešiť, že toto celé má význam len z pohľadu miliónov rokov, ale predstava, že ľudstvo žije svoj "vlastný život" prirodzene končiaci smrťou, predstava že ľudstvo MUSÍ zaniknúť je desivá...