Súčasná populácia chápe pojem Egoista ako niečo negatívne. Táto téoria taktiež odsudzuje egoizmus v jeho klasickej podobe, avšak aby sme ho mohli odlíšit, zavádzame pojem nový - pozitívny egocentrizmus. Ako už bolo povedané snaha o čo najväčšie dobro pre seba je odsúdeniahodná. Avšak skúsme si položiť otázku kto je na svete dôležitejší než ja? Snaha o čo najväcšie dobro pre ostatných je síce chvályhodná, avšak ak neprináša úžitok (či až škodí) mne je irelevantná. Podstatou tejto teórie je teda zabezpečiť čo najväcšie dobro pre seba, avšak nie na úkor druhých. Som si istý, že väčšina ľudí bude nesúhlasiť s predošlou vetou, pretože stavá ostatných do úlohy pozadia. Toto však opäť nie je úplne presné. Povedzme príklad. Ak je niekto lekár a sám si zvolil že bude pomáhať druhým, každý človek ktorého vylieči je potešením pre jeho samého. To že vyliečil chorobu a pomohol druhému je len vedľajší účinok, jeho snahy o potešenie seba samého. Toto si však väcšina nedokáže pripustiť. Celé sa to teda javí tak že najdôležitejšie bolo aby mu pomohol. Okolie ho opäť bude rešpektovať a uznávať pre jeho nezištnosť. Lekár opäť získal. Keďže to bolo pozitívne bude to robiť asi ďalej (preto že myslí na seba) a stane sa z neho pozitívny egocentrik. Som si istý, že nik by ho neoznačil ako egoistu. Fakt že tým získa, či už kariéru, peniaze alebo uznanie sa javí byť irelevantný. Avšak práve toto bolo pre neho podstatné. Lekára by sme mohli označiť že sa pretvaruje a vo vnútri je úplne iný. Avšak aký by mal byť? Pomáha ľuďom pretože ho to teší (veci ktoré s tým prídu sú preňho len vedľajším účinkom). Negatívne by bolo keby myslel iba na dôsledok (kariéra) a zanedbával by príčinu (pomáhať). Toto však nemôže pretože podstatná je preňho príčina. Ak by sa správal ináč (podstatný je dôsledok), vystavoval by sa riziku, že ho ostatní označia negatívne. Toto nedopustí, pretože ako pozitívny egocentrik chce čo najväčšie dobro pre seba a nepotrebuje aby stratil uznanie ostatných.
Z daného príkladu vyplýva, že teória je použiteľná iba v prípade rozumnejších jedincov, ktorí dokážu domyslieť dôsledky. V prípade súčasného davového človeka je aplikácia pomerne zložitá, avšak nie nemožná. Podstatou je fakt aby všetko čo robíme nebolo na škodu druhým. Nie však pre nejaké morálne predsudky, ale preto aby sme získali čo najviac (dobrú mienku okolia) pre nás. Avšak ak to všetko má človek robiť proti svojmu presvedčeniu, tak to nemá zmysel a teória je preňho nepoužiteľná. Teória je teda použiteľná iba pre tú časť populácie, ktorá už dnes hodnotí svet ako neutrálny, či pomerne dobrý.
Druhou podstatnou ideou teórie, je nerobiť veci ktoré nemusíme ak neprinášaju zmenu k lepšiemu. Teda vec, ktorá je proti môjmu presvedčeniu (príp. nepovažujem za dôležité ju spraviť), urobím iba v prípade že neuškodí druhým a pomôže mne. Ak by ma okolie malo odsudzovať (a názor okolia je v danej situácii dôležitý) vec urobím.
Posledná časť teórie je závislá na charakterových črtách jedinca. Je to chovanie v extrémnych situáciach. Situácie sú síce označované ako extrémne avšak práve tieto sa vyskytujú veľmi často. Povedzme príklad. Dvaja ľudia na púšti. Jeden je veľmi smädný avšak nemá vodu, druhý je smädný menej avšak vodu má. Nechá si vodu pre seba, alebo mu ju dá s rizikom že ostane smädný? Ak u ňho prevláda potreba byť dobrým v očiach druhého pravdepodobne sa mu dá napiť (získa jeho uznanie). Ak u ňho vyhráva pud prežiť, odloží si ju napotom pre seba (získa vodu pre seba). V oboch prípadoch teda získa, podstatné je o zisk čoho mu ide. (pozn. V danej situácii sa javí byť rozumnejšie dať vodu jemu, pretože získa uznanie hneď a je možné, že príde pomoc, ktorá poskytne vodu aj jemu, získa uznanie aj potom. V prípade že by boli smädní obaja rovnako, nemá zmysel poskytnúť vodu druhému, nakoľko mu bude málo platné uznanie, ak bude mŕtvy). Opäť sa potvrdilo, že teória je prijateľná iba pre jedinca, ktorý je schopný domýšľať dôsledky.
Iná situácia. Človek žijúci vo vnútrozemí počúva správy o vysýpaní jedovatého odpadu do mora. Ak si odmyslíme fakt že aj toto na neho nejak pôsobí (potraviny či voda z tejto oblasti sa nejak k nemu dostanú, ale pravdebodobnosť, že ho to priamo zasiahne je malá), nemá pre ňho žiaden zmysel sa tým zaoberať. Vzhľadom k tomu, že je veľmi ďaleko od centra diania, nemá veľmi veľkú šancu s tým niečo spraviť. Na druhej strane tým, že sa nebude do týchto vecí angažovať, ostane mu viac priestoru na boj s podobnými problémami vo vnútrozemí. Ak takto uvažujú aj ľudia pri tom mori, každý vyrieši sám svoje problémy. Faktom ostáva, že možno dané problémy jedinec nedokáže vyriešiť a pomoc človeka vo vnútrozemí by sa mu zišla. Tu sa opät uplatňujú špecifické charakterové črty, a závisí od človeka čo bude hodnotiť ako jemu prospešné. Podobne aj v menšom merítku. Štát vynakladá obrovské peniaze na zdravotníctvo, či sociálne veci. Ak by sme sa prestali starať o iných (samozrejme s výnimkou tých ktorí našu pomoc skutočne potrebujú), a začali starať viac o seba, je pravdebodobné (keďže každý by o seba dbal), že by bolo problémov menej, tým že by sme sa starali o seba ubudlo by problémov druhým a získali by sme my (tým že by sme sa o seba starali), aj oni (tým že by sa starali o seba, a nemuseli sa starať o iných). Jediní kto by na to doplatil by boli tí, ktorí sa o seba nemajú záujem starať.
Celkovo teda môžme zhrnúť, že teória je za špecifických podmienok prijateľná aj v súčasnosti, pričom pri správnej aplikácii je pravdebodobné že získame my (a ako vedľajší účinok získajú druhí).