 "I once met a man who, when asked why he never took photographs of his kids, simply tapped the side of his head and said "it's all in here." I admired that greatly, because I simply don't have enough trust in my memory. I need reminders, markers that point the brain in the right direction amongst the most complex of mazes.
Why is it so hard to let go of that piece of paper scrawled on by someone once loved? These pointless artefacts are the proof of a moment lost in time, but they can never tell the full story. Nostalgia takes hold, dishing out its rose-coloured glasses to watch the show that is the past as you remember it. This is the show I love to watch, pointlessly, again and again. Music has a far greater potency - it can make time more immediate whilst simultaneously placing you effortlessly back to a moment in your childhood, a particular summer or just last week. Songs become a blueprint for your own personal mind map, who cares that 'It Ain't Necessarily So' was written in 1935, it has got all my own baggage attached to it now - not just the many and varied interpretations of it. There is always room for reinterpretation of a song because ever radically different human being has his or her collective and emerging lifetime to impress upon it. Music takes hold, and it is far more dangerous than nostalgia. Good times, bad times and boring times can be returned to with startling clarity; but it is the moment that becomes most important, where life is ment to be, for there can be no lie in a sweet melody or and evil groove. The perfect cure for my pointless nostalgia." |
Jamie Cullum, inset sleeve to 'Pointless Nostalgia' 2002 |
Dlho som rozmýšľal, ktorý kúsok zaradiť do svojej zbierky prvý. Malo by to byť čosi výnimočné. Taká tá spomienka, na ktorú sa bude spomínať najviac. Keď som rozmýšľal o celej tejto kolekcii mojich obyčajných vecí, vždy som si vravel, že nechcem aby to bol ďalší denník. Písať o veciach s istým časovým odstupom - keď sa na všetko pozerá akosi objektívnejšie. V spomienkach sa dá všetko krásne ešte viac prikrášliť a na to zlé a smutné sa proste zabudne. Keď sa však píše do denníka - o tom čo sa stalo dnes, včera, maximálne minulý týždeň je omnoho ťažšie si vymýšľať. Všetko je ešte v živej pamäti a všetko sa zdá byť úplne bezvýznamné, a v hlave nie je ani štipka pochybnosti o tom, že na ten dnešný nudný deň nestojí za to spomínať...
Vravel som, že ten prvý príspevok by mal byť neobvyklý. A tak poruším všetko čo som si tak krásne naplánoval a napíšem o tom ako je mi dnes, včera, maximálne minulý týždeň. Túto pieseň poznám iba pár dní. A už navždy mi bude pripomínať tieto dni. Naozaj čudný pocit. Dnes to nevidím ako čosi na čo sa oplatí spomínať ale možno už o pár mesiacov budem mať pri čítaní týchto riadkov ten zvláštny pocit a všetko to čo mi dnes pripadá samozrejmé a nudné mi bude tak zúfalo chýbať.
Všetko to začalo s Puvuzom. Puvuz bol jeden z nových spolubývajúcich, keď sme prišli s bratom druhýkrát do Londýna. Bol to taký obyčajný chalan, a - vlastne všetko to bolo a je také obyčajné. Hneď, keď sme prvýkrát prišli, myslel som, že mi bude sympatický, lebo mal gitaru. Zvláštne, že mám taký pocit, že keď stretnem niekoho kto vie hrať na gitaru hneď verím, že si budeme rozumieť. Puvuz je však úplne obyčajný chalan. To čo som na ňom našiel neobvyklé bola táto pieseň. Mám izbu vedľa neho a raz poobede si ju pomerne nahlas pustil a ja som hneď po pár sekundách vedel, že sa mi (ten song) páči. Taká tá príjemná melódia , na ktorú sa dá dlho spomínať a nejde z hlavy von. Mal som silné nutkanie ísť za ním a opýtať sa čo je to za pieseň. Ale nešiel som. Toto je na mne taká čudná vlastnosť. Stalo sa mi to už viackrát, ktosi počúva pieseň, ktorá sa mi už hrozne dlho páči a ja neviem prísť na jej názov. Stačilo by zájsť za oným človekom, spýtať sa ho, stiahnuť song na internete a... Asi sa tak nejak stále hanbím cudzích ľudí. Teda, to je ale blbosť. Teraz, keď sa nad tým zamýšľam vidím aké je to hlúpe a musím s tým prestať. Ale naspať k Puvuzovi. V tej chvíli som vlaste zvažoval, že je to Michael Buble, alebo proste si len pustil rádio a ani on nebude vedieť čo to hrajú. Skúšal som si zapamätať aspoň slová, ale viem len, že sa tam spievalo čosi ...the night and the music died... Potom som ten song počul ešte párkrát z jeho izby a stále som mal to nutkanie ísť sa ho opýtať čo to je. A keď to raz hralo v spodnej izbe tak som sa ho proste na to spýtal. Viem že keď som sa spýtal čo je to za hudbu, odpovedal "Jazz, to je Jazz." V duchu som si pomyslel čo to je za tupca, jasné že viem, že to je Jazz, ja chcem vedieť autora a tak som sa nakoniec dozvedel čo to je. Povedal mi aj príbeh ako sa k tomu dostal. Raz bol na Trafalgar Square a z obrovských reproduktorov hrala táto hudba. Tak veľmi sa mu to páčilo, že zašiel za zvukárom a opýtal sa ho čo to je. No a tak si kúpil CD s Jamie Cullumom. Dnes som si to jeho CD požičal a stiahol do laptopu. Vlastne hneď som to poslal aj sestre, lebo som myslel, že aj jej sa to bude páčiť. Proste taká tá chytľavá melódia, čo jej nejde odolať a musíte ju mať. Moja hymna, ktorá mi bude pripomínať navždy tieto veľké prázdniny v Londýne.
Dnes, keď som mal to CD v ruke, som si prečítal aj text v booklete. Píše sa tam to čo je na začiatku tohto textu. Ani som netušil ako perfektne sa tá pieseň (v skutočnosti celý ten jeho album je o nostalgii) hodí do mojej zbierky a nenapadlo ma že tu bude mať svoje čestné prvé miesto. Ako som vravel - život je tu nudný. Človek by čakal, že Londýn je úžasné miesto, kde je stále čo robiť, ale ja - trávim skoro všetok svoj čas za laptopom na internete. Chcel som ísť párkrát von, fotiť obyčajný Londýn, ale zatiaľ mi neprialo počasie a pravdupovediac ani sa mi veľmi zatiaľ nechcelo. Hľadám prácu. Teda tak oficiálne nazývam tieto drahé prázdniny. V skutočnosti ani neviem, či nejakú prácu chcem. Je tu tak krásny kľud a pokoj. Je to skoro ako doma, len vás tlačí ten nepríjemný pocit, že každá sekunda ktorú tu len tak sedím je tak nepríjemne drahá. Bez práce je to tu dosť nepríjemné na psychiku a na Naštyvi, a najmä na Nžatem, je to už aj poznať. Vnímajú ten tok peňazí do stratena ešte intenzívnejšie, a fakt že nepracujú ich robí čoraz viac čudnými. Štiky. Keď nemáte celé dni nič robiť, a ešte za tú hroznú nudu máte platiť obrovské peniaze je to strašné. Čudujem sa, že to tak nedolieha aj na mňa. Ešte štastie. Keď som tu išiel tak s tým pocitom, že berem buď poriadnu prácu, alebo nič. Vyhradil som si libry na dva mesiace života a to je presne čas, ktorý si nechávam na nájdenie práce. Hej - mohol by som byť aj aktívnejší, keď sa má jednať o tak významný krok v mojom živote. Cez víkend som sa zaregistroval asi na 20 stránkach a dnes som odpisoval na prvé ponuky. A ako to vidím? Pravdupovediac veľmi tomu neverím, že sa tu presadím. Možno na najakej pozícii, o ktorú ani vlasnte nemám záujem. Chcem aby niekto ocenil ten môj úžasný talent, ale ťažko niekoho presvedčiť, keď mám problém dostať sa cez to sito experiencov a skillov, ktoré od každého požadujú. Predstava, že by som mal robiť čosi medzi angličanmi je lákavá aj strašidelná zároveň. Určite by to bolo zvláštne a - bolo by super keby to už bolo. Ale teraz - tá fáza hľadania práce, o ktorej si myslím že je príliš vzdialená tomu čo fakt dokážem - tá fáza vo mne zanecháva také tie pocity - vráť sa domov a choď hľadať práu tam kde ťa budú považovať za hrdinu. Doma som mal vždy pocit, že som bol jeden z tých lepších a tu sa cítim tak, že každý koho stretnem na ulici dokáže trikrát viac ako ja. Ešte aj tej angličtiny sa bojím. Celý život, ako sa moja angličtina zlepšovala tak som mal taký úžasný pocit, že aj keď žijem na ospalom Slovensku, aspoň reč mi dáva možnosť priblížiť sa veľkému americkému svetu. Alebo austrálskemu, anglickému... Keď som na slovensku počúval kanadské rádiá a občas sa stalo, že som prestával vnímať že hovoria cudzou rečou, lebo som tomu proste rozumel tak mi bolo fajn. Alebo keď pozerávam StarTrek a úplne nevnímam, že to čo počujem nieje môj materinský jazyk a dokonale tomu rozumiem... Keď čítam anglickú knihu a dej ma dokáže úplne strhnúť... A potom, prídem do obyčajného londýnskeho obchodu a nerozumiem poriadne ani sumu čo mám zaplatiť a musím sa pozrieť na pokladňu. Je to frustrujúce. Celý život ste presvedčený, že viete anglicky a potom sa stane takéto čosi. Ba čo viac. Snažím sa niekoho ohúriť svojou plynulou angličtinou, ale rozumejú ma všetci cudzinci okrem domácich angličanov. Tí sa na mňa pozerajú a - aj keď možno chápu čo vravím, tvária sa ako keby som rozprával nejakým zvláštnym dialektom. Ako keby chceli povedať "Kamko tak tá tvoja angličtina je teda pekný mišmaš..." Chcel by som si povedať, že sú to len tupci čo nerozumejú vlastému jazyku, ale blbý fakt je, že oni sú tí domáci a to ako vravia oni je štandard. Vlastne už mi je to jedno. Rozumejú či nie. Rozumiem či nie, to je jedno, všetci vieme anglicky a je to len otázka ako dlho nám to trvá kým sa dohodneme. Snáď to tak nejak bude aj v tej práci, ktorú raz hádam nájdem. Naštyvi už volali aj prví ľudia z agentúr. To preto, že si dal CV na internet o pár dní skôr. Zajtra má svoje prvé telefonické interview a mne zajtra možno už ktosi zavolá tiež. Keď tak pozerám na Našta aký má z toho všetkého stres je mi až zvláštne ako to, že ja som tak pokojný. Netrápi ma že sa mi možno zajtra ozve človek s mojou životnou šancou a ja mu nebudem rozumieť, skôr mi vadí ak mi zazvoní telefón a ja budem chcieť ešte spať. Hm - staviam sa teda 
pekne pasívne k mojej ďalšej budúcnosti. Ale čo. Tak ako som povedal - dal som si na nájdenie poriadnej práce 2 mesiace a ak sa dačo dovtedy podarí tak super, ak nie, život ide ďalej. Som dosť nadaný na to aby som sa uplatnil niekde inde (A uisťujú ma o tom aj všetci tí moji kamaráti na Slovensku, ktorí teraz majú fajn miesta a možno ani nemali toľko talentu čo ja...) Hej, je to pekný pocit keď sa nebojím. Nevadia mi dokonca ani tie peniaze čo tu možno len tak miniem. Ak je niečo čo mi vadí, tak je to čas čo tu "stratím". Ale vlastne - to ani nejde "stratiť" tu čas. Aj keď tu zatiaľ iba celé dni len tak sedím na izbe a moja jediná cesta mimo dom je len keď si potrebujem nakúpiť, aj tak viem že čas prežitý v Londýne nie je stratený a raz sa na to celé bude super spomínať. Aj keď ešte teraz o tom netuším, určite získavam aj v tejto chvíli nádherné spomienky, ktoré nemá len tak hocikto. Až tak veľa slovákov zase v Londýne nebolo. A keď raz s nimi pôjdem zase niekedy na pizzu tak nebudem ten-čo-prežil-život-v-malom-ospalom-meste, ale už vždy len ten-čo-skúsil-Londýn. Zvláštne. Každý si myslí aké je to úžasné za hranicami a pritom je to to skoro úplne rovnaké. Každý verí, že sú to obrovské peniaze, ktoré tu môže hocikto zarobiť, a ani ich nenapadne rozmýšľať o tom, že najprv si treba nájsť nejakú prácu. A potom viesť pomerne skromný život a nakoniec si aj niečo ušetriť a prísť ako národný hrdina domov. Ten-čo-zarobil-v-Anglicku. Ale hej - stojí to za to. Určite to stojí za to ochutnať Londýn. Chcem len povedať - je zvláštne ako to väčšina ľudí preceňuje. Aj ja som bol taký. Obdivoval som všetkých tých čo to skúsili. Vravel som si, že ja by som na to nikdy nemal. Ani so svojou úžasnou angličtinou, charizmou, vedomosťami a čo ja viem čím. A potom tu prídem a šup skončím v nejakej CDčkárni za pásom, robím niečo čo by som na Slovensku od hanby radšej nikdy nerobil. A nielen to. Nielen že to skúsim. Potom sa vrátim a v hlavičke sa pohrávam s myšlienkou či by som to robil znova. Aspoň týždeň - aby som si trošku pokryl straty z týchto zvláštnych prázdnin. Alebo mesiac, aby som doniesol aj pár tisíc domov - len nech niesom v strate. Ono vlastne také zlé to nebolo, poviem si občas a v hlave rátam koľko by to hodilo keby som v CDčkárni, alebo v inej diere stratil rok, dva svojho života. Koľko stojí rok života? Čudné, občas mi pripadá, že by som rok svojho života neobetoval práci za žiadne peniaze. Cítim ako je to všetko zvláštnejšie s tým ako starnem, a vadí mi každá minúta môjho života, ktorú nemôžem minúť tak ako chcem ja. V skutočnosti - keby som ju míňal po svojom asi by som sa dosť nudil. Vždy - aj teraz v Londýne - rozmýšľam aké by to bolo keby som nemusel robiť nič a teda vlastne mohol robiť čo len chcem. Snívam o tom ako by som si rozvíjal svoje záľuby a - viem že sú to len sny, lebo keby to tak bolo tak by som pravdepodobne nerobil nič. Vravel by som sám sebe, že nemám dosť prostriedkov na to aby som robil to, že som už príliš starý aby som sa naučil tamto, alebo že tamto ten sen čo som si chcel splniť celý svoj život ešte pár dní počká, keď už to vydržal celé tie roky.
Život je úžasná vec. A keď má človek toľko možností ako svoj život prežiť je to občas celé tak veľké, že sa až z toho točí hlava. Som strašne moc šťastný človek. Mám zdravie. Teda - nieže by nebolo čo zlepšovať, ale čo sa zdravia týka myslím, že mám byť prečo spokojný. Moje zdravie mi dovoľuje robiť tak veľa vecí. Napríklad mi dovolilo dostať sa až sem. Do Londýna. Znie to čudne že by zdravie malo byť prekážkou v tom niekam cestovať, ale pamätám si spolužiaka z výšky. Sicy Gikncuit. Pár dní po úspešných štátniciach sme sa stretli náhodou v autobuse, a keď som mu povedal, že sa chystám do Anglicka, tak sa len závistlivo usmieval. Viem o veľa dôvodoch prečo sa ľudia neodvážia ísť sem za malú mláku - reč, peniaze, rodina ale on bol prvý čo videl hlavný problém vo svojom zdraví. Mal niečo s kolenami, alebo chrbticou. Už presne neviem, vravel, že proste nemôže dlho stáť. Nikdy som to o ňom predtým nevedel a pripadal mi ako úplne normálny chalan. V tej chvíli som si to tiež ešte neuvedomil, ale teraz to cítim naplno ako fajn je mať zdravie, ktoré ťa nemôže obmedziť v spĺňaní snov.
Mám peniaze. Teda - nieže by som bol nejak extra bohatý. Vlastne skôr naopak, myslím, že na to koľko mám rokov a na všetky tie moje talenty a zdravie som už na tom mal byť dávno omnoho lepšie. Ale mal som dosť peňazí na to aby som mohol ísť s kľudným srdcom prvýkrát do Londýna. A to nie je všetko, zarobil som tam ďalšie peniaze na to aby som mohol prísť do Londýna aj druhýkrát. Teraz už s pocitom, že nikomu nič nedlžím a keby som aj minul všetko čo mám tak to stále za to stálo lebo skúsenosti nekúpiš za žiadne peniaze. Celé tieto prázdniny sú poriadne drahé. Však napokon - žijem v Londýne tak strašne predraženom meste, že je až zvláštne ako to tu ľudia zvládajú. A mne - mne nerobí problém minúť tu všetko čo mám a ešte stále spokojný sa vrátiť domov s nulou. Až desivý prístup. Ale mňa to robí strašne slobodným, keď mám ten pocit, že sa o všetky tie peniaze nemusím nejakú chvíľu starať lebo ich mám proste nateraz dosť. Sú to celé moje vlastne-životné úspory, suma na ktorú moja mama musí pracovať možno pol roka, suma, ktorá by mi na Slovensku tak hrozne moc vedela pomôcť, a ja som ju tu ochotný len tak minúť. Keby mi to aj neprinieslo žiaden osoh. Len za to že som tu. V Londýne. Však možno je to poslednýkrát tak si nechcem domov priniesť spomienky plné stresu. Tak ako keď som tu bol prvýkrát. Čo najlacnejšia strava, rátanie každej libry, hrozné práce, len aby som na Slovensko mohol prísť ako frajer čo zarobil cez 100 tisíc. Nie - druhý pobyt nechem rátať na peniaze. Stále si robím účtovníctvo a značím koľko kedy miniem, to hej ale - aspoň stále nerozmýšľam o tom koľko donesiem naspäť. Tento druhý londýnsky výlet je pre mňa príliš drahý na to aby som si ho pokazil predstavou na to koľko ma stál. A vlastne - nesmiem zabúdať na to prečo to celé robím. Som tu predsa kvôli práci, v ktorej mám raz zarobiť tie nechutne veľké peniaze. Ktovie, možno už zajtra sa mi ozvú s tou správnou príležitosťou. Alebo možno opäť skončím na mesiac v nejakej CDčkárni a po mesiaci trápenia prídem naspäť domov ako národný hrdina. Mám pred sebou ešte asi mesiac a pol. A to je dosť dlhá doba na to aby som si teraz robil s niečim hlavu. Teraz je predsa najdôležitejšie zapísať si tento môj prvý kúsok v mojej zbierke nostalgických pokladov. Vlastne, teraz keď som sa pozrel o pár riadkov vyššie zbadal som, že som zase kúsok odbočil - písal som o tom aké mám v živote šťastie.
Mám angličtinu. Heh pekne sa to píše a úplne všetci ma v tejto ilúzii utvrdzujú. Ešte aj to moje vnútro sa občas pohráva s myšlienkou, že ju asi fakt viem. Keď sa rozprávam s angličanom, tak ešte aj on občas pochváli dobrú english, ale aj tak je tu ten úzkostlivý pocit keď počujete čosi a nech hľadáte v hlave akokoľvek dlho, nech premýšľate na čo sa to asi podobá, nič vám to nepripomína. Nakoniec musíte pripustiť prehru a pokorene sa spýtať "Pardon?" Och, ako to neznášam. Pripustiť si že neviem anglicky. A pritom sa ten týpek pýtal len nejakú banalitu ako "How are You?". Úplne primitívnu otázku, ktorú by možno rozumel aj začiatočník, ale ja na ňu musím s pocitom prehry reagovať "Pardon...?" Potom sa môžem rozprávať aj 5 minút kvetnatou rýchlou angličtinou plnou zvratov, v hlave ma stále škre tá primitívna otázka čo som ju nevedel na prvýkrát zachytiť. Angličan odíde s pocitom, že stretol cudzinca s výbornou angličtinou, ja odchádzam s pocitom, že som nerozumel ani "How are You..." Ale až tak zlé to nie je. Ak by som sa mal na to pozerať objektívne tak by som musel pripustiť, že som na tom s angličtinou fakt dobre. A to je to čo mi dáva ďalšie možnosti. Chcete dobrú prácu v Londýne. Potrebujete angličtinu. Fajn - ja ju mám! Už dosť veľa Slovákov skončilo v Londýne pri mizernej práci len preto že nemali to čo ja: "Dobrú" angličtinu. Aj keď občas nerozumiem ani "How are You". A vlastne aj to sa možno spraví a možno (ale nechcem nič zarieknuť) sa raz stane, že budem túto ich čudnú hatlaninu rozumieť tak krásne čisto ako v amerických filmoch. A ešte niečo. Možno už zajtra mi tá moja angličtina nájde prácu, ktorá mi umožní zmeniť celý môj život.
Mám vzdelanie. A to už sa dostávam do pekne úzkej skupiny. Moje sebavedomie opäť narastá keď zvažujem koľko mojich kamarátov má toľko šťastia ako ja. Na slovensku - keď má titul každý okolo vás (pochopiteľne keď najbližší kamaráti sú moji spolužiaci) je to bežné. Ale keď prídete do Londýna - väčšinou medzi slovákov a čechov, ktorí sú na tom značne horšie ako vy, tak vo vás vaše vzdelanie vzbudzuje zvláštnu hrdosť. Ako keby vám vravelo, že ste čosi viac. Nie nechem aby to vyznelo namyslene. Ako som vravel, z mojich kamarátov má tie tri písmenká pred menom skoro každý a keď si spomeniem že získať ich nebolo nič zložité, tak nie je na čo byť namyslený. Ale tu - kde o vás nikto nevie, že ste len obyčajný človek, dáva vzdelanie takú čarovnú moc. Ooo aby som nezabudol. Nemám len také hocijaké vzdelanie. Som majster informatik. Presne ten informatik, po ktorých je taký dopyt. 2000 neobsadených miest na Slovensku, možno 20000 v Londýne, a v Amerike je to vraj vyše 200000. Mám tak lukratívne vzdelanie, že nájsť si tu prácu (s mojim zdravím, peniazmi a angličtinou) bude určite hračka. Tak to asi preto som taký spokojný - všetko bude v pohode, lebo som predurčený na to aby to vyšlo :) A ak nie, nevadí, keď aj prídem úplne o všetko, tak mi ostanú zážitky, a to už stratiť nejde. Možno preto mi je teraz tak dobre a necítim žiaden stres. Môžem počúvať Jamieho Culluma, ležať v posteli dokedy chcem, robiť čo sa mi zachce, alebo len tak "byť v Londýne". Takýchto ľudí nie je mnoho. Všetci sa stresujú, rozmýšľajú čo bude zajtra, kde zoženú peniaze na nájom a jedlo na ďalší mesiac a asi ani nemajú čas na to uvedomiť si aký je život krásny. Nemajú čas zamýšľať sa nad nejakými piesňami a už vôbec nerozmýšľajú o tom ako sa im raz bude spomínať na tieto nádherné dni.
Som šťastný človek. Nemám žiadne starosti, a odteraz vždy, keď budem počuť túto pieseň skúsim si na to spomenúť. Na Puvuza, Zocta, Nášu, Knoktu a toho druhého Zoťa - mojich spolubývajúcich z Beresford Road 40. Na veľké prázdniny, ktoré sú možno posledné v mojom živote, lebo možno už zajtra začne moja kariéra bude hrozne ťažké sa niekedy znova zastaviť, a porozmýšľat o tom aký je život úžasný.