Jim Jarmusch Dead Man

Jim Jarmusch, je jeden z tých režisérov, čo natáča filmy, ktorým málokto rozumie. Filmové lahôdky, ktoré nikdy nebudú komerčnými hitmi, a svojich priaznivcov nájdu iba medzi filmovými kritikmi, intelektuálmi, alebo snobmi, ktorí si zakladajú na "dobrom" filmovom vkuse. Neviem, či aj ja mám rád tento typ filmov, pretože - musím pripustiť, že sú pre mňa stále veľmi komplikované. Ale raz za čas - raz za čas si aj ja pozrem niečo z filmového klubu. Aby som sa mal nabudúce o čom rozprávať s filmovými kritikmi, intelektuálmi a snobmi s pestovaným vkusom. Alebo len preto, že mám náladu na niečo zvláštne. Neviem či ešte stále funguje filmový klub na STV2, ale viem, že každú stredu alebo štvrtok tam po desiatej vysielali práve tieto nezávislé filmy. Párkrát som aj mal chuť pozrieť si niečo také zvláštne, ale keďže to bolo v strede týždňa a bolo treba vstávať do školy, a boli to všetko filmy o ktorých som nikdy nepočul, iba ma zaujala upútavka v eurotelevízii, nikdy mi to veľmi nevyšlo. Ale práve na Dead Mana som si nejak našiel čas. Bolo to vlastne kvôli Jimovi Jarmuschovi. Vôbec som nevedel (a ani neviem) kto to je, ale viem, že natočil film Noc na Zemi. Bolo to o nejakých taxikároch a dokonca ani tento film som nevidel. Videl som len ukážky z neho v tej relácii o filmoch čo moderoval Maroš Kramár. Film a Video, alebo tak nejak sa to volalo. V tej dobe som nemal veľmi prístup k filmom, a väčšina filmov, ktoré sa mi páčili boli v kine mládeži neprístupné a tak som pozerával aspoň ukážky...
O pár rokov neskôr na STV2 vysielali Jarmuschovho Dead Mana. Keďže tá ukážka na Noc na Zemi sa mi neviem prečo páčila, tak som sa rozhodol, že si niečo od toho Jarmuscha pozrem... Dodnes som nevidel Noc na Zemi, a asi je zvláštne, že kvôli párminútovej ukážke z nejakého filmu som sa rozhodol pozreť iný film od toho istého neznámeho režiséra, ktorého názov mi nič nehovoril, a ešte k tomu uprostred týždňa v noci, ale presne tak som sa dostal k filmu Dead Man.

Je to presne ten typ filmu, ktorý si zaslúži byť v filmovom klube na STV2. Dlhý, zvláštny, trochu nudný a ťažko ho pochopiť. Možno ani nemá žiaden hlbší zmysel, a bol to len taký obyčajný film. Čiernobiely, v originálnom znení s titulkami. Dnes si už iba zhruba pamätám o čom bol, ale viem že sa mi vcelku páčil. Bol som vlastne na seba aj trošku hrdý, že sa mi páčil film, ktorý majú radi iba naozajstní znalci filmového umenia (aspoň teda myslím, že je to jeden z tých filmov). Nie je asi ani dôležité o čom bol - raz to určite napravím, a pozrem si ho znova, aby som si pripomenul o čom je. Dôležité je, že keď si na ňho spomeniem, spomeniem si aj na pár iných vecí, ktoré sa s ním spájajú.
Keď som ho v ten večer dopozeral tak som ho určite celkom neporozumel, a určite by som na ňho dodnes zabudol úplne. Vlastne asi najviac sa mi v ňom páčil soundtrack, a pár dobrých dialógov. O pár rokov sa však ukázalo, že sa páčil aj niekomu inému...
To bolo to "lavičkové" obdobie. Bol som vtedy v Košiciach na škole, a každý týždeň som sa tešil na "lavičky". A potom, keď som v Košiciach opakoval druhý ročník, a to znamenalo, že som celý ten ročník bol doma v Hrádku a nič nerobil, som bol na lavičkách každý večer. Na lavičkách sa stretávali všetci z okolitých bytoviek. Začalo to neviemktoré leto, keď som tam občas býval s pár kamarátmi, a nejak sa k nám pridalo pár ďalších ľudí. Na blízkom parkovisku sa hrával ping pong, ja som začínal hrávať na gitare a tak sme sa tam každé poobedie stretávali. S Niťlom sme iba krútili hlavami kto všetko na "naše" lavičky začal chodievať. Dokonca aj Prekážťania... Hrádok je rozdelený na Belanskú a Prekážku a mladí z jednej štvrte netrávili väčšinou svoj čas v štvrti druhej. Ale naše lavičky boli asi niečím výnimočné, lebo raz sa tam dokonca stretlo toľko ľudí, že niektorí ani nemali kde sedieť. Asi som bol aj trochu hrdý na to, že práve tá "naša" bytovka je tak populárna. Odohrali sa tam všetky tie sídliskové lásky a intrigy, vzťahy a rozchody, noví kamaráti a kamarátky a - vlastne aj ja som svoju prvú naozajstnú lásku stretol práve tam. Vlastne ju chcel Niťu a on ju tam aj doviedol, ale nakoniec skončila so mnou. Niťu mi to potom ešte dlho vyčítal, aj keď mi nikdy nič nahlas nepovedal. Dosť zvláštne - svoju prvú lásku som stretol, keď som mal 20 rokov. A stretol som ju "pred bytovkou". Neskôr, keď som robil v lete na brigáde na moltese, tak sme sa o mojej prvej láske bavili aj so Tamwiou, jednou babou čo so mnou robila, a pýtala sa ma kde som svoju prvú lásku stretol. Hm... a ja som vlastne nevedel kde som ju stretol. A ona povedala, že či len tak pred bytovkou a povedala to s takou iróniou, že vtedy mi naozaj došlo, že 20 roční chalani nestretávajú svoje prvé lásky pred bytovkou...
Mydou som fakt stretol pred bytovkou a - vtedy som bol celkom populárny, a asi o mňa aj dosť dievčat malo záujem, ale nejak som si vybral práve ju. Ale to bol len jeden "vzťah" z mnohých, ktoré vznikali "na lavičkách" každý deň. A každý deň sa rozpadávali. Ako ten môj. A potom sa znova dali dokopy a znova sa rozišli a znova dali dokopy a znova rozišli... Ani neviem koľko krát sme sa rozišli a dali do kopy s Mydoou.
Jedným z dievčat, ktoré tam chodievalo bola aj Epočle Dylusová. Nikdy predtým som ju v meste nevidel, a keď som ju prvýkrát stretol na lavičkách tak ma ničím nezaujala. Vlastne - bolo to dosť mladé dievča na to aby ma niečím zaujalo. Ja som bol na vysokej škole, ona končila základnú. Úplne iná liga. A - nakoniec aj začala chodiť s niekým úplne iným - Setťom Nekisílom. A po pár mesiacoch sa zas rozišli - ako to už na lavičkách býva. Ale ona bola tá zvláštna osoba, ktorá povedala, že sa jej páčil Dead Man. Končila základnú školu, a povedala, že sa jej páčil tak komplexný film ako je Dead Man. No - asi som pred ňou získal v tej chvíli trochu rešpekt. A asi aj celkom oprávnene. Jej mama bola učiteľka, otec tiež nejaký vzdelaný človek, tak asi bolo aj celkom prirodzené, že z nej vyrástla "intelektuálka". Okrem Dead Mana vedela celkom dobre po anglicky, mala rada kvalitnú literatúru a dobré čaje a ja som mal pri nej pocit, že toto dievča - keby bolo o pár rokov staršie by mohlo byť ideálnym dievčaťom pre mňa. Vlastne - aj mi to ľudia z "lavičiek" vravievali, že by sme k sebe pasovali, ale to už som mal Mydou. Epočle však bola tiež, veľmi milá. Vo svojom živote ma vo veľa veciach ovplyvnili filmy a seriály. V mojom životnom vkuse. Častokrát tvrdím ľuďom, že mám rád veci, ktoré som nikdy v živote neskúsil. Ale viem, že ich majú radi filmoví hrdinovia. Ako knihy od Selingera - nikdy som žiadnu nečítal, ale viem že sú skvelé - vravia o nich vo filmoch. Jaguár ročník 56 - nemám poňatia ako to auto vyzerá, ale každému vravím, že také auto chcem mať, lebo ho mal aj Sebastian vo Veľmi nebezpečných známostiach. Mám rád tequilu, lebo ju pili v Knocking on Heaven's Door. A čaj - milujem Earl Grey, pretože ho pije Jean Luc Picard v Startreku...
Earl Grey bol môj obľúbený čaj, ešte pred tým ako som stretol Epočlu. Avšak nikdy predtým som ho nepil. Ona však Earl Grey poznala a dokonca poznala aj Darjeeling, nejaký ďalší z jej obľúbených čajov. Takže v svojich 13 rokoch sa jej páčili filmy od Jima Jarmuscha, a vyznala sa v čajoch. No - opäť vtedy v mojich očiach stúpla. Darjeeling som nepil dodnes, ale keď sa ma niekto pýta na obľúbený čaj vravím Earl Grey a Darjeeling - pretože verím jej vkusu. Vtedy sa mi ponúkla, že ak chcem, tak mi Earl Grey donesie. Vraj jej otec to kupuje v Čechách, a teraz tam má cestu. A tak som vďaka nej prvýkrát ochutnal môj obľúbený čaj. Hneď ako mi doniesla krabičku, povedala nech ho otvorím a ovoniam. Ten kto pozná Earl Grey a vôňu bergamotu, vie že tá vôňa sa nedá zabudnúť. Doma som sa s čajom, ktorý mi doniesla Epočle pochválil celej rodine, ako keby to bolo neviem čo výnimočné. Moja mama musí mať asi nejaký talent, ale vie spraviť ten najlepší Earl Grey aký som kedy pil. Odvtedy si ho kupujem často, ale keď si ho spravím sám nikdy sa nevyrovná tomu ako ho spraví moja mama. Ale aj tak - je to môj obľúbený čaj - milujem jeho vôňu a chuť a aj keď som vedel, že musí byť dobrý, keď ho má rád Jean Luc Picard, až vďaka Epočle som ho začal mať naozaj rád. Hruška bergamot vonia naozaj nádherne. Keby vyrábali kozmetiku s tou vôňou určite by bola moja obľúbená... Vlastne - aj keď som tieto vianoce kupoval tu v Londýne, nejakú kozmetiku pre mamu, tak som vybral tú na ktorej bolo napísané bergamot. A - je to len náhoda, že o tom píšem práve dnes - ale dnes keď som volal s mamou tak povedala, že až dnes tú kozmetiku naozaj vyskúšala, a že je fakt úžasná a že jej mám doniesť aj nabudúce. Možno keby som nestretol Epočlu a nepoznal kvôli nej Earl Grey a bergamot, dnes by som sa s mamou rozprával o niečom inom. Je to naozaj zvláštne aké drobnosti v živote ovplyvnia ďalšie drobnosti v živote a to aj o pár rokov neskôr.
Ďalšia vec, ktorú mala Epočle rada boli dobré knihy. Ja som počul iba pár poviedok, od Saroyana, Selingera, Hemingwaya, Twaina a ďalších v rádiu a nikdy som nečítal žiadne knihy. Ale Epočle, končiaca základnú školu, mala týchto autorov už dávno prečítaných a doporučila mi pár fajn autorov. Nikdy som nič z toho neprečítal - nemal som akosi čas, ale keď mi raz doniesla Tracyho Tigra od Saroyana, tak som tú malú knižku prečítal za poobedie. A - páčila sa mi. A odvtedy keď sa rozpráva o literatúre vravím ľuďom, že mám rád Saroyana, aj keď som od neho prečítal iba tú tenkú knižku s veľkými písmenami.
Okrem všetkých tých intelektuálnych kvalít ma tiež strašne milo prekvapilo, keď povedala, že ma chce fotiť... Neviem - je to asi narcistické, ale keď mi niekto povie, že si ma chce odfotiť, lebo mám peknú tvár tak je to pre mňa dosť dobrý kompliment. Dnes aj ja rád fotím, a - je veľa ľudí so zaujímavými tvárami, ktorých by som rád fotil. Ktovie, či aj oni to vnímajú ako kompliment, keď im poviem, že by som ich rád fotil... Ale na mňa to pôsobilo vtedy naozaj strašne pozitívne, keď mi Epočle povedala, že chce aby som bol jej model. Chodila vtedy s Setťom, a možno vtedy aj trocha na mňa žiarlil, ale vtedy fakt nebolo na čo... A tak jedného dňa prišla s flexaretom - fotoaparátom, ktorý vyzeral ako keby mal už pár rokov za sebou a ona to aj potvrdila. Ale vraj robí krásne fotky. Uff. Moje nadšenie vtedy trošku kleslo, keď som videl s čím ma chce fotiť, ale dnes - keď viem, čo to flexaret je, tak mám znova voči nej ako fotografke rešpekt. A aj keď počujem slovo flexaret dnes, tak mi to pripomína ju a to naše fotenie. Prišla vtedy dosť neskoro poobede, a povedala, že už je málo svetla, ale nakoniec sme sa predsa len šli prejsť ku Belej. Viem, že som mal úplne uletené nápady kde ma má odfotiť a - jej sa tie moje "umelecké" návrhy páčili a tak sme z toho fotenia nakoniec mali asi obaja rovnakú radosť. Strašne moc som chcel tie fotky vidieť. Ale vždy len povedala, že ešte nie sú spravené a nakoniec na to nejak zabudla. Len neskôr o pár rokov mi Nošu Lysneš povedal (s posmeškom), že ma videl na nejakej výstave Epočlinych fotiek v Smreku. Ja som ich nevidel dodnes, a možno sú to len obyčajné nudné zábery, ale strašne moc by som ich chcel vidieť. Tak nejak verím, že Epočle mala už vtedy talent na to aby ma odoftila nejak zaujímavo.

Ľudia chodievali na lavičky stále, aj keď ich bolo čoraz menej. A tak ako to celé vzniklo, tak isto to bolo zrazu celé preč. Všetci noví aj starí kamaráti a aj Epočle. Ona vlastne nebola nijak výnimočná postava v mojom živote. Len mi pripomína veci ako Dead Man, Earl Gray, Williama Saroyana a Flexaret. A je takým synonymom človeka - intelektuála. Keď niekedy sestre vravím o filme, alebo knihe čo sa mi páčila, a chcem jej naznačiť, že to asi nepochopí, tak jej poviem, že je to film pre Epočlu Dylusovú. Od čias "lavičiek" som ju nikdy nevidel. Neviem čo dnes robí, ani či je ešte stále intelektuálka, alebo sa z nej stalo obyčajná milá baba. Dokonca ma to ani nezaujíma aj keď - keby bola o pár rokov staršia, možno by sme sa k sebe naozaj hodili. Vlastne - dnes aj je o pár rokov staršia. Ale to už som tu a ona niekde tam... A tak asi navždy ostane len obyčajné dievča, ktoré malo tak kvalitný vkus už vtedy keď končila základnú školu.
To je vlastne na tom to fascinujúce. Som hrdý sám na seba, na to že mám rád umenie, psychológiu a filmy a hudbu, ktorej nikto nerozumie, ale keď som ja končil základnú školu tak som bol úplne obyčajný chalan. A aj dnešní školáci - ktovie koľko je takých čo majú radi Jima Jarmuscha, Earl Grey, Saroyana a Flexaret. Asi nemám vysokú mienku o dnešných (a ani vtedajších) ôsmakoch, ktovie - možno je viac z nich čo by ma prekvapilo...

Na Dead Manovi bol úžasný soundtrack. Neil Young. Umelec, ktorého nepoznám ale jeho hudba - tá z tohoto filmu je super. Keď skončil ten film, mal som ju stále v hlave. Nie konkrétne melódie - tie sa nedali zapamätať. Ale boostrovaná gitara a veľa ozveny a sóla na Amol... Často som skúšal niečo také hrať. Vlastne ani to nie je veľmi ťažké. Samozrejme - to čo hrám ja je dosť ďaleko vzdialené Neilovi Youngovi ale - mám z toho rovnaký pocit. Pocit bezmocnosti. Ako keď bol osud Williama Blaka vo filme vopred predurčený. Dlho putovať, aby nakoniec bol pochovaný v akejsi loďke. Tak nejak to je občas v živote. Celý čas niekam putujeme - niekto nás niekam vedie, len preto aby sme nakoniec umreli za nejakých bizarných okolností. A ako soundtrack našeho života - zvláštna hudba, ktorá znie ako keď si niekto len tak niečo skúša na gitare. Taký pocit bezmocnosti som mal aj vtedy keď som sa (neviem ktorý krát) rozišiel s Mydoou. Mala tú "drzosť", že stále chodievala na "naše" lavičky a ja som občas počul za oknom jej smiech. Asi som ho aj chcel počuť - ale aj tak - bolelo to - tak už to pri rozchodoch býva, aj keď mi to dnes príde tak strašne smiešne. A aby som nepočul ten smiech tak som si hral na gitare to čo sa podobalo na soundtrack z Dead Mana. Pootvoril som trošku okno - aby som stále počul ten smiech a - možno aby ona počula čo si hrám. Nemohla to počuť a keby aj, tak nevedela čo je to za hudba a keby aj vedela, tak nemala šancu pochopiť že tým chcem povedať, že mi chýba, že mi vadí jej smiech, že ju chcem naspať, a že život je len čudná púť, ktorá končí ešte čudnejšie. Teraz mi to príde tak strašne smiešne, ale zúfalí chlapci robia občas čudné veci. Raz si tú hudbu ešte určite zahrám. Keď budem mať znova pocit, že môj život je akási čudná cesta s nejasným koncom. Len nedávno som si vlastne stiahol aj pár skladieb z toho filmu. Teraz ani neznejú tak zvláštne ako v tom filme. Niektoré veci sú také nádherné iba v originále, a keď sa ich snažíme zopakovať, tak sú len také obyčajné. To sa mi stáva strašne často. Asi prvýkrát som si to uvedomil keď hral Vkoptip Kristínku. Na lavičkách - samozrejme. Bola to nádherná pieseň. Nikdy predtým som ju nepočul, aj keď je to celkom známy hit. To bolo vlastne prvýkrát keď som Vkoptipa stretol. Prišiel k nám na lavičky - ja som bol vtedy hlavným gitaristom - a požičal si odo mňa gitaru. Že nám niečo zahrá. A ešte s úsmevom povedal - a nieže sa rozplačete. Jeho prevedenie Kristínky bolo fakt dosť dobré, možno nie na plač, ale fakt dosť dobré. Najlepšia verzia Kristínky akú som v živote počul. Nie preto, že by to zahral alebo zaspieval dokonale, ale preto, že to bolo prvýkrát. Naučil som sa tú pieseň aj ja. Počul som ju v originále, prerobenú od NoName, hral som ju aspoň stokrát a počul som aj ako ju Vkoptip hral veľakrát potom, ale už nikdy to nebolo také ako prvýkrát. A takých piesní bolo veľa. Nedvědovci. Sú najkrajší keď ich počuje človek prvýkrát. Keď ešte nepozná slová, refrény a vníma iba útržky. Nepamätá si celý text ani melódiu, ale aj tak sa niečo vryje do pamäti. A hlavne - ten pocit, že to je úžasná pieseň. Pieseň znie najúžasnejšie vtedy keď ju počujem prvýkrát v živote. Je skvelé, že je na svete toľko veľa piesní, ktoré som ešte nikdy nepočul. Každý deň sa potom môžem tešiť na niečo pekné...

Dead Man je film, ktorý si proste pamätám, aj keď to nie je film samotný čo sa mi vrylo do pamäti. Skôr sú to tie obyčajné zážitky, ktoré sa s ním spájajú. A - som nejak zvláštne hrdý na to, že sa mi páčil. Pretože je "kvalitný". Keď sme mali na vysokej škole tu v Mikuláši v prvom semestri angličtinu, tak na skúške som dostal tému Môj obyčajný deň a Môj obľúbený film. Vravel som vtedy o Dead Manovi. Aj keď som si ho poriadne nepamätal ale chcel som asi zapôsobiť na Váňe - tú čo nás učila angličtinu... Vyzerala celkom dobre a bola fakt milá. A - aj som pri nej získal pocit, že o mojej angličtine mám dosť prehnanú mienku. Od základnej školy som mal vždy z angličtiny jednotku. Vedel som plynulo rozprávať a rozumel som, ale dnes viem, že to bolo nie vďaka môjmu talentu, ale kvôli tomu, že moji spolužiaci boli jednoducho tupci. Znie to teraz dosť tvrdo, ale dnes keď som v Londýne, tak viem, že angličtina je dosť dôležitá a ak ju niekto nevie ani tak ako ja na škole (a dnes vidím, že to na škole nebolo so mnou nič moc...) tak je proste tupec, a ani by nikde nemal vravieť, že vie cudzí jazyk. To, že moja angličtina nie je až taká výborná som zistil na vysokej škole v Mikuláši. Nikdy som nemal rád anglickú gramatiku, resp. cudzojazyčnú gramatiku vôbec, a aj vtedy som sa k tomu staval dosť z odporom. A aj preto som nepísal testy na plný počet bodov tak ako som bol zvyknutý a dokonca - občas som ani nenapísal test na jedna. Vždy som sa utešoval tým, že predsa v pohode rozumiem, viem plynulo rozprávať a gramatika nie je dôležitá, ale v duchu ma to celkom štvalo, že nie som najlepší z triedy - tak ako som vždy v angličtine bol. Ale to len v duchu... Na skúške som teda mal rozprávať o mojom obľúbenom filme. Opäť z mojej frajeriny som povedal, že si nepotrebujem napísať nič na papier, že môžem začať hovoriť a - aj keď som dal skúšku za jedna, a vôbec ma to neprekvapilo, tak sa mi nehovorilo až tak ľahko ako som čakal. Dokonca som bol celkom v strese a Váňe ma iba z úsmevom ukľudňovala. A tak som jej porozprával o Dead Manovi. Mojom vraj najobľúbenejšom filme. Aj keď ani neviem o čom presne bol. To bolo poslednýkrát, kedy som sa v škole učil angličtinu. Odvtedy som len pozeral filmy a to mi pomohlo s angličtinou asi najviac. A dnes - keď sa ma ľudia pýtajú odkiaľ viem anglicky tak vravím, že z filmov. To čo som sa naučil v škole bolo tiež určite dôležité ale fakt mi najviac pomohli tie filmy. Vravím ľuďom, že som tých filmov videl fakt dosť, ale keď sa tak dnes nad tým zamýšľam, tak viem, že prvý film, ktorý som pozeral komplet po anglicky bol Sixth Sense. A - nepochopil som ho. Keď som ho dopozeral tak som si povedal, že to bola celkom pekná blbosť, ale to som to iba nepochopil, pretože som nerozumel na 100 percent jazyku. Vôbec som nevedel, že Bruce Willis bol vlastne mŕtvy... A to som bol tak hrdý na svoju angličtinu. Odvtedy som videl najviac 500 filmov po anglicky. Dnes pozerám po anglicky tiež skoro všetko, rozumiem už naozaj dosť veľa, ale na film ktorý si chcem naozaj vychutnať si ešte stále po anglicky netrúfam a občas si zapnem titulky... Nie preto, že by som mu nerozumel, ale preto, že už nie som tak namyslený, čo sa mojej angličtiny týka. Dosť ma asi v tomto smere zmenilo aj to, že som teraz v Londýne. A to, že stále nerozumiem ľuďom. Čo je horšie - občas nerozumejú ani oni mňa. Nakoniec som si našiel prácu - aj o tom chcem už čoskoro napísať, pracujem s rodenými angličanmi a angličtina nie je zďaleka to čo mi pripadá v práci ako najzložitejšie, ale - ešte chvíľu potrvá kým zase začnem byť namyslený na svoju angličtinu...

Občas sa to v živote fakt celkom zaujímavo zomelie. A potom sa to proste celé niekam rúti, k nejakému zvláštnemu koncu. Občas by som sa aj zastavil, a išiel zas mojou cestou, ale je to už tak veľmi rozbehnuté a je tu vždy nejaký indián, ktorý človeka ťahá tam kde ani nechce ísť. No a občas - občas je možno lepšie proste brať veci tak ako sú, a nesnažiť sa robiť hlúposti. Celý život sa snažím byť výnimočný. Zvláštny, lebo ma desí byť len jedným malým človekom v miliardách iných malých človiečikov. Ale občas je tá snaha fakt márna. Dnes som pozeral nejaké videá na internete, a zistil som, že dokonca existuje typ ľudí, ktorý sa snažia byť tým čím nie sú zo všetkých síl. Už ani nie preto, že tomu veria, ale preto, že im to príde zaujímavé. Volajú ich Emo. Sú mi asi aj trochu podobní a desí ma, že by ma mali ľudia vnímať takto. Emovia majú dlhé vlasy, resp. dlhé vlasy vpredu, nerobí im problém líčiť sa a obliekať sa do dievčenských vecí, zväčša majú piercing, píšu si denníky plné sebevražedných myšlienok a sú tak trochu homosexuáli. Neznášajú celý svet a keď nemajú práve nejaké problémy tak si dáke vyrobia. Na internete je takýchto Emov plno... A my - "normálni" sa na nich potom iba smejeme. Ja nie som určite Emo, a aj mne pripadajú smiešni a trápni. Ale možno sú takí ako sú (teda okrem toho, že im to pripadá cool) práve preto, lebo sa snažia neísť životom za indiánom a chcú byť len sami sebou a zúfalo sa im to nedarí. Okrem toho, že mi pripadajú smiešni sú mi celkom ukradnutí. To čo ma však napadlo, keď som o tom rozmýšľal, je či aj ja už nie som nejak príliš zmanipulovaný tým, že sa snažím stále zúfalo snívať, a robím zvláštne veci, a ani už neviem prečo... No a nakoniec - ani neviem, či má cenu sa takto nad sebou hlboko zamýšľať. V živote je tak strašne málo času. Určite je zlé keď človek žije len tak zo dňa na deň, a vôbec nerozmýšľa nad tým čo vlastne robí a prečo, ale prílišné pozorovanie sa tiež nie je zdravé. Ešte aj dnes mám rád veľa vecí, ktoré som ani vlastne nevidel resp. nezažil - aby som vyzeral zaujímavo v očiach iných, ale už sa na to celé pozerám asi triezvejšie. Aj na seba. Hej som asi fajn týpek, a keď vidím väčšinu ľudí okolo mňa tak ma len napadá, že medzi slepými je jednooký kráľom, ale zároveň mám čoraz silnejší pocit, že je tu strašne veľa ľudí ktorí sú občas o dosť lepší ako ja. A ten pocit - že nepatrím medzi tých lepších - to je jedno v akej oblasti, to ma dosť štve. Viem, že to chcem napraviť, že chcem svoju osobnosť rozvíjať v toľkých smeroch, že chcem vidieť toľko filmov od Jarmuscha a iných kvalitných režisérov, ale viem aj to, že to zúfalo nestíham. Ešte neviem ako sa idem vyrovnať s tým čo všetko v mojom živote nestihnem prečítať, napísať, vidieť, natočiť, zahrať, nakresliť, vytvoriť, naučiť sa, koho stretnúť, koho bozkať, na čom sa zasmiať... Desí ma keď rozmýšľam nad tým ako to idem celé stihnúť. A keď píšem - napríklad texty ako tento, tak mi proste "dojde čas" lebo som vždy v noci unavený. Život je tak strašne krátky - alebo nie, život nie - táto chvíľa je taká krátka. A každá chvíľa v živote... Aj zajtrajší deň - určite ubehne tak strašne rýchlo a ja zase nič nestihnem. Šialený rýchly svet.