Osobnosť je človek, niečim sa odlišujúci od štandardu - bežných ľudí. Sú to
zväčša pozitívne rozdiely - talenty, či nadobudnuté danosti, avšak môže to byť
aj výrazne negatívna črta, čo z človeka urobí osobnosť. Takto nejak ma
zafixovanú definíciu osobnosti vačšina z nás. Ak je to však naozaj iba
odlišnosť od priemeru, potom je osobnosťou úplne každý. V bežnej reči používame
často termín "priemerný človek", ale priemerný človek v skutočnosti nežije a
nikdy nežil. KAŽDÝ sa teda odlišuje od priemeru. Prečo teda neoznačujeme (tak
ako by to bolo správne) osobnosťou úplne každého? Zdá sa, že dôležitú úlohu
zohráva "výraznosť osobnosti" - to ako veľmi sa konkrétny človek líši od
priemeru. Toto však tiež nie je úplne jednoznačná podmienka. Existujú tisíce
podivných ľudí, tak radikálne sa odlišujúcich od priemeru - ale ťažko hovoriť o
osobnostiach. Osobnosť, teda nie je iba o tom - odlišovať sa. Dôležité je asi
svoju výnimočnosť uplatňovať v sociálnom živote. Osobnosť MUSÍ byť spoločenská.
Spoločenská - tak aby jej rozdiely oproti priemeru ostatní mohli vnímať. O aké
rozdiely ide? Možno predpokladať, že to môžu byť fyzické, či intelektuálne
danosti, vo väčšine prípadov je to však niečo, čo ešte nie je bližšie
definované, čo označujeme zahmleným výrazom "charakter". Odhliadnúc od faktu či
sa človek líši pozitívne, alebo negatívne, na to aby bol výraznou osobnosťou
musí byť LEPŠÍ ako dav. Osobnosť fascinuje dav. Na to aby teda mohla existovať
osobnosť musí jestvovať aj dav - priemerní jedinci, ktorí dokážu akceptovať že
budúca osobnosť je lepšia ako oni - je výraznejšia. Osobnosť, teda vzniká ak je
človek výrazne odlišný a lepší, a existuje okolo neho mnoho dostatočne
priemerných jedincov. Merať teda kvalitu skupiny ľudí podľa toho koľkými
"osobnosťami" disponuje nie je celkom správne. Osobnosti totiž "mohli vzniknúť"
iba preto, že dav bol príliš priemerný. Naopak, ak je dav dostatočne
"priebojný" a všetci sa snažia byť lepší, možno nevznikne osobnosť zo žiadneho
z nich, ale to iba preto, že osobnosťami budú v skutočnosti všetci.
Vráťme sa však k pôvodnej myšlienke, že osobnosťou je úplne každý. A je to iba
odlišnosť každého jedného človeka od davu. Osobnosť teda potom nie je nové,
kvalitatívne označenie výrazne odlišnych jedincov - osobnosť je práve tá
odlišnosť. Čo je teda osobnosť? V čom spočívajú tie odlišnosti? Opäť sa núka
ten výraz - charakter. Osobnosť, súhrn odlišností, či charakter sú však v
podstate tie isté pojmy. Ktoré črty to teda sú? Osobnosť resp. charakter sú
budované človekom samým alebo prostredím, v ktorom sa vyvíja. Položme teda
jednoduchšiu otázku, ktoré črty to nie sú? Zdá sa, že tie, ktoré nedokáže
ovplyvniť ani človek ani spoločnosť a prostredie v ktorom existuje. Z troch
štvrtín teda môžme pokojne vylúčiť vrodené fyzické aj vrodené intelektuálne
danosti resp. ich nedostatok. Každý zdravý človek má teda šancu stať sa
výraznou osobnosťou. Pripúšťam, že indispozície či už telesné, alebo rozumové
môžu spôsobiť problémy pri tvorbe osobnosti (je to však sám človek, ktorý ich
nesprávne pokladá za dôležité), sú to však iba vedľajšie faktory, ktoré
osobnosť samotnú nemôžu ovplyvniť. Najväčší potenciál meniť svoju osobnosť má
človek sám. Veľká časť ľudí po "kvalitnej osobnosti" (rozumej vlastnej) priam
túži. Menšia časť ľudí sa skutočne "snaží na sebe pracovať", a iba úplne malá
časť mení veci, ktoré majú zmysel. Mnohí menia svoju fyzicku stránku, alebo
hľadajú kľúč k "dobrej osobnosti" vo vzdelaní - menia veci, ktoré nie sú až tak
podstatné. Faktom je, že mnohí neveria, že dokážu zmeniť svoje vnútra a radšej
uveria, že môžu byť krajší, alebo múdrejší. Možno oklamú aj prírodu samu, a
dokonca možno oklamú všetkých, ale vnútri to budú stále tí istí priemerní
ľudia. Možno dokonca budú vyzerať lepší ako ostatní, ale osobnosť nie je na to
aby sa ňou človek predvádzal. Takýto nízky exhibicionizmus je iba maskou
skrývajucou nekvalitnú osobnosť. Skutočný charakter má asi význam iba pre
človeka samého. Človek - osobnosť - sa nesnaží byť dobrým aby vyzeral dobrým v
očiach ostatných. Je taký ako je, len preto že to je (malo by byť) prirodzené.
V tomto spočíva problém budovania kvalitného ľudstva. Človek je nutne
egocentrický a exhibicionista. Táto zlá kombinácia, zaručuje že nedokáže (vo
väčšine prípadov) konať "správne" a "prirodzené" veci bezdôvodne. Skoro všetko
vo svojom živote koná človek PRE niečo. Takéto konanie síce človek mení, a asi
aj pozitívne, avšak čo sa formovania osobnosti týka je úplne neefektívne.
Dosiahnuť ideálny stav pre vhodný vývoj osobnosti je v reálnom svete a
spoločnosti problematické...
Svet - spoločnosť môžeme chápať ako virtuálnu bytosť, ktorá má taktiež svoju
osobnosť. Svet sa však vyvíja krajne nevhodne. Nedáva jedincovi šancu stať sa
osobnosťou - tým pádom sa ani "svet samotný nemôže stať kvalitným" Ľudia,
nechápajúci systém (ani nie preto, že nie sú schopní uvažovať, ako preto, že
systém je príliš zložitý) majú teda veľmi malé šance stať sa "dobrými" Človek -
aj napriek intenzívnej snahe má malé šance stať sa SKUTOČNE dobrým. Teda aj keď
je to človek sám kto má najväčší vplyv na tvorbu vlastnej osobnosti v
skutočnosti má najvačší vplyv (aj proti vôli človeka) svet, v ktorom žije.
[ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné - imt smile]
wray 2000