Zbierka nostalgie

Čo to je...

Hm. Toto bude určite zvláštna časť mojej stránky. Vlastne to sem ani nepatrí. Je to čosi ako môj denník, ibaže o veciach čo sa stali nepíšem vtedy keď sa stanú... Proste spomienky - také tie hnusné nostalgické spomienky. Ako keď si človek spomenie na svoju prvú jazdu na bicykli, a aj keď si v duchu povie aké to bolo celé nádherné hneď sa vedľa objaví krutá realita súčasnosti, a zrazu je smutno, že už je to celé preč. Stáva sa to aj Vám? Mne sa to stáva často... Nenávidím tie chvíle keď mám pocit, že všetko bolo dakedy lepšie, a dnes je to naopak celé nanič. A to najhoršie - nikdy to už nebude také ako predtým. Tá nepríjemná kôpka nostalgických spomienok je všetko čo Vám ostane z oných lepších čias. A potom - časom spomienky vyprchajú ako farby na fotografii, čo zabudnete nechať ležať na slnku. A - a vtedy mi to došlo. Ja si tie svoje spomienky odložím aby som na nich nikdy nezabudol. Aby - keď sa raz budem cítiť, že mi je najlepšie na svete - som sa mohol pozrieť čo všetko bolo a aké to bolo všetko krásne. A potom, keď bude moja zbierka poriadne veľká tak sa budem môcť možno konečne usmiať a povedať si, že som aspoň čosi v tom mojom živote zažil. Ono je to totiž aj o tom, že môj život je vlastne celkom nuda. Žiadne poriadne zážitky a potom je cenná každá spomienka - aj tá úplne obyčajná, keďže iné nie sú. Rád píšem. A rád to aj čítam. Dáva mi to akýsi pocit, že nie som až tak nudný. Pred pár rokmi som si písal denník. Teda - keď si na to teraz spomínam tak to vyznie celkom trapne. ALE keď som si ho nedávno čítal, tak som mal akýsi dobrý pocit (no vlastne to bola tá hnusná nostalgia). Sám som sa čudoval ako som to celé pekne napísal a bolo mi proste tak pekne pri srdci. Ale časy sa menia a doba je rýchla, písal som čoraz menej a nakoniec som nepísal nič. Život plynul a ja som nič nepísal - a teraz si o tom nemôžem prečítať. To ako keby sa nič nebolo stalo. Ako keby som nič nezažil. A ak som aj dačo zažil tak už čoskoro na to zabudnem. Desivé. A tak som sa rozhodol napísať aspoň všetko to čo si pamätám v tejto chvíli. Napísať všetko na čo si v mojom živote spomeniem. Všetky drobné detaily a každodenné zážitky, aby som si to raz mohol znova prečítať a aby mi raz bolo znova dobre...

Hellblazer

Je to ako s týmto mottom vpravo hore. Aj to má svoj malý príbeh, svoje miesto v mojej nostalgickej zbierke, a stačí keď počujem tieto slová a hneď si spomeniem kde som ich prvýkrát počul. Bolo to v nejakom časopise o počítačových hrách. Score. Myslím, že to bolo Score. Na posledných stranách vždy uverejňovali čosi o komixovej kultúre a raz tam písali práve o Hellblazerovi. Dodnes neviem kto to ten Hellblazer vlastne bol, a ani si presne nepamätám či to bol on alebo iná bezvýznamná postava v tom komixe, ale v obrázku ktorý bol v onom Score hrdina vravel práve tento text. A tak to je. Je to zvláštne ako sa vám niekedy vybavia veci o ktorých ste nerozmýšľali už roky. Detstvo, vône, ľudia, piesne... Aj mne sa to stáva. Zacítite vo vzduchu vôňu a hneď viete kde to bolo keď ste ju cítili prvýkrát a spomínate a spomínate a spomínate. Tie články o komixových superhrdinoch čo vychádzali v Score boli super. Na Slovensku dovtedy komixy veľmi nefrčali. Pamätám si - to som bol ešte veľmi veľmi malý - ako môj sused vyhodil raz komix Spidermana. Asi šiel vysypať z koša, alebo čo, ale keď som šiel okolo zbadal som ten zvláštny časopis, ktorý mal putovať medzi ostatné smetie a vzal som si ho domov. Bolo to po nemecky a - nerozumel som tomu. Mohol som mať 6, 7 rokov. Nikdy som nepočul o spidermanovi a boli to len zaujímavé obrázky o chlapíkovi v červeno modrej maske. Vlastne som si myslel, že spiderman bol zlý a tí ostatní čo proti nemu bojovali - ako som vytušil z obrázkov - boli tí dobrí. Neviem čo sa stalo s tým komixom - asi ho vyhodila moja mama ako nevhodné čítanie, možno som ho vyhodil dokonca ja sám. Už si to nepamatám. A to mi trošku vadí. Viem že by bolo super keby som si na celé to svoje detstvo aj s komixom Spidermana vedel spomenúť čistejšie. Rozmýšľal by som aké úžasné by bolo, keby som ho vtedy nevyhodil, keby sa mi to zapáčilo a začal mať rád komixy. Mal by som doma celé série Spidermanov, Batmanov, Supermanov a - celý môj život by bol úplne iný. Vždy keď v americkom filme vidím nejakého teenagera ktorý má doma hrubú zbierku komixov, rozmýšľam aké to je - byť ako on. Som smutný (skôr je to ale asi tá nostalgia) že ja som v detstve nemal žiadneho komixového hrdinu a vlastne celé moje detstvo sa nieslo v komunistickom duchu, kde hrdinami mohli byť len ruskí vojaci a kozmonauti. Ale aj tak - ja som oproti mojim rovesníkom aspoň tušil, že kdesi ďaleko existujú aj komixoví hrdinovia so svojimi úžasnými príbehmi...

Existujú dokonca ľudia, ktorí považujú komixy za umenie. Myslím, že aj ja som jeden z nich, aj keď som nikdy nijaký komix nečítal. To čo si pamätám z komixov je to jediné motto z Hellblazera. Fascinuje ma štýl akým sú kreslené a už strašne dlho sa chcem naučiť kresliť postavičky tým komixovým štýlom. Musí to byť úžasné keď viete nakresliť svojich priateľov ako komixových hrdinov. Fascinuje ma ešte aj ten komixový font, ktorým vravia postavičky v bublinách čo im vychádzajú z úst. Vždy som rozmýšľal či to kreslia tí ľudia ručne alebo píšu tie hlášky na počítači...

Zase denník...?

Dlho som rozmýšľal aj o tejto stránke. Človek by nemal vystavovať svoj denník na nejakú internetovú stránku. Mal by to byť malý zápisníček schovaný pod vankúšom, do ktorého nemá nikto na svete prístup. Tak ako možno uvažujú autori komixov, či sa viac oplatí kresliť na počítači, alebo rukou na papier, aj ja som zvažoval či si mám svoju nostalgickú zbierku napísať klasickým štýlom alebo v rámci modernej doby. Najkrajšie by to bolo napísať perom, a potom to dať naskenované aj sem. Ale - nechce sa mi. Strašne rád píšem na papier, klasickým atramentovým perom, ale keď spravím chybu, alebo zabudnem čo som chcel písať, alebo ma napadne dačo iné celé to stráca súvis. Je omnoho ľahšie písať na počítači. Máte k dispozícii to krásne delete tlačítko, a text sa dá upravovať koľko treba. ešte aj na tú stránku sa to dá dať ľahšie. Tak som sa teda rozhodol, že to spravím modernou cestou (a každú sekundu teraz zvažujem ako by bolo úžasné keby som to predsa len napísal na papier...)
Dávať na internet svoje súkromie je dosť riskantná vec. Niekto kto moc pátra, potom o vás môže zistiť plno vecí, ktoré mali zostať iba pre vás. A ešte nebezpečnejšie je písať o niekom inom. Ľudia sa urážajú ak o nich nepíšete len to najkrajšie, a ak napíšete niečo nepríjemné o vašich blízkych priateľoch môže to mať na vaše vzťahy nepríjemné následky. Takže tu nebudem písať žiadne mená. Úprimne - šanca že si toto prečíta niekedy niekto iný okrem mňa je malá, ale aj tak, keby náhodou. Mená sú zakódované (veľmi jednoducho) cez php funkciu takže... Ale tu predsa nepatrí žiaden technický slovník. Táto stránka nie je o strojoch ale o ľuďoch, ich pocitoch, srdciach a životných príbehoch. A najmä o mne. Píšem veľmi rád. A keď to čítam, tak sa mi zdá, že píšem dobre. A ak toto bude teda raz čítať aj niekto iný, snáď aj on bude mať pri čítaní tak dobrý pocit ako ja keď som to písal...

Zbierka bezvýznamných pokladov

Takže ako to bolo s tými spomienkami? Vône, ľudia, zvuky... Čo vzbudzuje tie nostalgické spomienky u teba? U mňa sú to asi najviac piesne. Možno preto, že mám rád hudbu. Potom filmy - áno aj filmy milujem. Knihy - knihy veľmi nečítam, ale aj tak niektoré príbehy proste nejdú z hlavy von. Ani nie tak pre príbeh samotný ako pre okolnosti kedy ho človek čítal. A potom tisíc ďalších drobností, ktoré vedia vyvolať tú krásnu nostalgiu. Ako krabička kde ste si odkladali svoje detské poklady. Snáď taká nejaká bude moja zvláštna webová (brr ako mi vadia tieto technopojmy keď mám rozprávať srdcom...) zbierka nostalgií. Pôvodne som to chcel nazvať soundtrack svojho života a písať o piesňach ktoré mi čosi pripomínajú, ale - na svete je oveľa viac maličkostí ako melódie, ktoré vedia čosi pripomenúť. Tak preto "nostalgická zbierka". Ešte sám neviem čo v nej bude, ale viem že chcem aby bola veľká. Ako správny zberateľ. Chcem si pospomínať na všetky drobnosti čo som zažil a potom a keď uvidím všetok ten napísaný text sa možno pousmejem a bude mi dobre, lebo budem vedieť že môj život nebol prázdny...

Už len na záver... Naozaj neviem presne kedy sa čo stalo, a čím dávnejšie sa to stalo, tým ťažšie je spomenúť si kedy to bolo. Ale aj tak sa budem snažiť radiť svoju zbierku chronologicky. Nie podľa toho ako budem do nej prispievať. Podľa toho v akom poradí sa tie veci v mojom živote prihodili...
Tak čo, ešte nemáš toho dosť a aj tak sa chceš pozrieť na moje tajomstvá? Tak teda poďme na to! Klikni priamo sem! Alebo nie, ešte počkaj. Aspoň mi sľúb, že mi nikdy nepovieš o tom, že si si to čítal... Asi by som sa cítil trapne.