Pred smrťou by ste ho mali určite vidieť,
pretože tam inak budete iba na smiech!
A nestihnúť v živote vidieť more - to je ako umrieť bez prvého bozku, alebo tak niečo. Život - to všetko čo si videl a zažil - to sa proste nedá považovať za kompletné bez mora... Nie také tie pláže plné slnečníkov a šťastných rodín, kde slnko praží ako z pohľadnice. Na more asi treba samotu - aby si to jeden celé dokázal usporiadať v hlave a - prijať to naplno.
Tak som sa vlastne celých 26 rokov bál. Bál toho že - čo ak sa stane nejaká hlúposť a ja neuvidím Paríž, ostanem panic alebo - nikdy neuvidím more. A najviac bál toho, že keď sa to kenečne stane bude to nanič...
Tak nejak ako to vravela Btilra. Často má talent robiť z neobvyklých vecí čosi tak odporne obyčajné... More - studené a kalné že nevidno na dno. Na pláži - všetci tí starí ľudia v nevkusne krikľavých plavkách, úspešne sa vyhýbajúci slnku - pozerajúc na Teba a v ich tvárach je cítiť čosi medzi závisťou a pohŕdaním... Nad hlavou Ti škriekajú čajky a pozorujúc všetky tie šťastné rodinky musíš uvažovať nad tým koľko z tých drobcov práve močí do vody... Možno to nebýva až tak hrozné ale - bál som sa že to bude také nejaké. A že to nebude najlepší príspevok do debaty - tam hore v nebi...
26 rokov. Svojim spôsobom som na to celkom hrdý. Čosi ako s prvým sexom. Tak naozaj si ho môžeš vychutnať až keď si na to dosť starý. A tak je to asi správne že sme s našimi nešli do Juhoslávie keď som mal 8 aj keď som strašne závidel všetkým tým mojim kamarátom zo škôlky, školy, strednej školy, vysokej školy... Bolo zvláštne, že aj keď ho zažili asi skoro všetci vôkol - nik o tom poriadne nevravel a mne to až do tejto chvíle neprišlo divné. A teraz - teraz sa cítim voči ním všetkým tak nejak v pluse...
Vravel som si - že keď budem v Anglicku, ešte predtým ako som odišiel, že tam ho určite raz uvidím. Oceán. Veď je od Londýna len pár kilometrov. Mohol by som tam vlastne chodiť každý víkend a vnímať ako sa mení s ročnými obdobiami. A potom rozmýšľať kedy je najkrajšie. Ale - reálny život je vždy hodne vzdialený tomu čo si si vysníval a aj ak sa to dá zmeniť väčšinou je na to človek akosi lenivý. Ospravedlní to vždy čímsi iným dôležitým. A aj svet Ti to stále prízvukuje - máš 26, tak sa správaj a netáraj tu o mori - zárabaj cash...
Keď sme prvýkrát leteli do Londýna - bolo zamračené. A - možno som aj čosi tam dole zazrel ale ani si nie som istý. Mal som si sadnúť k oknu zobrať si možno ďalekohľad alebo aspoň foťák aj keď sa to asi nesmie a celý čas sa ho snažiť vidieť ale - tak som to ani nechcel.
Potom bol život tam zrazu strašne rýchly a medzi povinnosťami, prácou a nedostatkom peňazí - nebol čas na výlet k moru - aj keď je to tak blízko. A - asi som ani nechcel. Nejak som sa na to ešte stále necítil. Zas taký ten pocit ako keď sa blíži ten prvý sex. Už aj môžeš ale - stále nechceš a ani nevieš prečo. Možno je to len strach z toho že to nebude také ako si si predstavoval alebo - celému tomu prvému razu kladieš prílišnú dôležitosť alebo sa to proste má stať inokedy a hotovo.
Tak som letel ešte naspäť na Slovensko. A naspäť sem. A tam a naspäť. A nikdy som vlastne nechcel sedieť pri okne a pozerať ako to vyzerá tam dole. Vždy som cestoval unavený po noci bez spánku a párhodinovom čakaní na letisku - unavený, nie však natoľko aby som dokázal počas letu zaspať. Pri letoch aj tak vždy myslím len na to kedy sa už najem, vyspím a - potom nebudem ráno dlho vstávať... To nie sú najlepšie chvíľe na to zaoberať sa morom...
Až potom v septembri sme šli do Portugalska. A vtedy som vedel, že to je tá vhodná chvíľa. Trochu aj vec prestíže. Ľudia - Slováci často vravia o svojich dovolenkách v Chorvátsku, Grécku, Gran Canarii, nejakom tom ostrove, ktorého meno si už nepamätám ale - do Portugalska ich toľko nechodí. A tak sa mi zdalo fajn, že raz budem môcť povedať - more, oceán som prvýkrát videl vtedy v Portugalsku...
Šli sme z firmy. Ešte predtým ako som u nich začal som na ich stránke čítal ako každý rok navštívia nejaké európske mesto na náklady firmy. Možno je to tu bežné - vlastne možno čosi podobné - firemné výlety - robia aj na Slovensku ale nikdy som nebol tak naozaj zamestnaný a tak mi to prišlo ako strašne super vec. A potom - keď sa rozhodlo, že ten rok to bude Lisabon, tak som sa hrozne tešil a bál zároveň. Prišiel som síce až sem do Anglicka - sám, ale - tam to bude iné - čosi kde som nikdy nebol, jazyk ktorý nerozumiem a mal som také tušenie že moji kolegovia, s ktorými si aj tak moc nerozumiem nebudú mať práve náladu stráviť so mnou deň žasnutím nad morom... Dokonca ani Zikrovi - môjmu najbližšiemu kolegovi z práce to v ten rok nejak nevyšlo.
Skoro úplne presne som vedel, že to je celé iba na mne a - nikdy predtým som nebol úplne sám ďalej ako na Brnenskej autobusovej stanici - tak som mal z toho trochu neurčitý strach. Čudné je že pri takýchto veciach mávam strach predtým a potom, keď si uvedomujem čo všetko sa mohlo stať ale nikdy nie počas. Asi to bude vlastne dobrá vlastnosť...
Počas letu svietilo slnko a - tuším že som videl francúzske pobrežie keď sme tadiaľ prelietali ale - to sa neráta. Takže som na tej obrazovke kde zobrazuje kde sa práve nachádzame pomaly sledoval ako sa tam blížime a bol trochu prekvapený z toho že sme dostali aj občerstvenie a čosi malé najesť. S Ryanairom sa to nestáva...
V Lisabone bolo leto. Vlaste - bol to len začiatok septembra a leto bolo ešte všade, ale tam to bolo aj poriadne cítiť. Obed vonka - menu, ktorému som nerozumel ale bolo to celkom ok a večer len tak v krátkych tričkách v nejakej krčme dole pod hradom. Trochu čudný pocit - rozprávať sa - tak nezáväzne s mojimi kolegami z práce. Ani v práci tie anglické konverzácie nevyhľadávam tak aj tam to bolo skôr o tom, že som čosi vravel len aby som čosi povedal a veľmi pomaly pil svoj drink... Nejak sa proste pri tých spoločenských situáciách cítim nesvoj. Ešte mi vraveli že byť v izbe Anayom bude celkom zaujímavé - taký ten party typ ale - bol obe noci ticho. Akurát stratil kľúč od izby tak som mu musel nechať svoj...
Ráno som teda vypadol z plastikovej izby (návrhár hotela bol obzvlášť fascinovaný Woody Allenom) a tak sa začala cesta k moru. Do Cascais. Pretože - priamo v Lisabone - to ani nie je more. Akási rieka. Široká a asi tam sú aj pláže ale - to sa proste neráta. More - more musí byť nekonečné...
Kúpil som si teda nejaký lístok čo mal platiť v celom Lisabone. Na metrá, električky, autobusy. Ale nie vlaky. Sprievodca vo vlaku mi to potom kdesi na polceste medzi Lisabonom a Cascais vysvetlil. Lístok mi predať nechcel - tak som musel vystúpiť kdesi v - proste kdesi. Nejaká zastávka autobusov, asi 3ja ľudia a cítil som, že za tými stromami je asi more... Akurát - bol som príliš stratený na to aby som sa tam len tak vybral. Tak som radšej našiel autobus čo mal ísť do Cascais. Taký zvláštny pocit keď mi nik nič nerozumie. Ani anglicky. Kvôli ich výslovnosti som ani nevedel povedať kam sa to vlastne chcem dostať a oni mi zas nevedeli vysvetliť koľko to bude stáť... 
V takých chvíľach si uvedomím aké zložité to majú všetci tí čo nevedia ani anglicky. Alebo - tí čo vedia len slovensky a tak sú vlastne stratení ak sú mimo Československa.
Tak som tam potom celú cestu ticho sedel len tak v krátkej košeli s foťákom, pozeral sa na spolucestujúcich a snažil sa moc nemyslieť na to, že som vlastne stratený - že mám vo vrecku iba pár eur, a keby sa čosi stalo neviem ani povedať kde vlastne bývam.
Aby veci boli zaujímavejšie kdesi v strede cesty šofér zasiahol autobusom nejakého chodca tak sa zišla polícia a ľudia vášnivo a čomsi debatovali. V Anglicku - alebo na Slovensku by som už asi vystúpil a šiel pešo. Tu som nevedel kde som a ani som sa to nevedel opýtať. Tak som len ako jediný v buse ticho sedel a čakal kedy sa už pohneme. Bál som sa že keď príde polícia a budú sa ma ako svedka pýtať čo sa vlastne stalo a nebudeme si rozumieť, tak potom zabijem celý deň a nikdy nedorazím k moru. Sledoval som hodinky a telepaticky vysielal šoférovi signály nech už sa konečne pohneme, premýšľal kedy asi dorazíme do Cascais a či vôbec spoznám, že už sme tam.
Cesta potom bola - proste výnimočná. Trvalo to asi len pár minút ale až vtedy som naplno vnímal krajinu, miesta, ľudí, rastliny... Kaktus tak úžasný, že som skoro chcel pri ňom vystúpiť. Kdesi v tej úzkej uličke uprostred ničoho a vychutnávať si ten pocit stratenosti. Ako veľakrát predtým, keď som mal taký bláznivý nápad - som to nespravil. Tak som len sledoval ďalej cestu - nápisy na stenách, premýšľaľ, čo ktoré slovo asi znamená a v duchu si vravel že už sme asi blízko. A že tie kopce tam vzadu - odtiaľ priamo dole je už more.
Cascais som spoznal. Príliš moderné miesto na to aby sa dalo prehliadnuť. Na internete písali, že je to malá rybárska dedinka. Tam - asi v centre, bolo vidno sklené a oceľové budovy. Zo stanice som sa vybral nejakým smerom. Neviem kam - tieto pobrežné mestečká akosi zabúdajú na smerovky s nápismi "k pláži". Tak som len pozeral na všetky strany a vravel si, že more musí byť niekde dole. Šiel som teda rovno alebo dole. Táto stratégia až tak nefungovala. Ulice boli všetky rovnaké a tak som to musel vzdať a v akomsi obchodíku si kúpiť mapu. Nevedeli po anglicky ale "Map" znelo celkom medzinárodne. 10 eur. Dnes ju mám odloženú a aspoň mi to celé pripomína. A raz ju snáď ešte použijem. Keď som zistil kde sa teda nachádzam, šiel som priamo tam - k moru. A potom sa proste objavilo za obzorom. Len tak. 
Horúca asfaltová cesta - bolo tam tak prázdno že som mohol ísť stredom, na konci - zvodidlá, nad nimi telegrafné stĺpy a za nimi more. Nejaký pocit akože som to dokázal alebo tak čosi. Asi som trochu zrýchlil krok a šiel bližšie. Čo najbližsie.
Za zvodidlami boli ešte nejaké skaly a trochu ďalej nejaké útesy kde stálo pár ľudí. Ja som šiel proste rovno až kým sa nedalo ďalej ísť. Skaly vysoké možno 20 metrov a dole oceán. Nekonečný modrozelený. Bez starých ľudí v kvietkovaných klobúkoch pod slnečníkmi. Bez odporne škriekajúcich čajok. Nijaké výletné biele lode ani malé jachty. A voda tak divoká že nik by si netrúfol tam plávať. Na zemi bolo pár fľaší od piva a vína. Ľudia tu asi chodievajú pozerať na západy slnka - len tak popíjajú pivo a sledujú nekonečné more. Počúvajú vlny a snažia sa tú atmosféru čo najlepšie si zapamätať aby sa potom mohli o tom celom v nebi strašne dlho rozprávať. To miesto inšpiruje. Fotil som tam úplne bláznivo. Kamienky, väčšie kamene, rastliny, zem, oblohu, pobrežie a more. Najmä more. Za ten víkend som nafotil viac ako 1000 fotografií. Bolo to prvýkrát čo som mal zrkadlovku.
Cotacico mi požičal jeho 300D. Bkocc mi "poradil" fotiť všetko na vysokej clone a tak veľa foto za moc nestojí - ešte stále mu to trochu vyčítam. A tak mám stovky fotiek - rozmazaných viac alebo menej. Ale to vôbec nie je dôležité. Stačilo že som tam bol.
To miesto sa volá Boca do Inferno. Ústa do pekla. Turistická atrakcia a preto tam opodiaľ stáli tí turisti. Vlny sa rozbíjali o skaly a voda sa stráca v akejsi jaskyni. Nádherné miesto - celé pobrežie. Niekde sa dalo ísť bližšie - až tam kde stáli rybári. Vždy keď more narazilo na hnedé skaly dostal som do tváre taký jemný slaný sprej.
Cotacicova šošovka asi dostávala od tej soli celkom zabrať a tak som každú chvíľu čistil predné sklo ale to bolo vtedy úplne jedno. Vždy dávam na cudzie veci omnoho väčší pozor ako na vlastné ale tam som vôbec nepremýšľal o tom, ako sa cíti predný člen setového objektívu, nezaoberal som sa tým čo by sa mi mohlo stať keby som spadol medzi niektoré z tých ostrých skál, nemyslel som na to ako ďaleko vlastne som, a že 
som vlastne len malý človiečik, čo robí kdesi v kancelárii prácu, ktorú nemožno nazývať dôležitou. Jednoducho celý život a svet bol v tej chvíli dosť vzdialený a ja som bol proste slobodný. Kontakt so svetom mi pripomul až moment, keď som chcel zavolať Štilre. Bol som do nej vtedy bláznivo zaľúbený aj keď som ju nikdy nevidel. Povedať jej aké to je - počúvať more v dutinách skál. A opísať jej ten slaný morský vzduch a až neuveriteľne modré more. Až vtedy ma napadlo, že mám len pár libier na kredite, čo si musím nechať aby som vedel zavolať pomoc ak by sa mi čosi stalo a - nechcel som myslieť na to tak som celú tú vec s volaním niekam odložil.
Však aj tak - ľudia to asi nevedia až tak oceniť. A takto - keď som bol na to sám to bolo ešte pôsobivejšie.
Slnko svietilo neobvykle silno na to že už bol september ale akosi sa mi nechcelo vadiť ani to že som smädný a hladný - a aj keď to bolo vlastne všetko to isté - všade rovnaké skaly a rovnaké more ešte som chcel ísť proste niekam ako keby som nechcel uveriť že toto je vlastne ono - a že to je cieľ... Keď som sa blížil naspäť ešte som stretol akýchsi mladých s gajdami a keď som popri nich len tak prešiel ešte som chvíľu ľutoval, že som sa tam nezastavil - gajdy mohli tomu celému dodať ešte zvláštnejší podtón... No a potom - ako som asi 400 krát odfotil "tie isté" skaly, celé pobrežie skončilo a bol som naspäť v Cascais...
Strašne hladný - tak som zašiel do nejakého McDonaldu. Tak veľmi ako ich nemám rád a celkovo fast foody - tam mi to padlo hrozne dobre. Je jedno kde na svete sa človek nachádza - Coca Cola a Hamburger chutia všade rovnako. Ujo za pultom nerozumel anglicky, ale keď som ukázal na obrázok pochopil... Tak som tam čakal kým mi v mikrovlnke zohrejú mäso - miestni sa na mňa trochu zvláštne pozerali lebo som tam veľmi nezapadal - vyzeral som veľmi turisticky a turisti takto sami obvykle nechodia. V rádiu práve hrala Sheena Easton a mne padlo hrozne dobre, že konečne počujem "domácu" reč - čosi čomu rozumiem. Zvláštne, ale oni tam anglickej hudby až tak veľmi nemajú. Ani nápisy, ľudia, proste anglicka pieseň mi vtedy prišla nejak domáca a už som sa necítil až tak ďaleko...
Ten song poznám z filmu Eurotrip a - tak mám tú asociáciu, že to je pieseň na cesty. Niekde po Európe. A kým mi servírka priniesla colu tak som sa nad tým v duchu usmieval ako to vyšlo a aj mne tá pieseň bude pripomínať nejaký výlet po Európe. Aj keď len taký malý...
To bolo prvýkrát v mojom živote čo som jedol čosi v McDonalde. A ešte aj dnes zatiaľ jedinýkrát...
Potom som ešte myslel na mamu a oca. Ako sa ma budú pýtať na to či som sa v tom mori aspoň vykúpal keď som na ňho toľko čakal. Vedel som, že by som mal. Mať ho tak blízko na dosah a neskúsiť... Ale - boli tu zas nejaké veci pre ktoré sa nedalo. Mal som fotoaparát. Požičaný. A ani som nevedel povedať po portugalsky aby mi ho ktosi na malú chvíľu postrážil. Tak som aspoň šiel až k nemu. Pomedzi všetkých tých ľuďí - čítajúcich knižky pod slnečníkmi jedným okom sledujúc deti šantiace sa na čerstvo umytom piesku. Na nohách čierne trainery a ponožky. Turistická košeľa a nohavice a v jednej ruke fotoaparát. Do toho prostredia kde mali všetci iba plavky som sa veľmi nehodil ale - proste som musel. Aspoň ho ochutať. Tak úplne nenápadne som si teda čupol, ako keby umyl si ruku a potom ju oblizol...
Bola slaná. Presne tak slaná ako som čakal. Vtedy som ignoroval tých ľudí čo sa museli na mňa pozerať čo to tam robím a cítil som že som splnil ďalšiu dôležitú vec v mojom živote. Už viem ako chutí more.
Bolo to - iné. Ako keby nie také naozajstné. Taká dôležitá chvíľa, na ktorú by som určite už za pár rokov úplne zabudol keby som si to tu nenapísal. Ľudia sa asi ani nezaoberajú všetkými tými prvými vecami a - aj ja som na mnohé - hrozne moc dôležité veci - proste už nejak zabudol... Neviem ani či je do dobré alebo zlé. Asi musíš mať na to práve náladu - spomenúť si na to aké to bolo po prvýkrát a - dosť sily na to aby si zvládol tú nostalgiu čo príde. Ten nevyhnuteľný pocit, že sa to prvýkrát už proste stalo a - môžeš si skúsiť predstaviť ten zážitok o čosi farebnejšie ale - už sa to nedá spraviť inak. Preto sú tie prvé razy tak dôležité...
A zároveň - je dôležité nad tým celým až tak moc nepremýšľať. Aby sa nestratila tá spontánnosť okamihu. Lebo - to by to celé možno ešte viac pokazilo. A potom by si si vyčítal, že to nešlo podľa plánu.
Ktovie ako to robia tí hrdinovia z filmov... Čo im to vždy výjde. A pri ich prvých razoch hrá hudba, vybuchujú ohňostroje a ľudom sa chce plakať. Nemyslím teraz režiséra čo to celé dopredu pripraví. Proste tí hrdinovia čo to dokážu ako vo filme. To je asi ten motív ku ktorému sa vždy vraciam. Byť ako vo filme. Alebo v komikse, alebo aspoň dobrej knihe. Žiť to celé tak aby sa o tom dalo písať. Do tejto bezvýznamnej zbierky mojich obyčajných zážitkov. Prvých razí...
Občas potom rozmýšľam, že prečo nežijem normálne. Bez prílišného zamýšľania sa nad hlúposťami (tak často to zas nerobím...) A - či by to tak bolo lepšie. Čítať knihy bez toho aby som si značil to čo ma zaujalo. Tak - obyčajne. Asi sa bojím toho - byť obyčajný. Určite. To je to čo si tak nejak na sebe cením. Tú výnimočnosť. A celý čas sa o to snažím aj keď to niekedy celkom nejde a robím hlúposti.
Mal by som sa možno ľudí pýtať viac na to more. Aké bolo ich prvé more a - či ho tiež vtedy ochutnali. Len tak nenápadne lebo - každý predsa vie, že je slané ale - je na tom čosi výnimočné vyskúšať to vlastným jazykom. A potom - keď mi povedia ako chutilo im - hm, možno zistím, že ani nie som taký šibnutý. Možno to robí úplne každý... Podvedome - ako keď sa pozrieš na svoj odraz vo výklade obchodu okolo ktorého práve prechádzaš.