Malé chlpaté gule
so svietiacimi zelenými
očami

Obloha bola sfarbená do veľmi tmavého odtieňa modrej farby. Nad obzorom bolo už vidieť hviezdy, ale krvavé slnko stále viselo pár centimetrov nad jazerom. Vidiek bol zvlášť v tomto ročnom období nádherným miestom. Obrovské zelené plochy trávy vyzerali v oranžovo červenom svetle ako nekonečný koberec. Vzduch bol plný tej známej letnej vône a toto bol rozhodne jeden z tých najkrajších západov slnka aké kedy bolo možné vidieť. Reyan to až tak krásne nevnímal, pracoval v jeho malej záhrade skoro od rána a stále nestihol všetko čo mal v pláne. Podopieral sa o nástroj podobný rýľu a utieral si spotenú tvár. Ešte raz sa pozrel na nedokončenú záhradu, pokrútil nespokojne hlavou a otočil hlavu k slnku ktoré sa medzitým začalo ponárať do blízkeho jazera. Evidentne si stále nevšímal krásu tohto prírodného úkazu a hlavu mal istotne plnú iných myšlienok. Jeho tvár, tak ako všetko navôkol, vyzerala v svetle zapadajúceho slnka trochu neprirodzene, ale napriek tomu veľmi krásne. Vlasy mal tmavé, siahali mu skoro po plecia, a aj tie sa v tomto svetle nádherne leskli. Oblečený mal akýsi pracovný odev, ale tak ako všetko, aj tento vyzeral v utíchajúcom svetle úžasne. Vlastne - úplne celý vyzeral ako vystrihnutý z reklamy na správny životný štýl, a nebyť toho ustarosteného výrazu v tvári kvôli nedokončenej práci v záhrade, jeden by povedal, že je v tejto chvíli Reyan najšťastnejšou bytosťou vo vesmíre.
Reyan nebol vlastne úplne vôbec šťastný a ako sa neskôr ukáže ani nemal byť prečo. Ešte o tom nevedel, ale toto boli možno posledné dni jeho života, ale poďme pekne poporiadku.
Keď zapadlo slnko ukázalo sa, že to nebola nedokončená záhrada čo ho v tejto chvíli trápilo. Nad obzorom sa okrem tisícov drobných žltých hviezdičiek (ktoré taktiež vyzerali veľmi nádherne, ale netreba to už opisovať, pretože aj tak každý pochopil, že všetko tu vyzeralo úžasne ako z nejakej rozprávky) vznášala jedna krvavo červená hviezda, a aj človek s dvojciferným IQ by pochopil, že je tam navyše. Visela nad obzorom už asi piaty deň a neveštila nič dobré. Reyan mal IQ 146, psionické schopnosti ná úrovni gama, a ešte predtým ako odišiel na vidiek študoval 4 roky dejiny a bolo mu jasné, že červená hviezda zvláštne nízko nad obzorom môže priniesť iba veľa krvi a bolesti...
Nebol jediný kto si túto hviezdu všimol a hviezdne laboratória po celej planéte skúmali o čo sa vlastne jedná. To čo už Reyan ani žiadny iný bežný smrteľník nemohol vedieť bolo, že hviezda vlastne žiadnou hviezdou nebola. Tým vedcov na čele s Tenielom práve sledovali najväčším teleskopom na planéte, v Czsoilkowskeho hvezdáriu, o čo sa presne jedná. (Teniel bol úplne obyčajná postavička a nemá zmysel ho bližšie opisovať, pretože aj tak sa už ďalej v texte o ňom nezmienime. Omnoho dôležitejší je opis toho, čo vlastne ono červené teleso bolo) Hneď prvá vec ktorá pri detailnom pohľade na neznámý objekt všetkých prekvapila bolo to, že vôbec nebol červený ako sa zdalo. Bol z akéhosi lesklého kovu s jemným nádychom hnedofialovej farby. To čo spôsobovalo jeho červenú farbu bol iba odraz slnka, ktoré vytváralo na ploche lesklej skoro ako zrkadlo dojem toho, že neznáme teleso akýmsi spôsobom žiari. Druhá, omnoho zarážajúcejšia skutočnosť bol fakt, že teleso vôbec nebolo také malé a už vôbec nie tak vzdialené ako sa pozorovateľovi na zemi zdalo. Bola to obrovská guľa s priemerom niečo viac ako 100 metrov, a čo bolo horšie, bolo od planéty vzdielené ani nie pol milióna kilometrov, a veľmi lenivo sa pohybovalo smerom k planéte. Celá guľa bola dokonale hladká a iba v strede po obvode mala niekoľko výčnelkov, symetricky usporiadaných. Jedna vec bola istá - určite to vytvorila iná mysliaca bytosť...
Do izby vošla vyššia žena, vlastne bolo to čosi medzi ženou a dievčaťom, vyzerala staršia, ale jej tvár bola krásne opálená, symetrická s noštekom presne tak veľkým ako na Boticceliho obrazoch. Vlasy mala úplne čiernej farby, ba občas sa zdalo že majú úplne jemný tmavomodrý nádych. Jej postava iba dopĺňala prirodzenú krásu jej tváre. To čo bolo však na nej najzvláštnejšie boli oči. Boli to tie najhlbšie zelené oči aké ste kedy mohli vidieť. Stačilo sa na ňu pár sekúnd zadívať, a človek sa cítil ako zhypnotizovaný. Čakalo by sa, že tak dokonalá bytosť teraz určite spraví niečo veľkolepé, ale ona namiesto toho iba podišla k Reyanovi a podala mu tanier (v skutočnosti to bol vlastne iba akýsi kovový kruh) s jedlom zloženým prevažne zo zeleniny súdiac podľa sýtozelenej farby, ktorú porcia na tanieri mala. Obaja sa na seba usmiali ako keby si práve povedali "dobrú chuť" a "ďakujem". Teela si sadla oproti nemu a začala jesť presne to isté čo mal muž oproti nej. Občas sa na seba pozreli a usmiali sa. Po pár minútach však obaja zvážneli a aj celková atmosféra v izbe bola zrazu nejaká pochmúrnejšia. Keby hrala v pozadí nejaká hudba určite by teraz prešla do takej tej vážnej hudby z talianskych mafiánskych filmov. Žiadna hudba tu však nehrala a v izbe, až na štrnganie príborov bolo úplné ticho. Obyčajný divák sledujúci túto scénu by sa asi cítil ako na dosť slabom predstavení mímov, keby však onen divák mal aspoň minimálne psionické cítenie dokázal by skoro presne vycítiť o čom ich "rozhovor" bol. Čitateľ však nemusí mať úplne žiadne psí schopnosti, aby takisto spoľahlivo vytušil, že dôvodom zmeny ich nálady bola červená hviezda.
"Nie je to len hviezda, cítim, že TO myslí. Alebo niečo vo vnútri." povedala Teela, čím pretla doterajších 9 minút a 28 sekúnd ticha.
Telepati sú dosť podobní obyčajným ľuďom. Keď je obyčajný človek nejak podráždený, začne hovoriť hlasnejšie alebo kričať. Keď nahneváte telepata začne rozprávať... Teela bola zjavne nespokojná, že jej Reyan neverí. Žili spolu už pekných pár rokov, a boli utešený párik. Rozumeli si prakticky vo všetkom a im prieteľom sa to zdalo až divné. Reyan ju spoznal už na akadémii. Bol o necelé dva roky starší. On študoval históriu a právo, ona, vďaka svojim schopnostiam, trénovala na Tretej planetárnej Psi Akadémii. Je všeobecne známe, že psionické schopnosti sú u žien rozvinutejšie ako u mužov a detí, ale Teela bola aj tak výnimočná. Už v puberte sa u nej objavili isté schopnosti a testy ukázali, že zodpovedali úrovni epsilon. Po absolvovaní 6 ročného tréningu sa tieto schopnosti prehĺbili ešte viac. Vlastne - bola medzi 10timi psionicky najvyspelejšími bytosťami planéty a ak nerátame zvieratá tak bola druhou najvyspelejšou humanoidnou formou života na celej planéte. Ministerstvo jej ponúkalo doživotnú skutočne veľmi výhodnú zmluvu v službách armády, ale ona si ktovie prečo zvolila radšej pokojný život na vidieku. (Bolo to najmä kvôli Reyanovi, presne tomu Reyanovi ktorý ju teraz tak rozhneval.)
"Chcel by som veriť, že je to len hviezda, ale aj ja mám z nej zlý pocit. Čo sa ti však snažím vysvetliť je to, že šanca aby to bolo živé je naozaj mizivá. A okrem toho - nemyslíš, že keby to bolo živé istotne by sa nás to snažilo už nejakým spôsobom kontaktovať?" odvetil jej Reyan.
"Cítim to vo svojich snoch, a ten pocit je stále silnejší - je to živé, chce sa to s nami spojiť a čo je najhoršie, cítim že to nemé priateľské úmysly..." Zakončila rozhovor Teela a odniesla taniere k nádobe z vodou.
O veciach ako táto hviezda čítali obaja už dávno. Najma Reyan. Ešte pred veľkou vojnou, pred vyše 1800 rokmi, sa podobné úkazy objavovali na mnohých miestach planéty. Texty z obdobia pred vojnou sú veľmi nejasné, ale ľudia tieto objekty nazývali UFO a najčastejšie sa objavovali na území miest nazývaných Rusko a Nevada, Nová Amerika. Mimochodom - Veľká vojna. Je zvláštne, že každý vedel o veľkej vojne, vedeli kedy približne nastala, ale to bolo asi všetko čo sa o nej vedelo. Kto a prečo na koho útočil, ako vojna skončila, proste všetky dôležité informácie sa nejak stratili... V knižnici nájdete informácie od roku 12 po veľkej vojne, nájdete tam možno aj pár skromných informácií z obdobia pred veľkou vojnou ale o vojne sa nedočítate vôbec nič. Bolo vskutku veľmi zvláštne, že nikoho na planéte neznepokojovalo, že tu chýba tak dôležitá kapitola dejín...
V Johnsonovom kozmickom stredisku v Houstone vládla veľmi rušná atmosféra. Prípravy na štart práve vrcholili. Pri obrovskej rampe stál vztýčený ešte obrovskejší raketoplán, celý kovovo sivý, jedinou ozdobou bol malý nápis Titan 8 na ľavom krídle. Pri pohľade na tú kopu kovu musel každý začať uvažovať, kde dokázali postaviť, čosi tak veľké, každému prebleslo hlavou koľko materiálu sa na niečo takéto muselo spotrebovať, a tým ktorí sa chceli naďalej čudovať, preblesla hlavou otázka, kde je predošlých 7 Titanov...
Predošlých 7 Titanov sa samozrejme nestratilo a aj tie sa pripravovali s rovnakou veľkoleposťou na svoju misiu. Boli to najväčšie kozmické lode aké ľudstvo za posledných 100 rokov vypustilo do vesmíru. (Prívlastok najväčší, nebolo až tak ťažké získať, pretože za posledných 100 rokov vypustilo ľudstvo akurát tak sériu sond Phobos smerom k hviezde Orion Nebula, inú sériu malých ťažobných lodí na Mars, a dve kolonizačné lode na Mesiac. Kolonizácia Mesiaca skončila neúspechom, ale to v tejto chvíli nie je dôležité.) Dobývanie vesmíru už nebolo tým čo pred veľkou vojnou. Veľká vojna zničila prakticky všetky technické vedomosti ľudstva, a začínalo sa úplne od znova. Ak uvážime fakt, že tomu "pôvodnému ľudstvu" pred veľkou vojnou trvalo asi tak 10000 rokov kým sa dostalo do vesmíru, tak ľudstvo bolo v tomto okamihu na dosť vysokej úrovni. Ľudstvo proste akosi zlenivelo, a už sa mu do vesmíru nechcelo. Tentokrát to však bolo čosi iné. Séria lodí Titan naložených všetkými možnými zbraňovými systémami sa pripravovala na svoju púť. Ani nie tak preto, že to "chceli", ako preto, že súčasná situácia ich k tomu nepriamo prinútila.
Na celom pracovisku vládol čulý ruch. Väčšina ľudí, ktorí prvdepodobne zodpovedali za štart raketoplánov, mala na svojich obrazovkách zobrazené obrysy lodí triedy Titan a okolo behalo neuveriteľné množstvo dát. Iná skupina ľudí mala na obrazovkách detailný záber onej zvláštnej červenej hviezdy a tak isto analyzovali množstvo dát pravdepodobne prichádzajúcich od tejto "hviezdy". Posledná skupina ľudí mala na počítačoch zapnuté aplikácie, ktoré nijak nesúviseli s celým týmto príbehom a proste "niečo" robili...
Údaje prichádzajúce z hviezdy analyzovali aj kdesi inde. V Normanovom observatóriu, ani nie 20 kilometrov od Czsoilkowskeho hvezdária, začali všetky analyzátory súčasne pískať. Zdalo sa, že počítač práve našiel v zdanlivo nezmyselných vzorcoch signálu prichádzajúcich z červenej hviezdy nejaký zmysel. Podobná situácia tu za posledných 5 hodín nastala už trikrát, ale tentokrát to bolo naozaj čosi iné. Počítač konečne analyzoval spektrum príchodzieho signálu, a objavil nosnú frekvenciu signálu. Mohlo by sa zdať, že nejaká Fourierova analýza neznámeho signálu je otázkou pár sekúnd, avšak súčasní obyvatelia sa natoľko spoliehali na komunikáciu založenú na základoch psí, že teória signálov bola v tejto chvíli okrajovou vednou disciplínou asi tak ako povedzme psychotronika v časoch pred veľkou vojnou... 12,342 MHz - na tejto frekvencii vykazoval signál najväčšie množstvo energie. Ešte stále nebolo jasné, či tento signál skutočne obsahuje nejakú informáciu, alebo je to len rušenie z motorov neznámeho telesa. Trvalo asi ďalšie tri hodiny, kým počítač odhalil spôsob kódovania tohoto signálu, potom nasledovala ďalšia séria analýz, až nakoniec, keď počítač po nespočetnom množstve hodín svojej prevádzky odhalil, že sa jedná o obyčajný rádiový prenos aký sa používal ešte dávno pred veľkou vojnou, zistil obsah správy prichádzajúcej od červeného objektu. Bolo veľmi zvláštne, že obsah správy bol v reči, ktorej miestni obyvatelia hneď rozumeli, ale omnoho zvláštnejší bol obsah správy...
TOTO JE SONDA PHOBOS 17, VÝROBNÉ ČÍSLO 3221A-23, VYROBENÉ NA ZEMI V EURÓPSKOM SPOLOČENSTVE V ROKU 2652.
Koniec, jasné a stručné posolstvo. Malo akurát jednu chybičku - nebolo to žiadne posolstvo, a jediné čo spôsobilo bola spŕška otázok typu "Čo to sakra je???", ktoré sa pýtal každý sám seba, keď si správu prečítal...
Zem vyzerala stále úžasne. Po toľkých rokoch používania civilizáciou si stále zachovala svoju krásnu tvár. Slnko akúrat vychádzalo nad obzorom, a začínalo osvetľovať veľké zelené plochy lesov obklopené modrými plochami oceánov. Nad južnou poľoguľou vtedy nebolo asi ani mráčika, a ak bolo tak z tej výšky ho aj tak nebolo možné vidieť. Z tejto výšky nebolo vidieť ani veľa ďalšej špiny, a bolo to asi aj lepšie. Toto pokojné "ráno" narušil prelet prvej z lodí. Titan 4 si razil svoju cestu naprieč temným vesmírom. Pár sekúnd za ním sa objavili ďalšie dve lode, a potom ďalšie. Vytvárali akúsi zvláštnu formáciu a pĺavali si úplne pokojne temnotou ako keby sa nebolo kam ponáhľať. Pravda však bola taká, že meškali už asi 20 rokov. Presne pred 20timi rokmi si totiž zopár ľudí na vyšších miestach uvedomilo, ako to s našou planétou v skutočnosti vyzerá. Populácia síce dosť v obodbí veľkej vojny klesla, avšak ľudstvo bolo natoľko šikovné, aby to rýchlo dobehlo. Boje na planéte taktiež zamorili veľkú časť pitnej vody a zmenili časť krajiny na nehostinnú púšť. Hladina morí sa síce nezvýšila toľko ako sa predpokladalo, ale väčšia polovica morí bola aj tak mŕtva... V tomto úžasnom svete žilo niečo cez 6 miliárd obyvateľov a - bolo im dosť tesno.
Úloha bola teda jasná - ľudia museli násť novú planétu ktorú by mohli využiť (prípadne zneužiť ako to mali vo zvyku). Vesmír je však pomerne veľké miesto na objavovanie, a ľudstvo nebolo v situácii aby mohlo vyslať kolonizačné lode len tak naslepo. To chce predsa plán, kolonizácia planét nie je tak jednoduchou záležitosťou ako povedzme hra šachu. Nie, to si treba premyslieť. Ako prvá bola vypustená séria kolonizačných lodí na Mesiac. Kolonizácia dopadla neúspešne, najmä preto, že ľudstvo nebolo dostatočne technicky pripravené na tak zložitú operáciu. Nevhodná atmosféra, gravitácia, nedostatok nerastných surovín a absencia vody Mesiac vyradili z možných kandidátov na náš nový domov. Prišiel jednoduchý nápad, nájdime si planétu ktorá, je presne podľa našich predstáv a nebude treba na nej nič meniť. Vesmír je plný hviezd a planét a tak by to s dostatkom času nemal byť problém. Séria prieskumných sond sa vydala do oblasti vesmíru, ktorý predpokladal existenciu takejto planéty a iba pred niekoľkými mesiacmi Zem dostala od jednej zo sond správu, že práve takúto planétu našla. Sonda neskôr pokračovala v detailnejšom prieskume a objavila jednu nepríjemnú skutočnosť, a síce, že je planéta už obývaná. Humanoidné formy života na technicky nižšej úrovni ako sme MY. Ďalší plán nebolo veľmi ťažké vymyslieť. Dobyjeme si náš nový domov - zabojujeme za správnu vec.
V tejto chvíli Vám už je možno jasnejších pár vecí, ale ešte je tu stále niekoľko otázok ktoré treba zodpovedať. "Čo to cítila 2há najlepšia telepatka planéty, prichádzať z hviezdy... Alebo sa len mýlila?", "Ako to, že obyvatelia vzdialenej planéty rozumeli jazyku, v ktorom správa prišla?", "Čo to vlastne bola tá Veľká vojna?", a možno mnohé ďalšie... Nuž čítajte pozorne ďalej :)
Teela s Reyanom prežili dosť nepokojnú noc. Noc bola síce úplne nádherná, tichá a nebo plné hviezd, ale trápilo ich čosi iné. Celú noc sa iba prehadzovali, a keď sa tesne nadránom podarilo aspoň Teele zaspať, mala zvláštny sen. Tisícky čudných malých zvierat obkľúčili ich dom. Boli to iba nejaké malé chlpaté gule so svietacimi zelenými očami. Vydávali akési zvláštne mraučanie, znelo to ako keby sa dohadovali na ďalšom pláne. Vyzerali ako keby sa už už každú chvíľu mali vydať do útoku a zničiť celú ich zádradu, dom, a potom si proste násť nejakú ďalšiu zábavku. Oni však nezaútočili. Len tak nespokojne vrneli ako keby to boli oni ktorí sa bránia a Teela s Reyanom boli tí čo ich chceli všetkých do jedného vyhubiť. Po pár minútach, počas ktorých nenastala žiadna zmena, podišiel jeden z tvorov bližšie k domu. Teela poodtiahla záves na okne a pozorne sledovala čo sa ide diať. Čudný malý tvor ešte chvíľu váhal a potom prehovoril...
Bolo isté, že to bude nejaká dôležitá správa, ktorá vnesie do celého tohoto zamotaného príbehu nové svetlo, ale nanešťastie práve v tej chvíli sa Teela zobudila. Presnejšie povedané, bola zobudená.
"Dobré ráno miláčik... Tebe sa podarilo nakoniec zaspať" spýtal sa Reyan hlasom ako keby bol najmilšia osoba na svete. Teela mu chcela povedať niečo o tom sne a ako ju prerušil v tom najdôležitejšom, asi chela byť na ňho aj trochu nepríjemná, ale pri pohľade na jeho unavenú tvár sa radšej iba usmiala, vtisla mu na líce malý bozk a odvetila mu: "Dnes je nádherné ráno, dáme si poriadne veľké raňajky, súhlasíš?" A vyskočila rýchlo z postele a odbehla niekam preč. Reyan nechápal ako môže byť taká šťastná v situácii ako je táto. Pokrútil iba hlavou a ešte raz sa pokúsil zaspať.
Teela popri tom ako robila nejaký ovocný šalát, rozmýšľala o udalostiach ktoré sa udiali v posledných dňoch. Rozmýšľala o tom zvláštnom sne, napádalo ju že možno možno tie zvláštne chlpaté tvory prichádzaju z tej hviezdy, a súdiac podľa toho sna, nič zlé sa snáď nestane. Pozrela sa cez okno smerom na nebo. Hviezda tam nebola. Teda asi vlastne bola, ale ona ju v slnečnom svetle nedokázala vidieť. Aj keď ju na obzore nikde nemohla vidieť, stále cítila niečo odtiaľ prichádzať. Nebol to nijaký konkrétny pocit ako strach, alebo túžba ničiť, proste si iba bola istá, že tá hviezda, má v sebe čosi živé, niečo čo myslí, čo ju čoraz viac presvedčovalo v myšlienke, že to nebude len taká obyčajná hviezda...
Posádka sondy Phobos 17 skutočne mala len také neutrálne pocity. Nezaujímala sa veľmi o to čo sa deje dole na planéte, a radosť z toho, že našli nový domov už dávno vyprchala pred pár mesiacmi keď planétu prvý krát objavili. Mohlo by sa zdať zvláštne prečo má sonda posádku, ale konštruktérom sondy prišlo úplne normálne, že sonda by mala mať stále kohosi, kto by na ňu v tých nedoziernych diaľkach vesmíru stále dohliadal. Na sonde sa nachádzali presne 14ti členovia posádky, z toho 5 žien a v tejto chvíli boli mimo domova presne 9 rokov, 3 mesiace a 18 dní. Pojem "mimo domova" nebol vlastne tak celkom správny, pretože boli v skutočnosti skupinkou ľudí ktorí boli k domovu - tomu novému - v tejto chvíli najbližšie.
John a Kate hrali v spoločenskej miestnosti karty, a náramne sa nudili. Človeku ktorý, prežije celý svoj život niekde dole v Mexico City, alebo inom obyčajnom pozemskom mestečku môže vesmír prísť úžasná vec. Nekonečné možnosti objavovania, Všetky tie hviezdy, planéty, úkazy - miesta kam sa ešte nikto predtým nevydal... Vesmír je v skutočnosti nuda. Je tam zima, prázdno a vo veľkej časti tma. Možno bol Phobos 17 výnimkou, ale počas celej plavby vesmírom sa na sonde nevyskytli žiadne problémy, sonda nebola kontaktovaná žiadnou cudzou rasou, žiaden člen posádky nebol vážne napadnutý mimozemským vírusom. Úplne nič. No, až na tú maličkosť, že objavili planétu ktorá bude novým domovom pre 3 miliardy ľudí.
Tom, expert na mimozemské civilizácie, práve vzdal svoj posledný pokus o nadviazanie spojenia s cudzou planétou a nechal vysielať iba štandardnú identifikačnú správu. Celé predošlé týždne vysielal správy na rôznych frekvenciách, moduláciách vo všetkých jazykoch ktoré poznal, a o ktorých sa domnieval, že by mohli existovať, snažil sa dohovoriť univerzálnou rečou - rečou matematiky, bohužiaľ všetko neúspešne. Trochu ho to mrzelo, a ešte chvíľu rozmýšľal, či to neskúsi znova, ešte aspoň chvíľku, ale nakoniec logicky celkom správne usúdil, že obyvatelia planéty jednoducho ešte nemajú potrebnú technológiu na to aby porozumeli vysielaniu sondy. Vypol teda monitor, obliekol si ľahkú košeľu a odišiel do jedálne, pretože práve dostal chuť na pohár teplého kakaa.
Bol krásny slnečný letný deň, na nebi len zopár oblakov a príroda sa chystala na ďalšiu nádhernú noc. Transportný čln lode Titan 1 s miernym hlukom pristál. Okolo miesta pristátia už stáli pripravení najvyšší zástupcovia planetárnej rady, aby privítali neznámych návštevníkov. Červená hviezda nakoniec zmizla tak nenápadne ako sa objavila, a novým stredobodom pozornosti bola aj tak skupinka lodí, ktoré sa objavili v blízkosti planéty. Dnes bol ten veľký deň - deň prvého kontaktu. Skupinka asi 20 ľudí (vrátane druhej najzdatenjšej telepatky planéty) napäto očakávala aké tvory vystúpia z lode. Trvalo asi 40 sekúnd kým sa otvorili dvere lode a vyšli z nich tri postavy v skafandroch. Malú chvíľku kontrolovali údaje na svojich senzoroch a potom si všetky tri zložili helmy. Zhlboka sa nadýchli a pozreli sa okolo seba. Tvárili ako keby si vôbec nevšimli celý ten okolostojaci uvítací výbor a iba sa na seba usmiali. Ešte chvíľku sa poprechádzali v okolí miesta pristátia a obzerali si okolitú krajinu. Okolostojaci dav sa na to celé díval a nikto poriadne nevedel čo sa má v takejto chvíli urobiť. Nakoniec jedného staršieho muža - vyzeral ako nejaká dôležitá osoba planéty, napadlo, že by bolo treba neznámych nejak kontaktovať. Podišiel teda smerom k najbližšiemu z nich a chystal sa prehovoriť reč, ktorú si pripravoval už 2 dni dopredu. Neznámy si to všimol, a rozhodol sa teda na chvíľu prerušiť prieskum a venovať chvíľku zo svojho času mužovi. Nečakal však čo povie a prehovoril ako prvý.
"Zdravím Vás všetkých. Vaša planéta bola práve uznaná vhodnou na kolonizáciu obyvateľstvom planéty Zem. Trvalo nám dlho kým sme vybrali vhodnú planétu a vaša sa zdá byť práve tým čo hľadáme. Gratulujeme Vám!"
Hneď ako to dopovedal pozrel sa bližšie na muža, ktorý ho nechápavo s otvorenými ústami počúval. Obaja sa na seba pár sekúnd pozerali až na koniec po chvíli muž v skafandri zakričal smerom ku svojim kolegom. "Úžasné, veď sú to ľudia!" V tej chvíli si aj starší muž, ktorý sa márne pokúšal o privítanie uvedomil, že cudzinci sú naozaj dosť podobní miestnym obyvateľom, a taktiž si uvedomil, že cudzinci rozprávajú perfektnou angličtinou, ktorej výborne rozumel. Keď si dal všetky tieto myšlienky dohromady, bol ešte viac zmätený ako pred chvíľkou a tak namiesto celej uvítacej reči povedal iba "Vitajte..." a odišiel smerom naspäť k davu.
O tri mesiace vyzerala planéta trošku inak. Bola akási živšia, všade pobehovalo množstvo ľudí, všade sa niečo budovalo, každý s niekým živo o niečom debatoval. Pôvodní obyvatelia Novej Zeme, sprvu neboli veľmi nadšení príchodom ďalších cudzincov, ktorí si bez všetkého začali robiť na celú planétu nároky, ale každý racionálne uvažujúci človek si pri pohľade na zbrane cudzincov uvedomil, že takto to bude "lepšie pre všetkých".
Aj Reyan a Teela si už našli nových priateľov. Andy a Jane boli zhruba v ich veku, a všetci štyria si mali stále čo povedať. Andy študoval na Zemi históriu, podobne ako Reyan, takže si obaja muži vynikajúco rozumeli.
"...a niekedy koncom 20teho storočia sme vynašli počítače" dokončil vetu Andy.
"Úžasné, musíte byť na tisíckrát vyspelejšej úrovni ako my." povedal nadšene a zároveň trošku smutne Reyan.
"Hm, až tak dobrí zase nie sme", usmial sa Andy, "po veľkej vojne bolo všetko o dosť ťažšie..." Reyan náhle spozornel keď začul slovné spojenie veľká vojna. Pomaly mu začali dochádzať všetky súvislosti. Oni, pôvodní obyvatelia planéty aj noví návštevníci boli naozaj ľudia. Veľká vojna sa musela odohrať na oboch planétach súčasne. Alebo - a vtedy si spomenul, že život na planéte, celá história a vývoj ľudstva je datovaný práve od veľkej vojny. Oni nie sú pôvodní obyvatelia planéty.
Ešte pár mesiacov predtým ako vypukla veľká vojna sa pár tisíc privŕžencov sekty Nového Dňa, rozhodlo postaviť obrovskú loď a odísť hľadať nový domov. Koniec sveta bol iba otázkou času, a bolo skoro jasné, že veľkú vojnu nemôže nik prežiť. Na lodi Nádej, ako ju nazvali, sa vystriedali 3 generácie kým objavili planétu vhodnú na život. Keďže všetci predpokladali, že ich pôvodný domov je dávno mŕtvy, nazvali ju ZEM. Teraz, po skoro 2000 rokoch sa obyvatelia oboch Zemí znova stretli...
"Veru tak, veľká vojna v roku 2006..." dopovedal smutne Andy a odpil si z šálky čaju pred ním.










pozn. Ospravedlňujem sa, že najmä koniec je tam dosť strohý ale už sa mi to proste nechcelo rozvádzať... Možno keď napíšem čosi ďalšie bude to dynamickejšie. A ak by niekto márne hľadal význam toho sna, tak nech hľadá ďalej alebo nech si vezme na pomoc čosi od Carla Gustava Junga :)

wray 2004