Driver 6

Ešte raz som skontroloval trup lode. Rukou som prešiel po hladkom titánovom plášti v mieste kde sa nachádzali hlavné motory.
"4 minúty do štartu..."
Zvláštne - bolo to úplne studené. Pár centimetrov od mojej ruky sa už zahrievala plazma, ale ja som cítil iba pokojný chlad. Dal som ruku dole, a zbadal som pokrivený odlesk svojej tváre. Pohol som podvedome hlavou aby som napravil krivý obraz pravého oka v "zrkadle" ale iba som si pokazil nos. Zháčil som sa čo to vlastne robím. Pokračoval som teda ďalej smerom k zadnej časti lode. Všetko bolo dokonale čisté a bol som si istý, že žiadnu chybu nenájdem. Kontroloval som totiž tú loď za posledných 8 dní skoro stále.
"3 minúty 30 sekúnd do štartu..."
Obišiel som teda Mačiatko - tak som svoju loď pomenoval, a na druhej strane nastúpil do otvorených dverí. Ešte raz som sa otočil okolo seba ako keby som neveril, že je to celé skutočné... Vôkol bol ďalší tucet lodí, a aj do nich práve v tejto chvíli nastupovali ich piloti. Trocha ma zamrazilo. Predstava čo ma čaká vzbudzovala vzrušenie, ale strach a rešpekt zároveň. Rýchlo som vošiel do vnútra lode a zatvoril za sebou dvere.
"3 minúty do štartu..."
Zamieril som hneď doľava - smerom k pilotnej kabíne. Mačiatko bola veľmi malá loď, čo jej malo zaručiť výborné letové vlastnosti a najmä vynikajúce zrýchlenie. Vpredu bola už spomínaná pilotná kabína - malá miestnosť so sedadlom pre práve jedného pilota, z nej viedli dvere na hlavnú chodbu, kade som nastúpil. Napravo od chodby bola malá miestnosť ktorá spĺňala funkciu jedálne, ošetrovne, aj pracovne zároveň. A opačným smerom ako hlavná kabína pilota bola ďalšia malá miestnosť, ktorú by sme mohli nazvať strojovňou. V skutočnosti sa v nej však dalo iba vizuálne skontrolovať, či motor pracuje v poriadku a na stene bol panel, ktorým bolo možné previesť manuálnu korekciu parametrov pohonného systému. Aj všetky ostatné "izby" boli zariadené veľmi sparťansky.
Sadol som si teda do kresla pre pilota, a zapol automatickú predštartovú kontrolnú sekvenciu.
"2 minúty 30 sekúnd do štartu..."
Časomiera sa už neozývala z reproduktorov vnútri hangáru, ale z malého reporoduktora vnútri lode.
Zapol som komunikačný kanál a oznámil svoj stav. Z veže odpovedali veľmi stručne - všetko prebieha podľa plánu, čakajte na štartovací povel. Oprel som sa teda hlbšie do kresla, a len tak som sa zamyslel, čo to tu vlastne robíme... To je tá čudná ľudská vlastnosť - dobýjať, prekonávať samých seba, tá snaha byť najlepší. Je to ako keby sme sa snažili čím viac priblížiť Bohu.
Z myšlienok ma vytrhla správa o tom, že automatická predštartová kontrola neobjavila žiadne poruchy a loď je pripravená ku štartu. Pozrel som sa na hodinky na svojej ruke.
12:57:57...12:57:58...12:57:59
"2 minúty do štartu..."
Napadlo ma ako sa asi cíti ostatných 13 pilotov, a čo sa im práve teraz preháňa hlavou. Ktovie čo sú to za ľudia. Prihlásiť sa mohol predsa úplne hocikto. Bývalí vojenskí piloti, konštruktéri, vedci, možno stroskotanci ktorí za tým všetkým videli iba tie peniaze. 10 miliárd nových amerických dolárov pre toho kto to dokáže. To už teda vie človeka motivovať. Za tie peniaze by som si mohol kúpiť menší tichomorský ostrov. Mohol by som mať ostrov ktorý by sa volal po mne. Usmial som sa. Brodski Island. Znelo to celkom príjemne. Predstavil som si ako by taký ostrov vyzeral. Dlhé pláže s hrubým pieskom, pri nich palmy, vo vode opálené dievčatá v pestrofarebných plavkách. Skoro sa mi zazdalo, že cítim v ústach chuť kokosového rumu.
"90 sekúnd do štartu..."
Napadlo ma že ostrov nie je nič pre mňa... Už som sa za tie roky poznal. Nevedel som si veľmi užívať život. Do 32 rokov som študoval na prestížnych univerzitách, 2 roky praxe vo astrofyzických vojenských laboratóriách, a potom prišla táto "ponuka". 10 miliárd dolárov pre mňa nehralo až tak veľkú úlohu, omnoho viac ma vzrušovalo, že to možno dokážem. Že budem prvý, kto to dokáže. Prvý človek, ktorý HO porazil. Kašlať na Brodského ostrov, možno po mne pomenujú niečo veľkolepejšie. Rozmýšľal som čo veľkolepé by to malo byť, ale napadali ma len hlúposti ako limonády, žuvačky, a cukríky. Predstavil som si staršiu pani ako si v supermarkete kupuje sušienky s mojou tvárou. Napadali ma zvláštne veci.
"60 sekúnd do štartu..."
Dosť bolo rozmýšľania o tom čo bude za pár týždňov, teraz som sa musel sústrediť na najbližších 60 minút. Výkon motora bol na 82 percentách, zvládol by som dokonalý štart už pred 20timi sekundami. Nechal som však Mačiatko nech sa rozohreje, nechcel som riskovať úplne nič. Toto bol jediný pokus - buď to vyjde, alebo bola všetka tá práca nanič. Kdesi vnútri som však cítil, že to určite vyjde...
"30 sekúnd do štartu..."
Uvoľnil som trysky pre prietok plazmy, Mačiatko trošku zavrčalo... 20 metrov predo mnou sa začali otvárať obrovské dvere hangára. Za nimi sa rozprestierali len nekonečné diaľky vesmíru. Vnútri hangáru už nebol žiaden technik a všetky prístupové dvere sa zatvárali aby sa mohlo vypnúť energetické pole, ktoré delilo vnútro hangáru od prázdnoty vesmíru. Po pár sekundách toto pole naozaj zmizlo, a ja som pocítil mierne šklbnutie ako sa vyrovnával tlak vzduchu v hangáre. Z reproduktorov sa ozývali posledné sekundy odrátavania.
"4 3 2 1 - Štart..."
Človek by čakal, že všetky lode vyštartujú na plný výkon a vyrazia plnou rýchlosťou vpred, ale všetky, tak ako aj Mačiatko sa len lenivo pohli smerom k otvoreným dverám hangáru, v ústrety nekonečnému čiernemu vesmíru...
Po mojej ľavej strane som zbadal Zem. Nádherná ako vždy. Nech si tvrdí každý čo chce, najkrajšia je Zem práve z Mesiaca. Vidíte ju iba ako hrozne veľkú guľu a keď si uvedomíte koľko ľudských osudov sa tam dole odohráva, točí sa vám z toho hlava. Sledoval som Zem, až kým zmizla z môjho okna. Dosť bolo nostalgie, je čas venovať sa naplno tomu prečo tu sedím, pomyslel som si. Zvýšil som ťah hlavného motora, a začal som pociťovať čaro rýchlej jazdy. Aktuálna rýchlosť - 12 promile rýchlosti svetla. Mačiatko sa opať jemne zatriaslo, keď prekonávalo gravitačné pole Jupitera. Za pár minút som sa ocital pri poslednej planéte našej slnečnej sústavy a predstavenie sa mohlo začať...
Bolo dôležité presne regulovať výkonové parametre celej šestice motorov, tak aby dokázali podať výkon s ktorým som rátal, ale aby nezhoreli hneď v prvých sekundách. Ak som chcel dosiahnuť svoj cieľ, ani jeden z motorov nesmel zlyhať.
Zvnútra kabíny to nebolo vidieť, ale plášť lode začínal v tejto chvíli mierne žiariť... Senzory hlásili teplotu 1800 stupňov Kelvina. Impulzná sekvencia 4 motorov v spolupráci s 50% ťahom zvyšných dvoch zrýchlila Mačiatko na necelé dva percentá rýchlosti svetla. Senzory začínali hlásiť pokles teploty plášťa. Okolo lode sa začínala tvoriť dokonalá aerodynamická vákuová bublina.
Vynikajúco - pomyslel som si. Dve stotiny mám za sebou. V tejto chvíli mi môj cieľ začínal pripadať zase väčšmi reálny. Rýchlosť svetla? Žiaden problém. Dnes už každý vie, že Einstein sa mýlil. Vlastne nie nemýlil - všetko je relatívne, aj tá rýchlosť svetla. Principiálne by malo byť možné, pre hocijaké hmotné teleso cestovať rýchlosťou 2x väčšou ako je c. Svetlo dokáže putovať svojou maximálnou rýchlosťou, ale keďže sa šíri všetkými smermi tak proti nemu môže letieť svetlo tak isto rýchlo. Ich relatívna rýchlosť je potom dvojnásobná... Jednoduché s fotónmi, trošku zložitejšie s Mačiatkom. Aj tak som však bol pevne presvedčený, že dnes sa to podarí. Ak loď bude generovať spätnú chronónovú vlnu, a pomocou motorou dosiahnem rýchlosť vačšiu ako je polovica rýchlosti svetla, malo by to vyjsť. Teoreticky. V skutočnosti to ešte nikto nikdy neskúsil a ja a ostatných 13 jazdcov sme boli prvými ľuďmi ktorí sa v hostórii ľudstva pokúsia pokoriť ČAS. Ak totiž skutočne prekoná niekto z nás rýchlosť svetla, dorazí do cieľa skôr ako odštartuje.
Z týchto teoretických úvah sa mi opäť začala točiť hlava. Ale mohlo to byť kľudne spôsobené aj rýchlosťou na ktorú organizmus človeka nebol pripravený. Skontroloval som senzor prietoku fotónov. Predpokladaná rýchlosť 2,7 percenta. Hlavné dva motory začínali javiť známky únavy tak som efektívne rozložil kofiguráciu výkonu. Mačiatkom opäť trochu šklblo ako prudko zvýšilo svoju rýchlosť. Pozrel som sa z okna, ale videl som iba nekonečnú tmu, pretože ma obklopovala vákuová bublina, do ktorej nestíhali prenikať fotóny. Letel som ako keby so zavretými očami. Zapol som generátory chronónovej vlny a priestor pred mojim čelným sklom sa zafarbil modrastou farbou. Vyzeralo to úžasne, modrasté záblesky energie si pobehovali po vonkajšej strane predného skla. Takto nejako by mali vyzerať husto koncentrované fragmenty času... Niečo takéto doteraz mohli pozorovať iba vedci v Mesačných aeronautických laboratóriách. V praxi ešte nikto chronónovú vlnu nikdy neskúšal. V tejto chvíli bola možno správna chvíľa na to začať sa zaoberať tým aký to bude mať skutočne dopad na ľudský organizmus. Kontrolka predpokladanej rýchlosti však pre mňa v tej chvíli bola omnoho dôležitejšia. 13, 14, 15... rýchlosť stále stúpala a aj keď som už nepociťoval na tele žiadne ďalšie zrýchlenie, cítil som nesmierne vzrušenie. Chronónová vlna teraz ako keby uplne oblievala lod - po skle "stekali" malé pramienky a kvpaky čistej energie predstavujúcej čas. Iba som nemo ostával pritlačený v sedadle a rozmýšľal som či sa mi naozaj nedá pohnúť, alebo sa to iba môj mozog so mnou hrá. Takto som tu sedel a nedokázal som sa pozrieť ani na kontrolku času resp. rýchlosti. Mohlo prejsť hádam 3 minúty a ja som tam iba tak sedel a začínal byť týmto nepríjemným pocitom čoraz viac znepokojený. A do toho všetkého - ako keby sa mi v tej chvíli chcelo úplne najviac na svete spať. Zmocnila sa ma obrovská únava a mozog čoraz viac akceptoval, že už čoskoro si bude môcť zdriemnúť...
V týchto mojich úvahách ma však zrazu čosi prerušilo. Úplne jasne som cítil ako loď spomaľuje. Prudko som trhol hlavou, aby som skontroloval chronogenerátory. Napodiv ma hlava poslúchla hneď na prvý krát a hneď som si uvedomil, že telo ma už znova poslúcha. Rozopol som si hneď bezpečnostné pásy, aby som sa zbavil toho nepríjemného pocitu, že ma čosi spútava. Teraz som sa na pilotnú konzolu pozrel podrobne. Generátory chronónovej vlny pracovali úplne v poriadku. Prietok fotónov ukazoval 112% rýchlosti svetla. Prvé čo ma napadlo, je že taký úspech som predsa nepredpokladal, ale hneď som začal uvažovať triezvejšie, a pomyslel som na nepresnosť fotónového senzora, ktorý ešte nikto nikdy v takýchto podmienkach netestoval. Z úvah o tom, ako rýchlo práve teraz asi letím, ma znova vyrušil nepríjemný fakt, ktorý som si opäť uvedomil - loď evidentne stála na mieste. Pozrel som sa z okna - žiadna chronónová vlna, žiadna vákuová bublina. Krásny výhľad na hviezdy. Pozrel som sa znova na všetky senzory. Pokojne si stály, hodnota, ktorú ukazovali sa nezmenila ani o tisícinu. Poklepkal som po malom monitore prstom. Nič. Všetko bolo až hrozivo pokojné. Začínal som myslieť na to, čo sa asi mohlo stať s loďou, pravdepodobne sa preťažili motory, vtedy keď som ich nestíhal sledovať. Moment! Motory... Nepočul som žiaden hukot. Všade bolo úplné ticho, ktoré iba umocňovalo môj pocit bezmocnosti v tejto situácii. Pozrel som sa na gravitónový radar, ale najbližší väčší objekt odo mňa bol menší meteorit vzdialený odo mňa 1.4 svetelného dňa. Radar blízkeho dosahu neukazoval nič v dosahu 20 svetelných minút odo mňa... Žiadne lode. Som tu v tejto chvíli úplne sám... Skvelé. Začal som uvažovať, že keď pošlem záchranný signál bude trvať asi hodinku kým dorazí na zem, čo by až tak nevadilo, ale pri súčasnej rýchlosti lodí bude trvať asi mesiac kým dorazí záchranný tým. Skvelé - povedal som si znova len tak sám pre seba...
Opustil som pilotnú miestnosť a vybral sa skontrolovať dozadu motory. Cez priehľad som nazrel na jadro - vyzeralo úplne v priadku. Zvláštne. Svetielkovalo, ale keďže som nepočul žiaden zvuk, bolo jasné že nefunguje. Zámky samozrejme nešli otvoriť - počítač nevedel pochopiť, že táto loď sa už len tak ľahko nepohne a tvrdil, že je nebezpečné vstúpiť do priestoru, pretože je zamorený... Kopol som nahnevane do rozvodnej skrinky, ale iba som si narazil nohu. Ešte stále som si však úplne neuvedomoval v ako zúfalej situácii sa nachádzam. Odišiel som teda to "jedálne". Otvoril som malú skrinku aby som skontroloval zásoby potravy. Dve škatule keksov, 5 litrov pitnej vody a škatuľka aspirínu... Zásoba na 30 dní kým dorazí záchranný tým. Pri pomyslení na takú diétu som mal z tohoto všetkého dosť zlý pocit. Pobral som sa teda do hlavnej kabíny aby som vyslal záchranný signál. Začal som zadávať prístupovú sekvenciu na klávesnici, ale počítač zjavne celú moju snahu ignoroval, a tváril sa ako keby som tam ani nebol. Môj hnev začínal byť čoraz väčší. Bol som technik, ale otvoriť hlavnú konzolu a reštartovať počítač som si netrúfal. Ak by to nevyšlo mohol by som prísť aj o podporu života na lode. V tejto chvíli ostávala len jediná šanca... Do pár minút maximálne hodín by mala okolo letieť nejaká ďalšia loď a snáď si ma všimne. Rozhodol som sa teda čakať. Pozrel som sa cez okno. Všade bol pokojný vesmír, v diaľke svietili tisícky hviezd. Začal som ich rátať, ale už pri stodvadsiatejšiestej som stratil trpezlivosť. Odišiel som naspať do jedálne, a ľahol som si na provizórne lôžko. Dúfal som, že zaspím a ubehne mi rýchlejšie čas...

Ležal som tam možno 2 hodiny, ale žiadne známky únavy sa nedostavili. Len som tak ležal a hrozne sa nudil. Tak som znova iba vstal a začal sa bezcieľne prechádzať po lodi. Obdivoval som každý centimeter konštrukcie, dotýkal som sa všetkých predmetov čo som pri prehliadke našiel, odhadoval koľko akého materiálu sa použilo na výstavbu, ale najmä som sa neskutočne nudil... Opäť som zašiel do hlavnej kabíny a skontroloval radar krátkeho dosahu - nič. Obrovská samota a ticho. Sadol som si do kresla a zatvoril oči. Bolo jasné, že sa musím sústrediť a vymyslieť nejaké riešenie. Začal som rozmýšľať o tom pri akej rýchlosti mohla loď zlyhať. Na monitore som odčítal čas ktorý uplynul od štartu, koeficient zrýchlenia, výkony motorov... Všetko som zohľadnil a vychádzalo mi že rýchlosť, ktorú som možno dosiahol bola naozaj dosť blízka rýchlosti svetla. Okrem tohto som si však uvedomil čosi iné - a síce to kvantum výpočtov ktoré som práve len tak v hlave zrátal. Skutočne som to všetko zrátal len tak za pár sekúnd. Výpočty ktoré mi doma trvali celé hodiny. Bolo to ako keby môj mozog pracoval tisíckrát rýchlejšie ako obvykle. Ako keď snívate - keď máte vo sne nejaký príklad vyrátate ho okamžite. Výsledok je síce zlý, ale výpočet je krátky. Napadlo ma, že možno je celé toto iba sen. Jasne som si spomínal na ten pocit únavy tesne predtým ako loď zastala, ale nepamätal som si že by som zaspal. Začal som si pripúšťať myšlienku že toto celé je možno naozaj len sen, spôsobený únavou z tej veľkej rýchlosti. Vstal som s kresla a plnou silou udrel päsťou do steny. Obrovská bolesť ma hneď presvedčila, že toto nemá zo snívaním toho veľa spoločné. Trochu nahnevaný som odišiel do "ošetrovne" aby som si dal na tú ruku aspoň ľad. A zase nuda... Ľahol som si na posteľ a začal riešiť len tak v hlave rôzne matematické úlohy - aby som zabil čas... Za pár minút som mal zrátané všetky prirodzené čísla menšie ako 2 na 10tu. Odohral som v hlave asi 3 partičky šachu - sám proti sebe. Vyhral som všetky 3 - samozrejme. A potom som sa zase len nudil. Ešte pár hodín som len tak ležal a nerozmýšľal nad ničím. Dúfal som že aspoň teraz zaspím, ale nič. Zvláštne bolo, že som necítil okrem únavy žiaden hlad ani smäd. Od zastavenia lode mohlo ubehnúť tak 6,7 hodín a úplne nič sa nezmenilo. Po ďalších 2 hodinách sa konečne začalo čosi diať. Síce iba veľmi ticho, ale bol som prsvedčený, že počujem veľmi hlboké dunenie. Ihneď som vstal a bežal do pilotnej kabíny. Nedokázal som však zistiť odkiaľ presne onen zvuk vyhádza. Bol však celkom jasne počuteľný a pomaličky stúpal, takže už po pár minútach sa zmenil na jemné pískanie. Okrem toho začalo byť počuť ďalšie zvuky - ďalšie hlboké dunenia, ktoré sa zvyšovali a prechádzali do pískania až sa celkom zvuk stratil nad frekvenciou ktorú je ľudské ucho schopné zachytiť. Nerozumel som čo sa deje, pretože stále som nedokázal určiť miesto odkiaľ zvuk vychádza, ale cítil som že čosi veľké sa deje. Zvuky začínali byť čoraz pestrejšie a potom sa to stalo - pozrel som sa z okna a zistil, že loď sa veľmi lenivo hýbe vpred. Spočiatku som sa potešil, ale hneď som si uvedomil, že som sa musel dostať do gravitačého poľa nejakej hviezdy a vôbec sa nie je čomu radovať. Loď pomaly zvyšovala rýchlosť a ja som si začínal byť čoraz viac istý, že ma priťahujé gravitácia nejakého ohromne veľkého objektu. Pohľad na radar však žiaden takýto objekt neodhalil. Čoraz viac som bol znepokojený pocitom, že neviem čo sa vlastne deje. Do toho všetkého som zase začal pociťovať tú nepríjemnú únavu a slabosť. Už čoskoro som sa opäť nemohol ani pohnúť a cez zatvárajúce oči som sa len nemo prizeral ako čoraz rýchlejšie letím a ani neviem kam. Spleť zvukov bola čoraz hlasnejšia, ale ani to ma nedokázalo prebudiť a cítil som ako zaspávam. Loď sa pohybovala čoraz rýchlejšie, a cítil som sa ako vtedy pri štarte - čoskoro sa vytvorila vákuová bublina a rýchlosť stále narastala... Únava mi bránila premýšľať tak rýchlo ako pred pár hodinami, ale aj tak mi to celé postupne začalo dochádzať...

Loď nikdy nezastala a stále sa rútila vpred vesmírom. Zastal čas... A ak zastal čas, a ja som bol schopný uvažovať, tak to mohlo znamenať len to, že je tu čosi rýchlejšie ako čas. Myšlienka. Moje myšlienky boli tisíckrát rýchlejšie ako nejaké pomalé plynutie času. Uvedomil som si čo všetko som stihol za ten okamih kým loď stála a dával si dokopy súvislosti čo sa vlastne stalo. Z posledných síl som sa pozrel na indikátor prietoku fotónov a čakalo ma ďalšie prekvapenie... Nesvietilo na ňom 112% ako v okamihu keď loď zastala. 106.12 a číslo pomaly klesalo. Cítil som však, že loď stále zrýchľuje. Zatvoril som oči a posledná myšlienka ktorá ma napadla bolo to, že aj keď plynutie času sa zrýchľuje, moja loď pomaly spomaľuje a čoskoro sa obe rýchlosti stretnú a všetko začne plynúť normálne. Zatvoril som teda spokojne oči a oddal sa únave pretože som tušil, že už čoskoro bude všetko v poriadku...
Do cieľa dorazilo 5 lodí. Porucha nedovolila dokončiť preteky s časom úplne všetkým. Výsledky boli veľmi stručné.
Pilot číslo 8 - 62% c.
Pilot číslo 2 - 73% c.
Najlepší výkon - pilot číslo 6 William Brodski. 111.983% c. Všetci traja piloti mŕtvi...
Cestovanie rýchlosťou vačšou ako je c nemá pre ľudskú posádku perspektívu...

wray 2004