Chcel by som povedať, že toto bola pieseň mojej mladosti a mám na ňu tisíc krásnych spomienok, ale - nič výnimočné sa pri nej nestalo. Nehrala pri mojom prvom bozku a von nebolo krásne horúce leto. Nešiel som na výlet nevedno kam v ukradnutom aute s dievčaťom, ktorého meno nepoznám. Neutiekol som z domu vo vagóne nákladného vlaku a spoločnosť mi nerobil tulák s harmonikou... Nič z toho. Bol som obyčajný 15 ročný chalan a cez leto som sa nudil doma a pozeral MTV. Nikdy som nebol ten typ rebela, alebo rockera bez príčiny a bol som skôr nudný chalan. Nemal som žiadne sny ani ciele a väčšinu času som trávil pri počítačových hrách. Moje najväčšie letné "dobrodružstvá" som zažil pri splavovaní Belej na duši a moji kamaráti boli väčšinou rovnako nudné existencie ako ja...
Vtedy som si to až tak neuvedomoval, ale chcel som aby bol môj život dobrodružnejší. Chcel som zažiť všetky tie nebezpečné dobrodružstvá aj keď som si to naplno nepripúšťal. Chcel som spraviť niečo veľké. Ako napríklad ten útek z domu a tajná svadba s nejakou 14 ročnou rockerkou. Niečo tak strašne hlúpe - len aby som mal dnes na čo spomínať. V skutočnosti som nikdy nemal najmenší dôvod utekať z domova a moja rodina bola harmonická, rodičia ma mali radi a ja som mal vždy rád ich. Nestretol som ani žiadnu rockerku. Vlastne som mal na baby asi smolu. Možno mi to ostalo až dodnes. V istom veku sa chlapcom začínajú páčiť baby a tí šikovnejší si aj nejakú zadovážia. So mnou to začalo možno niekedy v 13tich, keď som si každé leto vravel, že toto leto už hádam nejakú super babu stretnem. A potom ďalšie leto a zas ďalšie... A čas letel, a pár mojich kamarátov začínalo prežívať svoje prvé lásky a možno aspoň nejaké malé dobrodružstvá. A ja - ja som pozeral MTV a klip Crazy od Aerosmitha. Nemal som rád rockovú hudbu, nerozumel som textu, a klip bol pre mňa strašne romantický, ale - zároveň som sníval. Vtedy možno nie tak veľmi ako o pár rokov neskôr, ale čím som bol starší tým viac mi začínalo v živote chýbať dobrodružstvo. Také ako v tom klipe od Aerosmith. Nič také som nezažil až dodnes. Moji priatelia a - baby môjho života taktiež, neboli veľmi dobrodružné povahy. Vlastne 90 percent mojich kamarátov sú nudní týpci bez snov. Aj dnes - keď niekoho z nich nahováram na nejaký výlet - niečo čo by sa aspoň trochu podobalo tomu z klipu Crazy, tak len krútia hlavami. Namiesto toho strávime večer v Pizzerii, alebo Energy. Tak neuveriteľne ma každý ten večer ubíja.
Kedysi som nechodieval ani veľmi von - do barov na jedno, alebo dve. Vlastne ani dnes mi to jedno, alebo dve ku šťastiu vôbec nechýba. "Von" som šiel možno raz za mesiac, dva, a aj keď som sa na to nikdy netešil, väčšinou to bol celkom príjemný večer. A potom - neskôr mi Voňu povedal: "Prečo s nami nechodievaš von? Vieš aká je vždy sranda?..." Mohol som mať 24, možno 25. V tej chvíli ma asi napadlo, že možno tam bola tá chyba - že som sa stále držal ďalej od tých obyčajných ľudí. Od ľudí bez snov, a túžbe po dobrodružstve. A tak som si povedal, že možno to je tá chyba - že som málo spoločenský, a to čo potrebujem, je tráviť viac času s priateľmi. Chodievať "von". Dnes už viem, že chodiť "von" - s ľudmi ako som chodieval - je bezpečná cesta ako sa vyhnúť akémukoľvek dobrodružstvu a naopak - stať sa súčasťou obyčajného nudného každodenného sveta. Dlho som chodieval "von" pravidelne. Dúfal som, že tak budem možno spoločenskejší a - že možno stretnem niekoho úžasného. Nuž - možno v klipoch od Aerosmith, ale nie v našom malom meste. Boli sme často pravidelnými zákazníkmi v pizzerii a počas týždňa obvykle jedinými zákazníkmi vôbec. Občas som sa vlastne aj celkom bavil, ale zvyšných 99 percent času som sa obrovsky nudil, a počítal minúty, kedy už pôjdem domov. Neviem, či je fakt chyba vo mne, alebo v tom ako hrozne nudných kamarátov mám (som mal), ale častokrát to bolo 60 a viac minút trapného ticha pri pohári kofoly... Môj život bol vždy nuda a toto - toto tomu teda rozhodne nepomohlo.
Keď som bol tieto vianoce doma, tak mi to udrelo do očí naplno. Ani tu v Londýne, som toho zatiaľ veľmi nezažil, ale počas tých pár večerov "von" cez tieto vianoce som si naplno uvedomil, akí hrozne nudní všetci moji kamaráti sú. A nielen oni. Všímal som si tak trochu ľudí a - 60 minútové sedenie pri fľaši kofoly, je v našom malom meste niečím úplne bežným. Občas mi to pripadá, že ľudia trénujú na bobríka vytrvalosti, a skúšajú koľko najviac sa dokážu takto nudiť... Na každý večer "von" sa pritom strašne moc tešia, pretože doma - doma je to ešte viac nudné. Všetko je obyčajné, a keď už nemajú žiadne sny, a nedokážu sa baviť, veria, že ich zabaví ktosi iný. V to som dúfal asi aj ja - že niekto iný spraví môj život dobrodružným. Že niekde tam medzi nás - zúbožené existencie bez snov, zablúdi nejaký kovboj, alebo rockerka a spraví náš život pestrým. Nikdy sa to nestalo a - ani sa nestane. Nechodím rád "von". Nemal som to rád predtým, a dnes - dnes vidím, že to nemám rád stále. Priatelia, sa čudujú a považujú ma za nudného nespoločenského človeka. Preto - že odmietam s nimi zdieľať tú nudu...
Nikdy som nebol dobrodružný typ, ale občas ma napadlo niečo na čo som bol vcelku hrdý. Častokrát mám obrovskú chuť ísť niekam preč. Niekam kde som nikdy nebol. Zobrať si len gitaru, šatku, slnečné okuliare, pár stokorún na vlak a na párky a teplý čaj, deku alebo stan a proste niekam ísť. Som príliš bojazlivý na to aby som to spravil sám. Nemám na to asi nervy a vlastne - to je asi ten problém, že neviem prežívať tie dobrodružstvá sám. Že som tak nesamostatný. A preto vždy skúšam moje úžasné nápady - výlety do neznáma navrhovať mojim priateľom. Nikdy to nefunguje. Už majú iný program - večery "von". A potom, keď v pizzerii v JukeBoxe hrá Aerosmith, a ja nahlas snívam čo všetko chcem zažiť - s nimi, tak im to vždy príde ako super nápad - ale len dovtedy kým sa to má naozaj stať, vtedy určite radšej ostanú v tom "svojom" podniku. Nemám rád mojich kamarátov, preto akí sú nudní. Je to dosť ostrá kritika od niekoho tak nudného ako som ja ale - môj život mala byť jazda na divokej rieke, a nie to čo sa deje teraz. Strašne ma to mrzí, že nemám poriadne na čo spomínať. A že vždy, keď ma napadne niečo úžasné tak mi to prekazia moji nudní kamaráti. Vlastne nie - oni za to nemôžu. Prekazím si to vždy ja sám, lebo nemám dosť odvahy skúsiť niečo veľké na vlastnú päsť. Môj život je príliš krásny a šťastný na to aby som zbytočne riskoval. V hlave mám sny ale - sú príliš zvláštne na to aby som ich spravil sám. A ľudia vôkol mňa - ich sny nie su kompatibilné s mojim vkusom.
Som strašne rád, že som teraz v Londýne. Dáva mi to ten zvláštny pocit, že aspoň čosi sa s mojim životom deje. A možno to v očiach iných vyzerá ako malé dobrodružstvo. V skutočnosti je tu rovnaká nuda ako v mojom malom rodnom meste a moji Londýnski kamaráti sú viac menej tie isté existencie bez túžby po dobrodružstve ako všetci vôkol čo poznám. Asi som len príliš náročný, alebo som sa nenarodil v správnej dobe, alebo v správnom čase. Desí ma aký som strašne nudný. Celý môj život je plný malých obyčajností bez niečoho veľkého.
Neutiekol som nikdy z domu, nechodil s rockerkou o ktorej moji rodičia nevedeli, a necestoval som nikdy nákladným vlakom s tulákom s harmonikou. Nik vôkol mňa nemá pochopenie, pre moje čudné sny. Pred pár rokmi som pozeral film Im Juli. Krásny roadtrip s kúskom lásky. Bez pasov a peňazí naprieč chudobnými bývalými komunistickými krajinami z Nemecka do Turecka - kvôli dievčaťu so Slnkom. S Vošom Čibfiwsom sme si vraveli, že to niekedy urobíme. Len čo našetrím nejaké peniaze. Ja som na to nezabudol, a spravil by som to aj zajtra keby... Vlastne zajtra nie, ani najbližšie dni, mesiace - mám tu pred sebou teraz obyčajný nudný život. Nie je čas na dobrodružstvá - ako vždy. Vošu na to už asi zabudol, ale ak aj áno nehnevám sa na ňho, lebo on je ešte jeden z tých "dobrodružnejších"... Ešte pár rokov predtým - videl som film Klopanie na nebeskú bránu. Nikdy som nevidel more. Moji kamaráti boli nadšení mojim snom ísť k moru. Len tak autom, bez toho aby sme presne vedeli kam ideme - proste niekam k pobrežiu. A tam popíjať tequilu, pri nohách igelitka s citrónmi, vo vzduchu krásny slaný vzduch a nad hladinou mora červené zapadajúce slnko. Ani to sa nikdy nestalo. Proste sa na to nejak zabudlo, a radšej sme šli "von"... Tisíckrát som chcel ísť na výlet do neznáma s mojou najväčšou láskou - Tylsou. Ani ona nemala pochopenie pre moje bláznivé sny. Vždy som ju miloval na 100 percent a - aj dnes ju mám veľmi rád, aj keď už dlho nie sme spolu, ale štve ma, že aj ona bola tak nudná. Či vlastne nie nudná. Štve ma, že jej sny neboli kompatibilné s mojim vkusom...
Posledné leto sme si sľúbili s kamarátmi, že pôjdeme k moru. Na dovolenku. Poslednýkrát pred veľkým Londýnskym snom. Popri peniazoch do Londýna som odkladal pár tisíc na Chorvátsko. Samozrejme zbytočne. Nevyšlo ani niečo tak strašne jednoduché. Ale - už sme si predsa sľúbili, že to spravíme ďalší rok. Tentokrát určite... A teraz - teraz mám ten zvláštny pocit, ktorý mi dáva istotu, že z toho opäť nič nebude. Tento rok, ďalší, a ani o päť rokov potom... Nebude z toho nikdy nič, kým to nespravím celkom sám.
Len nedávno som sa zamýšľal presne nad tým čo tu teraz píšem. A rozhodol som sa že toto leto to už fakt spravím. Že odídem "niekam". Už mám stan, spacák, gitaru, slnečné okuliare, šatku a snáď budem mať aj nejaké peniaze z Londýna. Strašne moc sa na to celé teším. Napísal som aj Vošovi Sybkešovi, ktorý mi vždy tvrdí, že je kamoš na ktorého sa dá spoľahnúť. Bol nadšený skoro tak veľmi ako ja. Nápad ísť proste "niekam" mu síce prišiel príliš riskantný, ale aj tak verím, že ma nezradí a pôjde so mnou. On a ešte veľa kamarátov, ktorí sú fakt moji kamaráti a neboja sa snívať. Sadneme na vlak, bez toho aby sme vedeli kam ide, a pri prvej zaujímavej veci čo uvidíme z okna proste vystúpime... A potom - strávime nejaký čas na mieste o ktorom ani nevieme ako sa volá. A ak budeme mať fakt šťastie, tak sa nám možno podarí zažiť aj nejaké dobrodružstvo...
Toto všetko je len príliš úbohá napodobenina, toho čo by som chcel zažiť naozaj ale - som príliš nudný na to aby som naozaj uskutočnil svoje najväčšie sny. Niečo tak veľkolepé ako klip Crazy. Strašne moc by som chcel stretnúť dve neznáme baby v kadilaku, a len tak sa s nimi niekde viezť... Svet je strašne moc nebezpečné miesto, a ľudia sú zlí a - všetky moje sny sú príliš nebezpečné v tomto riskantnom svete plnom násilia ale aj tak to chcem skúsiť. Mám v hlave tak strašne veľa toho čo by som chcel zažiť. Vlastne mám v hlave aj také celkom obyčajné jednoduché veci, ktoré sa dajú spraviť každý deň. Nie sú to ani dobrodružstvá, len obyčajné "záväzky" spraviť veci, o ktorých si myslím, že ma spravia lepším človekom. Najlepšia výhovorka na to všetko je, že na to nie je teraz čas. Alebo - moja druhá obľúbená, používa ju aj môj oco - keď bude väčší kľud. Keď skončím strednú, keď skončím tento semester na výške, keď skončím výšku, keď nájdem konečne job, keď budem mať nejaké peniaze... Vždy je nejaké keď. Nuž dnes - dnes nadišlo jedno z tých "keď" a tak je to vlastne celkom dobrá príležitosť začať konečne robiť aspoň tie malé veci. Dnes som dostal oficiálnu ponuku na môj prvý poriadny Londýnsky job a snáď to tam celé nejak zvládnem. Ešte aj teraz potrebujem aspoň pár dní, kým "bude kľud", ale teraz niekedy by som chcel konečne začať so všetkými tými drobnosťami čo som vždy chcel spraviť. A keď dokážem (úplne sám) spraviť tieto drobnosti, tak možno neskôr zvládnem risknúť to aj s niečím viac dobrodružným... Chcel by som prečítať veľa kníh. Minimálne všetky od Stephena Kinga. Mám aj viac ako 1000 ďalších kníh, čo som chcel vždy prečítať, ale bude fajn keď sa konečne po dlhom čase donútim prečítať aspoň niečo... Chcel by som vidieť strašne veľa klasických a kultových filmov. Všetky béčkové horory a scifi z 80tych rokov. A potom tie klasické čiernobiele "braky" z ktorých si už dnes všetci robia iba srandu. Vlastne - je tu aj celkom slušná zbierka filmov z posledných 3 rokov, ktoré by som si tiež tak strašne rád pozrel. Určite to znie čudne, že nemám čas sledovať ani filmy, ale - nejak mi to fakt celé v poslednej dobe nevychádza... Potom je tu celá zbierka kníh o počítačoch a vede, ktoré by som tiež strašne rád prečítal - aby som tomu všetkému rozumel, a mal dobrý pocit z toho, že nie som len niekto kto má falošný pocit toho, že je strašne múdry, len preto, že skončil vysokú školu so 4 mi jednotkami... Chcem sa naučiť robiť všetky tie triky v Photoshope - aby som si mohol urobiť krásnu stránku a fotky. Chcem fotiť - strašne veľa. Kúpil som si tak hrozne drahý (na môj vkus) fotoaparát a tak hrozne rád by som fotil - všetko. Už neviem koľko víkendov si sľubujem, že pôjdem odfotiť tento nádherný Londýn ale stále asi čakám "kým bude kľud". Chcem sa naučiť hrať na gitare. Klasickú španielsku inštrumentálnu hudbu. Aj dnes som s tým trochu začal, ale je to len slabý začiatok, keď si uvedomím, že posledné dva roky som gitaru mal v ruke naozaj len sporadicky. Všade hrdo vravím, že moje najväčšie záľuby sú gitara a basa, ale v poslednej dobe naozaj nehrám na ani jednej z nich. Och, ako veľmi ma toto všetko v tejto chvíli mrzí. Chcem zložiť tak strašne veľa piesní, a nahrať ich a vydať si svoj album - fakt neviem kedy s tým začnem, ale je to niečo čo určite musím stihnúť. Chcem písať. Keď čítam Kinga, tak mám zúfalú potrebu niečo napísať aj ja sám. Mám tak fajn fantáziu a myslím, že viem aj celkom písať tak neviem prečo stále nepíšem. Musím napísať aspoň pár poviedok. Nejaké horrory, alebo scifi. Alebo - neskôr, keď budem lepší a trúfnem si na to, tak napíšem nejakú drámu, alebo nezávislý príbeh. Chcem sa naučiť po španielsky. Začal som s tým ešte minulé leto a - celkom mi to sakra šlo tak prečo som s tým prestal??? Chcem začať behávať. Aspoň tak rekreačne, a potom znova začať chodiť do posilovne - iba tak rekreačne. Chcem začať znova robiť bojové športy a chcem znova začať korčuľovať. Chcem sa naučiť hrať dobre pool, a chcem sa naučiť kresliť komixy. Chcem sa zamilovať do anglicky hovoriacej baby. Najlepšie černošky. Chcem ísť do Škótska. A do Španielska - alebo do Andorry. A potom do Portugalska, Francúzska, Talianska a Slovinska. A do Grécka. Alebo - chcem prejsť celú Európu - bez cestovnej kancelárie. Len v rifliach, s šatkou a slnečnými okuliarmi a pár stokorunami vo vrecku. Cestovať stopom a vo vagóne nákladného vlaku stretnúť tuláka, vypočuť si jeho príbeh a naučiť sa od neho hrať na harmoniku. Chcem ísť k moru. Nikdy v živote som nevidel more a musí byť úžasné. Ale nie len more. Chcem ísť aj na hory. Naučiť sa jazdiť na snowboarde...
Asi som mal písať o niečom inom. O mojom nudnom živote v mojich 15 rokoch. A o tom ako veľmi som chcel rockerku. Alebo svoju hocijakú prvú lásku. Svoj prvý bozk, na ktorý som si musel potom ešte tak dlho počkať. A - o Šútove. O Šútove určite aspoň raz ešte niekedy napíšem, lebo to bolo aspoň jedno malé dobrodružstvo v mojom živote. Taký pravý letný výlet, aj keď keby som mal okolo seba lepších kamarátov mohol byť ešte 10x lepší. Keď sme vtedy šli do Šútova na Voňuvej starej zelenej škodovke, tak na jeden výlet som zobral aj Aerosmith. Vlastne - asi polhodinu ho aj vydržali počúvať a bola to polhodina na ktorú si dnes strašne rád spomínam. Všade bolo tak neuveriteľne horúco, že všetci sme mali na sebe len plavky a slnečné okuliare, všetky okná na tej rozbitej Škode boli stiahnuté dole, a hučanie motora prehlušovalo staré rozbité autorádio v ktorom hrala moja kazeta s Aerosmithom. Nekonečná cesta, ktorá obsahovala veľa kopcov a zatáčok bola celý čas lemovaná poliami s obilím a bol to jeden nádherný letný deň ako stvorený pre dobrodružstvo. Po tej polhodine moji kamaráti zhodnotili, že Aerosmithu bolo dosť a pustili nejakú bežnú disko hudbu, ktorá celý nádherný pocit zabila, ale aj tak ich mám rád aspoň kvôli tej polhodinke, keď som sa cítil, že fakt prežívam okamihy niečoho o čom som vždy sníval...
V tejto chvíli opäť rozmýšľam o tom výlete, čo som si naplánoval na leto. Určite si aj tam vezmem Aerosmith. Škoda, že nemám vodičský - prenajal by som si červený kabriolet a šli by sme na ňom... V tejto chvíli sa mi dokonca na malý okamih zazdalo, že mať vlastnú motorku musí byť úžasné, aj keď som motorky nikdy neuznával...
Je toho tak veľa, čo chcem v živote spraviť a teraz mám 27 a nespravil som zatiaľ skoro nič. Nebol som dokonca ani na žiadnom veľkom koncerte. Aerosmith, Bon Jovi, alebo Guns n'Roses... Ak raz bude možnosť ísť na taký koncert tak už ju nepremeškám (aj keď doteraz, žiadna taká možnosť vlastne nebola tiež...) Chcem toho tak veľa prečítať, vidieť, naučiť sa, stretnúť toľko ľudí, splniť si toľko snov. Je krásne mať sny. O letných dobrodružstvách. Neviem koľko z toho všetkého stihnem, a čo sa mi naozaj podarí. Neviem či niekedy bude "dosť kľud" aby som niektoré z nich splnil, ale viem, že teraz sa budem aspoň viac snažiť. Lebo viem, že to stojí za to. Mať sny. A zažívať dobrodružstvá. O tom vlastne ten život je...
Toto vlastne asi ani nepatrí to tejto mojej zbierky, lebo to nie je o spomienkach na Aerosmith, ale o snoch. O snoch ktoré mám dnes. Ale sny - soundtrackom mojich snov - tých letných, by mal byť rozhodne Aerosmith. Je jedno, že toto nie je o žiadnej nostalgii - raz možno bude. Raz, keď konečne niečo zažijem, tak si rád prečítam o tom, ako veľmi som dakedy o tom sníval. V tom je tá krása denníkov. Že sa k nim môžem po čase vrátiť a myšlienky v nich ostanu tak dokonale krištáľovo čisté ako v okamihu keď som ich písal. Ale nie len to - písať denník, aj keď len takýto zvláštny mi strašne pomáha. Priznám si veci, ktoré som si nikdy nepriznal. Keď sa nad týmto všetkým niekedy len tak v hlave zamýšľam tak - aj to určite pomôže, ale - keď to popri tom aj píšem tak to má akúsi väčšiu silu. Keď si niečo sľúbim tu - v denníku (ktorý síce takým poctivým denníkom nie je, ale aj tak...) tak cítim asi väčšiu povinnosť to fakt splniť, keď je to naozaj napísané. Vlastne - neviem či to funguje. Nikdy predtým som si svoje sny nikam nezapisoval, a nechával si ich len tak v zadnej časti môjho mozgu, kde sa vraciam, len vtedy keď mám chuť a náladu rozmýšľať o tom, aký je môj život nudný a smutný. Je to detinské písať si denník - pristane to možno malým 15 ročným dievčatám... Ja som s tým svojim - naozajstým papierovým, začal keď som mal dávno viac ako 18... A skončil o pár rokov neskôr. A v mojich 27 som začal písať toto. Zbierku bezvýznamnej nostalgie. Aj tak je to len denník, aj keď si to tak nerád pripúšťam. Stále sa neviem zmieriť s tým, že som si to dal na internet, a teraz si to môže prečítať hocikto na svete... Asi mám o sebe príliš veľkú mienku, keď verím, že každý na mojej stránke sa bude zaujímať len o moje najtajnejšie pocity. Sľúbil som si, že na to nikdy nebudem pri písaní myslieť. Na to, že to niekedy možno bude čítať niekto iný ako ja... Ale práve preto som to nenazval Denník. Neviem, možno je to tak len u mňa, ale keby som ja našiel čísi denník - niekoho koho poznám, tak by som asi nevydržal a určite si ho prečítal. A potom sa v duchu vždy posmieval myšlienke, že ten o kom by som to nikdy nepovedal, si píše niečo tak detinské ako denník. Ktovie, či niekedy bude niekto vnímať tak aj mňa. A v duchu sa smiať tomu, že si aj v mojich 27 rokoch píšem denník.
Ale ja len nuzák som, a všetko čo mám sú sny,
a pred Tvoje nohy som rozprestrel moje sny.
Našľapuj jemne, lebo kráčaš po mojich snoch...
Chcel by som byť umelec. Písať básne ako tá hore. Alebo aspoň tak občas žiť - môcť vravieť ľuďom, že ich mám rád, plakať a necítiť sa trapne, písať si denník a vravieť priateľom o mojich snoch. Neznášam všetkých tých ľudí, čo ma nechápu a nútia ma byť niekým iným. A neznášam aj sám seba, že im to dovoľujem. Ale raz - raz si splním aj ten môj najväčší sen a prestanem byť tým, čím nie som a začnem byť sám sebou. Raz - "keď bude väčší kľud"...