A všetko povolí
Myslel som, že to bude leto s ňou - tou "mojou láskou" čo som si zase trocha nevhodne vybral... Strašne moc ma teraz láka písať o nej - o tom ako strašne moc som si ju pustil k môjmu srdcu a o tom aký je svet nespravodlivý, že sú veci tak ako sú. Raz to všetko napíšem - o tom aké krásne dni teraz zažívam, ale dnes - pri tejto pesničke ma napádajú iní ľudia a udalosti čo som prežil. Chaty. Toto je chatová pesnička. Pesnička z Seňivej chaty, kde sa chodili moji kamaráti vždy len opiť a raz za čas si posúložiť, a napriek tomu ako som tým celým opovrhoval a nikdy sa mi medzi nich nechcelo, väčšinou to bola úžasná chata, na ktorú sa mi teraz oplatí spomínať. Dnes ju asi stále Seňi stavia. Od minulého leta, čo som mu pomáhal ako ja. Prvá robota s titulom inžiniera - fuška u kamoša na chate. Aj o tom chcem raz písať - o tom ako sme boli s Seňim najlepší kamaráti a o tom ako bol všetko skvelé kým nás nenapadla tá hlúposť - ísť do Londýna.
Ťažko povedať čo bolo lepšie, či tie nudné dni s kamarátmi čo zdá sa že ani kamarátmi neboli, alebo to čo mám dnes - fajn život akurát bez kamarátov tak nejak úplne. Vždy človek akosi chce to čo nemá, a teraz mám zase chuť na nejakú fajn chatu, kde sú všetci ľudia akýsi čudní, ale aj tak je všetko krásne fajn. Ktovie ako by bolo na nejakej chate, kde sú naozaj samí fajn ľudia. Vlastne - začínam mať nejaký ten pocit, že všetci ľudia sú fajn - až kým ich nestretnem naživo a trávim potom s nimi každý deň. Hej - najlepší kamaráti sú tí čo ich vidím čo najmenej, aspoň nemôžem na nich poznávať všetky tie chyby čo mi na nich vadia. Ponorková choroba v reálnom svete. Čudné prečo sú takí. Iní... Ale na tej chate sa dá akosi tolerovať aj to. Malá izba, všade veľa otvorených fliaš a ohromný neporiadok a aj keď je to celé vôbec neznie teraz lákavo, vždy sa na to potom krásne spomína.
Tá Seňiva chata už nikdy nebude to čo to bolo. Už sa zmenila aj tá chata samotná a zase bude o čosi luxusnejšia - menej romantická a ľudia, asi aj ľudia budú luxusnejší a menej romantickí. Asi to už bude o elektrických svetlách a poriadnom audiosystéme a keď tam bude hrať nejaký fajn song budem si zas vravieť "čo tu robím..." Kedysi dávno - keď som ešte nosieval na chaty gitaru a bolo to celé fajn - vtedy keď s nami bol ešte Sybez a ten jeho čudný kamarát - Sypi Lyhny - to bola moja prvá a zároveň najúžasnejšia chata na svete. Zvláštne - koľko prvých vecí je tých "najlepších" v živote. A keď si teraz predstavujem, koľko "prvých" vecí mám pred sebou tak mám z toho zlý pocit, lebo veľmi veľa už toho asi neostalo.
Vždy sa na tú chatu šlo ako na vhodnú príležitosť položiť nejakú babu, ale akosi sa vždy našli len tie nesprávne dievčatá a aj napriek tomu, že to bol ten typ "chatových dievčat" tak to nejak nikdy nevyšlo. Capy a Ratny - tie strašne tupé baby so svojim maličkým tupým svetom a so svojimi tupými obľúbenými piesňami. Ako "Pár dní". To bola "Capina" pesnička. A možno ani nebola, len som si to v hlave nejak zasocioval - ale rozhodne som tú pesničku počul na chate dosť často. Na jednej z tých posledných chát - tak odporne nudných, s ktorých si aj tak už nič poriadne nepamätám - iba tučnú opitú Capu, zase odporne opitú, ktorú by som však aj tak asi dal... veď na chate sa to hodí. A dnes by som sa za to strašne hanbil, alebo možno bol na to zvláštne hrdý - ktovie. Však vlastne - už len pár dní, a pôjdem znova na Slovensko, a moji "kamaráti" možno spravia nejakú chatu, kde sa pôjde "zrelaxovať" a vezmú sa nejaké fajn baby, ktoré opijeme a položíme... Ako vždy predtým. Zas pôjdu len ony dve, Vaťni povie, že nás ma na háku a chaty ho nebavia - alebo nebude môcť ísť Gogny a bez nej nikam nepôjde. Seši Nokvyš sa bude snažiť na tú chatu zúfalo dostať a potom keď ho nik nebude chcieť pozvať, bude 2 týždne mať o čom hovoriť - o správnych kamarátoch, a ja ho budem počúvať, aj keď som mal robiť niečo úplne iné. Seňi bude zase nejak zvláštny keď sa opije a bude sa pozorovať, Kyki bude ukazovať jeho obrovského vtáka, alebo sa o tom budú aspoň všetci rozprávať a smiať sa na tom aká sme super partia. Asi by ma to nemalo lákať, ale - už ani neviem kvôli čomu, by som teraz na takú chatu šiel. S mojimi zvláštnymi kamarátmi, ktorí ma teraz aj tak len ohovárajú a asi to robili aj predtým, akurát som si to nechcel nikdy pripustiť. Však predsa len - najlepší kamaráti. Čudné ako ich teraz vnímam všetko inak. Vždy som si vravel ako ťažké bude odísť z Hrádku - od všetkých tých super ľudí, a teraz mám nejaký pocit, že mi tam ani nik poriadne nechýba. A ak áno, tak nie ľudia, o ktorých som to čakal. Niekedy to bolo kvôli tej mojej prvej obrovskej láske - ale akosi už fakt nie je prečo sa tam vracať. Možno - kvôli tej chate. Čudný pocit. Známych mám až hanba, ale přítel chybí... Fakt zvláštny pocit. Mám toľko moc kamarátov, ktorí mi pomôžu hocikedy to budem potrebovať, a vedia, že ja pomôžem im. Mám priateľov s ktorými môžem zájsť hocikedy na pivo, čo aj tak nepijem a strávime fajn večer, mám známych s ktorými sa môžem porozprávať skoro o všetkom a niekde ďaleko je aj Nypi jediný správny priateľ, ktorý síce na mňa nezabudol, len akosi už na seba nemáme čas. Je to fakt smutný pocit keď si uvedomujem, že som tu akosi sám. Hej, bude to len tým, že som hrozne moc náročný a nevážim si všetkých tých ľudí čo ma majú úprimne radi.
Najlepšie bude asi fakt na to nemyslieť. Ako vtedy keď sme chodievali na chaty... Každý deň som trávil v odporne nudnej škole, ktorá ma nikdy tak naozaj nebavila, obklopený ľuďmi s odlišnými názormi a vravel som si - aspoň, že doma mám kamarátov. A raz za pár mesiacov som zobral tých 200 korún, čo som našetril na "vreckovom" (ako čudne znie slovo "vreckové", keď si uvedomím, že som mal 25) kúpil si slané tyčinky (ako mi teraz len chýbajú...) fľašu Pepsi a frankovky modrej, nejaké rožky a syrokrém, čo som aj tak nikdy celý nezjedol, zobral tie moje "najlepšie" staré veci a šiel na ďalšiu super chatu, o ktorej som si už na ďalší deň myslel, že to bola doteraz tá najhoršia a ľutoval tie peniaze čo som na nej minul... Hej - v tom bude asi ten najväčší problém - tak ako vždy. V peniazoch, ktoré som nejak nikdy nemal. Vždy som šetril na nejakú vec, a neostávalo mi nič na "život". Keby som bol "bohatý" určite by bolo všetko iné. Čudné - som naozaj zvedavý či to bude iné tentokrát. Keď už som "bohatý". Je to super byť "bohatý" a zároveň byť naučený byť skromný. Super, ale smutné zároveň, lebo si za ne nemám ani čo kúpiť. Nemám čas na to minúť ich s priateľmi, lebo všetci tí "priatelia" a chaty sú teraz hrozne ďaleko. Ešte stále neviem, čo chcem v tom živote robiť. Niečo kde je veľa voľného času a ani za to nemusí byť veľa peňazí, lebo sa mi nejak zdá že bez peňazí je občas život krajší a ľahší. Človek vždy nejak chce to čo nemá.
Nejak to opäť nevyšlo a nepíšem o všetkých tých super chatách a o tučnej Capi, čo mi pripadá vždy na chate tak úžasne sexi. Pár dní ešte zvládnem, ešte zarobím pár libier a potom hurá zažiť všetko to čo som nestihol pred pár rokmi - vtedy keď som mal. Je toľko super vecí čo by som chcel a dokonca už dnes mám na to aj peniaze aby som si ich kúpil, ale dnes - keď už nemám čas a kamarátov, akosi sú mi všetky tie veci na nič. Toto je to čo sa volá irónia. Možno som tu fakt nemal chodiť aj keď to celé za to určite stojí. Všetko to čo som tu zažil, ľudí čo som spoznal a spoznám - skúsenosti a - aj tie prachy napokon. Všetko to za to stojí. Len to má nepríjemný vedľajší efekt, že ten môj život, čo som doteraz považoval za celkom fajn mi pripadá čoraz horší.
Ubehli asi dva mesiace odkedy som tu posledne písal. V ten víkend som to zase nejak nestihol a potom som si už na to nenašiel čas. Ani za pár dní. Vždy som dal asi prednosť Šsekne a teraz - keď už asi tretí týždeň držíme bobríka mlčanlivosti mi tie obyčajné víkendy s ňou chýbajú. A asi sa to nejak snažím nahradiť tým, že tu znova píšem. Za tých pár dní sa stalo tak veľa... Spoznal som JU, tak veľmi som dúfal že uvidím jej úsmev naživo a tak veľmi celé tie prázdniny - vlastne dovolenka - nevyšli. Tak už to býva keď jeden od čohosi tak veľa očakáva. To čo by malo byť najúžasnejšie vypáli ako úplný prepadák, a tie veci o ktorých by som to ani nepovedal ma potešia najviac. Možno som to mal čakať. Že to nevýde a potom znova a potom - aj ak sa to po neviemkoľký raz zase spraví, tak nakoniec to bude len jeden veľký prepadák, lebo som od toho očakával príliš veľa. Vždy tak nejak dúfam, že veci budú už za pár dní fajn. Ale stále je to akési rovnaké. A ani neviem čo robím zle. No a potom - keď už sa zdá, že celý život sa uberá tým nesprávnym smerom sa stane čosi zvláštne. Obzriem sa naspať na tých pár dní a začína sa zdať, že som zažil fakt niečo úžasné... Tak ako tie prázdniny. Hej - čakal som viac. A čakal som JU. Ale aj keď to nebolo ani zďaleka to čo som plánoval, bolo to celkom fajn. Nebol som na žiadnej chate, nemal som príležitosť bezstarostne míňať peniaze, neboli sme v Šútove a Seňo sa tváril celý čas ako keby sme nikdy žiadny kamaráti neboli. Ale - pár dní u Neka v Žiline, u spolužiakov v Prahe, večer u Muzikantov pri tých najdrahších fľašiach vína a napokon aj ten hlúpy výlet na kyslú vodu, kde som odfotil poslednú foto lúky predtým ako sa mi už úplne pokazil fotoaparát - to za to stálo. A aj tie "večery s Ňou". Nočné telefonovanie a rozhovory na témy o ničom - témy na ktoré sa hneď na druhý deň zabúda. Lebo to nie je o výmene informácií, ale o tom, že som ju len chcel počuť. Dlho a najlepšie stále. Aj teraz mi jej hlas hrozne chýba. Ani by to nemusel byť hlas. Stačil by nejaký ten jej smajlík. Ale - aj to sa zase spraví. Už za pár dní. A keby som nebol tak hlúpo tvrdohlavý a nedokazoval si sám neviem čo tak by sa ani nič robiť nemuselo. Ale - pár dní zvládnem. A potom - potom bude zase všetko ako predým. Alebo ešte lepšie. Lebo - môj život sa určite uberá správnym smerom. Niekedy - keď premýšľam o čom všetkom tu chcem raz písať tak si uvedomujem, že to fakt so mnou nebude až tak zlé, lebo je toho tak strašne veľa čo si tu chcem raz poznačiť. Také tie milé malé detaily, na ktoré by som inak zabudol. A vtedy - vtedy vidím, že aspoň čosi malé sa deje. Možno som len skromný, že mi to všetko príde tak fajn, a som na seba až trochu hrdý, ale - o tom život je. O malých veciach. O tých, ktoré ani neočakávame a potom sa proste stanú a sú to tie super mini udalosti, na ktoré človek neprávom zabúda, lebo považuje niečo iné - veľké, za dôležitejšie.
Aj na tých chatách boli tie malé elementy. Určite ich bolo strašne moc len na nich čoraz viac zabúdam. Ako keď som raz bol na chate po invexe. A čítal si reklamné prospekty o Canon Eos 300D. Najlepšom foťáku na planéte. A potom - o pár rokov, vlastne minulý týždeň som si kúpil ten super prístroj od Canonu, ktorý pravdepodobne nemám šancu využiť. Ľohi Gánkyktín si čítal Hobita od Tolkiena a potom mi rozprával o všetkých tých čarovných postavách a tvoroch, lebo som tam bol asi jediný čo ho troška chápal. Alebo keď sme si dávali tie hádanky - ako sa volajú známi herci - po večere plnom alkoholu to bol vždy fajn trénning na mozog... Chata, keď nás navštívil Seši Ckhečyt a Seši Myrren a aj keď som ich tam ani poriadne nestretol tak otvtedy aspoň môžem hovoriť - hej chodievame na chaty spolu... A keď ma tu v Londýne obaja pred dvoma týždňami navštívili tak sme sa mohli tváriť ako dobrí kamaráti - však spolu chodievame na chaty. Možno by som si mal kdesi poznačiť každú tú chatu zvlášť - až toľko ich zase nebolo, a - vždy sa stalo čosi čo mi teraz pripadá úžasné. A raz na to len tak zabudnem. Aj teraz mám zase chuť na nejakú chatu. Alebo - ani nie chatu. Len niečo plné malých bezvýznamných udalostí, ktoré mi raz budú pripadať úžasné...
Čudné ako sa mi aj teraz "ťažko" píše. Nejak sa mi nechce. Ako keby som očakával, že raz to bude celé omnoho jednoduchšie. Že raz budem mať čas stihnúť všetky tie veci, ktoré mám naplánovené v tom svojom pomyselnom diári. Tak ako vždy doteraz. Vždy sa to javí tak, že celé to čo teraz prežívam, je len také medziobdobie k tomu čo ma čaká. K obdobiu spĺňania mojich snov. Možno by som mal teraz napísať že - hm, tak teraz mi to konečne došlo... Neexistujú nijaké medziobdobia a človek by mal každý deň tráviť naplno, a nie čakaním na čosi. Lenže - aj keď na to celé stále podvedome nadávam, mne tento môj život zas až tak veľmi nevadí. Ani celé toto párdňové čakanie. Vypĺňam to tými malými vecami, každodennými hlúposťami, ktoré mi raz budú možno pripadať ako hrozne moc dôležité a nádherné fragmenty môjho života. Tie najlepšie veci sa vždy dejú bez prípravy. Ono - asi nie je nikdy zlé skúsiť to roztočiť ešte viac, ale - je dobré to prežívať aspoň tak ako sa dá. Aj keď je to len čakanie. Aj keď mám len nudnú prácu, málo času, žiadnych kamarátov a moju lásku (aj to len takú zvláštnu) som sa rozhodol z neviem akého dôvodu ignorovať. A tak čakám na koniec týždňa (to je dnes) aby som mohol zase ísť fotiť do mesta a dúfať, že tam zažijem niečo neobvyklé. Očakávania... To preto to sa to asi málokedy podarí a len málokedy naozaj čosi fajn zažijem. Čudné. Píšem tu stále o tom istom a aj tak som z toho len čoraz viac zmätený a vôbec neviem čo by som s tým svojim životom mal spraviť. Hej priznávam - píšem tu len preto aby to bolo celé trocha dlhšie. Také moje nepísané pravidlo, že každý môj zápisok tu by mal byť dlhší ako 20kB. Aj to je len také nejaké očakávanie, a potom to nevychádza... Tak teraz idem znova radšej spať a počkať, kým sa stane niečo super len tak samo od seba. Možno už za pár dní. Možno už zajtra v meste - keď pôjdem zase tým istým autobusom 48 na London Bridge a prejdem sa pori Temži už neviem koľkýkrát. Odfotím tie isté veci ako každý víkend a budem sa tváriť ako turista čo tam je prvýkrát a možno - možno sa prihodí aj niečo nové. Raz sa musí...