A raz keď budem mať nechutne veľa peňazí si kúpim jachtu, a keď bude niekde pri kubánskom pobreží zapadať slnko, mne bude na palube hrať táto hudba. Dole v kajute už na mňa bude čakať čiernovlasý anjel, iba v župane, poháre na červené víno budú pripravené a ja si pomyslím - "tak konečne".
Zase bude úvod o tom istom. Ako som nechcel písať blog, alebo denník, a nakoniec sa to celé zvrhlo a je to presne o tom. Už to ani nie sú spomienky, ale obyčajné bežné každodenné zamyslenia, ktoré budú už čoskoro tak krásne bezvýznamné. Túto pieseň som počul už dávnejšie, ale cítim, že aj tak budem písať o tom ako sa mám dnes. A nie je to jeden z najlepších dní môjho života. Pred pár minútami som odpísal na pracovnú ponuku do Budapešti. Nie že by ma lákalo Maďarsko, aj keď si z toho robím poslednú dobu srandu a vravím Juzhe ako tam raz odídem... Jednoducho preto, že mám každý deň silnejší pocit, že sa mi nedarí. Ponúkali "lákavú" prácu v anglicky hovoriacom prostredí s 6 týždňovým školením v Indii a v hlave som si predstavoval aké by to bolo žiť v Maďarsku, chodiť na trénningy do Indie a - aj keď sa mi tá celá práca veľmi nepozdávala, tak som odpísal len preto, že sa mi v hlave zapáčila myšlienka ísť na výlet do Indie... Dobre to majú tieto recruitment agentúry vymyslené. Mňa nachytali na Indiu. Píšem zase tak ako keby som to už mal zajtra dostať (aj keď, ktovie?). Na mape Budapešť nie je ani tak ďaleko. Ešte bližšie ako do Bratislavy. Možno je to fakt super ponuka a ja som ju odsúdil len preto, že mi prišla v maile napísanom slovenčinou. Ktovie koľko takých ponúk je v rámci celej európy. Možno aj v rámci Slovenska, ale ja sa im snažím úspešne vyhýbať. Nechcem nič Slovenské. Ako keby som občas strácal moje národné cítenie.
Včera som si písal na internete s jednou babou. Ešte stále chodievam na Azet a ani neviem čo tam vlastne hľadám. Chcel by som asi vzťah, ale na to treba čas a peniaze a ja nemám ani jedno. Bolo by super nájsť si nejakú životnú lásku tu v Londýne, ale čo z toho, keď možno už za pár týždňov budem musieť nádherný Londýn plný snov a očakávaní opustiť. Opúšťať s tým všetkým aj moju novú lásku by bolo o to ťažšie. Nie díky, lásku nehľadám. Asi si chcem s nimi písať iba preto aby som mal aspoň na chvíľu ten pekný pocit, že ešte to viem - rozprávať sa s dievčaťom a celkom mi to ide. A tak som včera na Azete klikol na reklamu a dostal sa na "ďalší azet". 4ever.sk. Nejaká konkurencia Azetu zdá sa. Automaticky som nechal hľadať užívateľov z Londýna a tak som našiel Ju. Sepolihu. Aspoň tvrdila, že sa tak volá. Úplne obyčajné dievča - nič výnimočné, ale trochu ma zaskočilo, keď vravela, že je v Londýne už dva roky a za ten čas zanevrela na Slovensko. Dva roky robí ktovie akú prácu (veľmi nadšená z nej nebola, práca ako každá iná), ale aj tak ostáva radšej tu. Ja sa snažím vyhýbať všetkému Slovenskému z princípu. Väčšina ľudí čo poznám sú hlúpi, závistliví, egoistickí, namyslení materialisti. A z týchto všetkých zlých ľudí sú väčšina Slováci. Možno je to naozaj len tým, že som žil stále na Slovensku a keby som sa narodil inde, tak by som si takýto odpor vybudoval k tomu národu čo bol vôkol mňa, ale faktom ostáva, že zo Slovenska nemám dobrý pocit. Nepoznám veľa iných národov a možno len preto verím, že všade inde je lepšie. Na strane druhej si musím predsa priznať, že z toho mála ľudí s dobrým srdcom čo som v živote spoznal boli skoro všetci Slováci. Aj tu v Londýne som len chvíľu a už začínam mať pocit, že Angličania sú hrozní. A zároveň začínam medzi Angličanmi nachádzať úžasných ľudí. Ktovie či je to naozaj takto všade na svete.
Možno to bude rovnaké aj v Maďarsku, alebo Indii, alebo ktovie kde nakoniec skončím. Možno to bude na Slovensku. Asi sa len snažím dohnať do čo som zameškal za tie roky doteraz. Cestovania vrátane. Zatiaľ som bol v Rakúsku, Maďarsku, Česku, Poľsku a Anglicku. Tak to je teda nič moc. K tomu prirátajme môj nudný bezkonfliktný život, v ktorom sa mi viacmenej darilo - nečudo, že si chcem rýchlo nahrabať aspoň nejaké nové zážitky. Ako tento pobyt v Londýne. To sa ráta a na stupnici úspešných ľudí, ktorí v živote čosi zažili mi to rozhodne pridá. Aspoň niečo. Ale aj tak mám obavu, ktorá sa mení na pocit, že sa tomu naozaj nevyhnem, že nikdy nebudem mať svoju jachtu na kubánskom pobreží. A nikdy nebude hrať tá fajn hudba a ja si nikdy nebudem môcť povedať že konečne to vyšlo. Také veci sa stávajú asi iba výhercom štátnej lotérie. A tých potom niekto prenasleduje a musia sa o svoje peniaze a život báť. Ešte šťastie, že som chudobný.
Tá pieseň je z filmu Wild Things. Hlavní hrdinovia sa tam dostali k peniazom (ako inak) podvodom. Ale nech by bola odhocikadiaľ vyvoláva vo mne predstavu podhody a bohatstva. Keď som ju raz ešte doma na Slovensku púšťal, aj Kiňo súhlasil, že to je pieseň pre bohatých. A súhlasil aj s tým, že raz sa na takej jachte budeme plaviť a bude nám super. To bolo, ešte predtým ako prišiel Londýn. Londýn mal byť to zázračné miesto kde talentovaným a šikovným mladým ľudom padajú peniaze z neba ani nevedia ako. Kiňove sny sa rozplynuli vcelku rýchlo. Teraz spí asi niekde doma a teší sa na ďalší deň v práci, kde si ho cenia. Nepotrebuje angličtinu, nepotrebuje dobré vzdelanie, hlavným dôbodom, že sa má tak dobre ako má, je že mal šťastie. Asi nikdy nebude mať jachtu ani nijaké menšie sny, ale dosiahne toho dosť. Nie preto, že je šikovný, preto, že mal šťastie. Jemu nezávidím. Je to kamarát, a je dobre keď sa kamarátom darí. Sú ľudia, ktorí majú omnoho viac šťastia, ktoré si nezaslúžia. Mrzí ma, že nie som jeden z nich. Mrzí ma že nie som ani len jeden z tých čo mali aspoň malé šťastie, čo sa ľahkého života týka. Narodil som sa v nevhodnom štáte, v nesprávnej rodine (nie nie, mojich rodičov mám rád, tak som to nemyslel) a teraz nepomôže ani môj prirodzený talent. Vlastne - talent. Celý život som bol pomerne sebavedomý a občas až namyslený, a vcelku to fungovalo. Môj život bol fakt ľahký. Ono - nie je ťažké byť dobrý, keď všetci vôkol sú kreténi (Slováci pochopiteľne). Mal som ešte celkom šťastie, a veľká časť mojich kamarátov bola v pohode. Stále tu však je to kvantum ľudí, ktorých netúžim mať v kolonke priatelia, a práve títo neznámi tupci mi dovoľujú byť hrdý na moje ego.
V Londýne sa deje presne to isté, ale vo veľkom merítku. Londýn je plný tupcov. Ľudí ktorí robia hlúposti, vravia hlúposti, kupujú si hlúposti a sťažujú sa na to aký je svet krutý. Aký krásny pocit, že nepatrím k nim. (Aj keď ktovie ake hlúposti robím z ich pohľadu zase ja...) Potom - keď hľadám prácu - zisťujem, že som to neodhadol celkom správne a ten tupec som ja. Požiadavky na nových kandidátov sú náročné. Keby som bol tupec tak poviem, že sú prehnané. Ale aj ja sám si uvedomujem, že požiadavky sú úplne v poriadku a je to moja chyba, že nemám tie skilly čo by som mať mal. V takomto prostredí je dosť ťažké byť namyslený a vlastne nie je vôbec načo. To, že som skončil v škole s výbornými výsledkami, ešte zo mňa nerobí talent na všetko, a keď sa zamyslím nad tým čo fakt viem, zisťujem, že viac toho neviem ako viem. Najhoršie však je, že neviem to, čo by som mal vedieť ak chcem nájsť prácu, zarobiť peniaze a mať raz jachtu na kubánskom pobreží (stačí prenajatú na pár dní...). Brat začal s C++ (áno ja viem, neznášam odborné pojmy v mojom denníku, ale je to jedno, celý môj život je viac technický ako emocionálny, ťažko na tom niečo zmením) a aj mne to prišlo ako dobrý nápad. IT človek bez C++ je ako murár bez vodováhy. Som dosť slabý programátor. Akurát mám rýchle logické a analytické myslenie ale neviem toľko elementárnych vecí. Možno keby neboli okolo mňa vtedy tupci, a ja by som nebol namyslený, naučil by som sa toho viac a poriadne. A všetko by bolo ľahšie. Dnešná hodina samoštúdia C++ však vo mne zanechala dosť nepríjemné pocity. Čítam seriál, ktorý vychádzal v PC Revue, a iba sa čudujem koľko veľa toho neviem. Z tak základnej oblasti ako je C++. To C++, ktoré si všade v životopisoch uvádzam ako good. Občas keď mi je niečo nejasné, musím použiť internet a tak sa dozvedám o neskutočných programovacích technikách na stránkach, ktoré písali ľudia pred 20 timi rokmi. Pred 20! rokmi vzniklo niečo čo ja dodnes nechápem. Mal som na to toľko času!!! Naozaj nie je na čo byť namyslený. A dnes som sa dozvedel v tom seriáli čosi o autorovi. Písal o tom ako sa teší na štátnice, a hádam sa mu dobre podaria (neviem, kedy presne ten seriál v PC Revue vydávali, ale to nie je podstatné). Človek, ktorý je pravdepodobne o pár rokov mladší ako ja ma teraz nepriamo učí programovať. Mňa - programátora! Píše si celý ten svoj seriál svojim namysleným egoistickým štýlom z ktorého cítiť, že verí, že on je ten dobrý a my - čitatelia sme len úbohí hlupáci, ktorí nemajú nárok byť takí machri ako on. Celý čas som autora odhadoval na nejakého redaktora - tridsiatnika s pár rokmi praxe, ktorý má právo byť namyslený či mrzutý, a keď som si tak pozeral tie malé fragmenty kódu v seriále tak som si vravel, že aj má byť namyslený na čo. A pritom je to len chalan, ešte mladší ako ja. Najprv ma to teda presne takto vytočilo. Ale teraz, čím viac sa nad tým zamýšľam tak začínam chápať, že on je ten čo si mohol dovoliť ísť sem a hľadať prácu s názvom Developer. A nie ja. Tak isto si pozerám web stránky niektorých mladých autorov a vidím, že oni sú tí čo majú fakt skúsenosti s HTML. Ovládajú všetky webové technológie, majú portfólio, nie ako ja s touto mojou stránkou, ktorá ani nerobí presne to čo by som chcel. Nie som ani webdizajnér. A okrem C developera a Webdizajnéra sa necítim na nič iné, pretože práve si myslím, že to viem najlepšie. Drzo som sa vybral až sem a čakám, ktorý stupídny zamestnávateľ do mňa investuje svoj čas a peniaze. Nevravím, že to bude zlá investícia, vlastne - bude to dobrá investícia, ale bolo by omnoho ľahšie investovať do autora toho seriálu v PC Revue, alebo nejakého študentíka, čo urobil aj čosi viac ako svoju homepage.
V svetle nových faktov, a s myšlienkou že zajtra musím zaplatiť nájomné za ďalší mesiac a nezarobil som zatiaľ ani libru sa mi moja budúcnosť, ktorá neobsahuje jachtu a Gator Tango črtá čoraz ostrejšie. V mojej budúcnosti mi začína chybať čoraz viac dôležitých elementov... Vhodnou reakciou v tejto chvíli by mal byť stres. Stres, ktorý človeka vyburcuje k lepším výkonom. Mal by som začať viac reagovať, učiť sa všetko to čo som sa neučil keď som mal, a snáď by sa aj moja budúcnosť mohla začať uberať vhodným smerom. Ja však nerobím nič z toho. Namiesto toho si v duchu nadávam na nespravodlivý svet, ľutujem sa aj so svojími mizernými schopnosťami a ticho závidím všetkým, ktorí mali šťastie alebo si proste svoje šťastie zaslúžili. To čo je najhoršie, je že občas rezignujem. V hlave sa mi vynárajú všetci nešťastníci, ktorí nemali ani toľko šťastia ako ja a ja sa opäť na chvíľku cítim spokojný. V hlave sa občas zmierujem s nebezpečnou myšlienkou, že z londýnskeho sna nič nebude a ja budem mať aspoň zážitky, keď už nič iné (tých zážitkov tu až tak veľa nie je, keď som celé dni na doma... občasné nákupy a varenie tých istých jedál na iný spôsob ťažko považovať za zážitky) Myšlienka, že za mesiac sa možno vraciam na Slovensko ma ani nedesí, skôr mi je to jedno, a verím že na Slovensku - medzi tými všetkými tupcami - bude nájsť job hračka. Čo na tom, že horší ako tu, čo na tom že medzi tupcami, bude to mať určite iné výhody. Výhody nad ktorými sa radšej nezamýšľam, lebo ma žiadne poriadne výhody nenapadajú.
Keď nehľadám prácu (a to je len fráza, lebo aj tak nerobím celé dni vlasnte nič. Čakám či ma nejakou náhodou nenájde práca sama...) tak surfujem na nete a hľadám rôzne bezvýznamné hlúposti. Zadávam do prehliadača mená ľudí, ktorých som poznal, alebo poznám a pátram po tom, aké životy žijú oni. Rokáš Nkojida. Odišiel do Anglicka už dávnejšie. Au Pair. Stále si žije niekde tu, pár km. odo mňa. Asi sa mu darí. Za tých pár rokov isto niečo našetril, hovorí parádnou angličtinou a aj zážitkov musí mať toľko že až. Dokonca o ňom písali článok na internete! Tak som ho našiel. Človek, ktorému sa splnil sen. Aspoň trošku. Kijal Gálošíh. Ten super kamarát z Košíc. V pár veciach bol fakt dobrý, ale cítil som, že mu stíham. Dnes už nie. Skončil s diplomom z umelej inteligencie. Určite vyriešil niečo prevratnejšie ako môj trapný robot. Vždy mal rád grafiku a za ten čas môže byť v Photoshope a 3D Studiu fakt dobrý. Opäť plus bod pre ňho. Verím tomu, že ešte aj to C++ zvláda lepšie ako ja. V Košiciach bolo programovanie dosť populárne, bola chyba odtiaľ odísť... Jeho záľuby ho tiež robia úspešnejším ako som ja. Helikoptéry. Keď som to dnes čítal spomenul som si na to ako mi vravel, že keď bol mladší rozmýšľal o tom ako si postaviť helikoptéru. Nie len tak ako keď deti rozmýšľajú o tom, ako si postavia v zime bunker zo snehu. On to bral fakt vážne, a študoval všetku tú matematiku a fyziku. Ja nemám žiadne záľuby v ktorých som fakt dobrý. Viem toho hodne, ale vo všetkom som len priemerný... Hrával baseball. Opäť na úrovni. Mával trénningy, videl som tabuľky jeho mužstva - bol celkom v pohode. A čiapku čo stále nosil na hlave mal od akéhosi kamoša, ktorý mu ju dal, lebo jeho pôvodná sa stratila - mal ešte aj priateľov a kopec zážitkov. Určite je teraz úspešný. Wuwala Kokohová. Moja tajná láska z vysokej školy. Možno som ju aj mohol mať, lebo sme si vcelku rozumeli, ale nejak sa to zvrhlo a skončila s iným. Potom som ja skončil s Košicami a od vtedy som ju nevidel. Úžasnú Wuwalu, ktorá natoľko zmenila môj život. Ani o tom nevie. Ale raz jej venujem celý príbeh v mojej zbierke. Viem aj presne aká pieseň to bude. Vlastne neviem, práve napadli minimálne dve piesne, pri ktorých si na ňu spomeniem. Dnes som hľadal v google aj ju. Vyhodilo mi nejakú stránku o tom ako si istá Wuwala Kokohová zobrala nejakého človeka, ktorého meno mi nič nevravelo. V televíznej relácii. Vyznal jej lásku v nejakom obchodnom centre. Pozeral som si aj fotografiu, ale zúfalo som si nevedel spomenuť ako vtedy vyzerala, a tak teraz neviem, či to bola ona. Ale je skoro isté, že už s niekým žije. S jej ctižiadostivosťou, určite skončila školu pred troma rokmi, odvtedy si našla fajn prácu, muža, asi má aj nejaké to bábo. Aj jej môžem iba závidieť. Keď na ňu myslím napadne ma vždy Gožo Kapčil. Môj spolužiak zo strednej. Zhodou okolností jej spolužiak zo základnej. Narodili sa v rovnakej malej dedinke. Jeho som nehľadal, ale viem, že aj jemu sa určite darí. Bol na výške v Bratislave, odtiaľ vychádzajú samí talentovaní ľudia. A všetci moji ďalší spolužiaci z Košíc. Všetci, ktorí neostali v tom malom Liptovskom Hrádku sú dnes úspešní ľudia. Ja som to riskol cez Londýn a stále nič. Teraz asi začne to hrozné obdobie depresie. No - pozitívne na tom je, že v týchto depresívnych obdobiach som dosť kreatívny. Ktovie čo nové vymyslím, alebo vytvorím. Asi napíšem pár pekných príspevkov do tohto môjho denníka, kde si vylejem srdce na tom aký je svet nespravodlivý a ako dobre bolo za "starých čias". Už zase to robím. Ja si vlastne ani nepripúšťam myšlienku, že by sa mi mohlo aj zadariť. Niekedy sa pristihnem pri tom ako na všetko rezignujem, a potom - aj v týchto mojich textoch, ktoré raz budú len nostalgickými spomienkami píšem o tom ako už nemám šancu. Občas napíšem na svoju osobu aj niečo pozitívne, a povzbudím sam seba aspoň v texte, že predsa to musí nejak výjsť, ale to robím len preto aby som sa nato nedíval s dešpektom, keď to budem raz v budúcnosti čítať. Ak sa mi raz totiž zadarí a budem si čítať práve dnešný príspevok, tak budem iba krútiť hlavou a čudovať sa ako som mohol byť taký pasívny. Sebavedomý wray. Model štastného človeka, ktorému všetko vychádza. A len tak si dovolil rezignovať. Ak to však celé nevýde, a ja skončím ako úplne obyčajný wray, tak každé moje povzbudivé slovo je veľmi nebezpečné, lebo v budúcnosti vyvolá tiež len čudnú reakciu spojenú z úškrnom. Nech to robím hocijako, bojím sa že všetko čo teraz robím si budem v budúcnosti vyčítať. Pretože potom už budem vedieť, čo som mal spraviť inak. Tak ako dnes viem, čo som mal spraviť inak vtedy... Ale to by bolo potom moc ľahké, však? Všetko by bolo príliš jednoduché a - nezažil by som to čo som zažil. Je až kuriózne ako veľmi si zakladám na tých svojich zážitkoch, a pritom som nič poriadne nezažil. Šanca že sa to zmení je taktiež neveľká. Ak zoženiem prácu nebude veľa času na to niečo zažívať. A ak ju nezoženiem? Nuž potom nie je veľmi čo zažívať, lebo môj život sa opäť dostane do fázy zháňania práce. Ešte, že je to celé tak "ľahké". Zháňať prácu v našom malom mestečku musí byť peklo. 5 ponúk, z ktorých mi 2 možno sadnú. To naozaj nie je zložitý výber. Je dobre, že sa učím žiť aj kdesi mimo... Aspoň sa strácajú hranice, a môžem tú prácu nájsť hocikde. Hej - aspoň na toto je to celé dobré.
Ale píšem, zase o niečom úplne inom ako o čom by som mal. Píšem denník. A ešte aj dosť negatívny denník. True glory consists in doing what deserves to be written; in writing what deserves to be read; Takéto čítanie teda za veľa nestojí. Ale trošku mi to pomáha. Aspoň trošku sa vyrovnať so všetkým tým neúspechom. Ale malo to byť o snoch. Už to tu nenapíšem, lebo som unavený a potrebujem ísť spať. Ale chcel som písať o Kiňovi. O našich Londýnskych snoch. O tej jachte a veľa iných veciach, ktoré sme mali spolu zažiť, ale už sa to nikdy nestane. S peniazmi alebo bez nich. Pretože Kiňo už nie je pre mňa to čo býval. A ja nie som to isté pre ňho. Keď som sa ho minule pýtal, kedy pôjdeme znova na huby, tak odpovedal, že už asi nikdy. Bol o tom presvedčený a bol s tou myšlienkou celkom spokojný. Smutné. Bude mi chýbať. V Londýne, Budapešti, Indii a možno aj na tej jachte, ak to náhodou vyjde...