And everything is nothing, too.
U Turn je zvláštny film. Jeden z tých filmov, ktoré sa stanú "kultové". Keď som ho videl prvýkrát ja, asi som ani nevedel, čo to spojenie "kultový film" znamená. Bolo to v Košiciach. Prvý ročník, druhý semester. Na izbe sme už mali telku, a často tam vysielali dobré filmy. Vtedy ešte sťahovanie filmov na internete a pozeranie na PC nebolo až tak populárne, a ak chcel človek vidieť dobrý film, musel si nájsť zájsť do kina, alebo do videopožičovne. ŠTV (študentská televízia) na internáte v Košiciach to všetko krásne vyriešila, lebo vďaka nej som sa dostal k dobrým filmom. Neviem, či to bolo preto, že vysokoškoláci majú lepší filmový vkus, ale viem, že som tam videl najviac kvalitných filmov v mojom živote. Vanishing, Sphere, Four Rooms, Sliders, Strange Days, Starship Troopers, Deep Impact, Saint... Možno neboli až tak "kvalitné", ale bolo to čosi iné oproti tomu, čo som pozerával dovtedy. Dovtedy som bol odkázaný na televíziu, a najobľubenejšie pre mňa boli akčné karate filmy, alebo akčné komédie. Myslím, že môj filmový vkus sa vykryštalizoval v Košiciach. A spolu s ním aj celý môj ďalší charakter.
Filmy sú, myslím si, veľmi dôležitá vec, aj keď sú iba nehodnoverným vykreslením reality. Ale - vychádzajú z reality. Autori sa snažia vykresliť postavy aby boli, čo najviac ľudské, a dokonca občas "viac než ľudské" a to dáva divákovi úžasnú príležitosť pozorovať ľudí. Vo svojom živote som veľa ľudí nestretol (to je relatívne, podľa toho, čo kto považuje za veľa) a to čo potrebujem do života som sa naučil z filmov... Znie to ako fráza z amerického filmu, ale tak to naozaj cítim. Všetko užitočné, čo pre život potrebujem, som sa naučil z filmov. Myslím, že vďaka filmom som sa naučil rozumieť ľuďom. Je to dosť odvážne tvrdiť, že chápem ľudí, len preto, že som videl veľa filmov a všímal si postavy. Ale tak to je. Svoje najúžasnejšie myšlienky som získal z filmov. Občas ohurujem priateľov nádhernými mottami, a pritom sú to len dialógy zo známych, alebo menej známych filmov. To ako píšem, resp. vyjadrujem svoje myšlienky... Nie je to preto, že by som mal super vzdelanie, zahŕňajúce slovenský jazyk a literatúru - naučil som sa vyjadrovať z filmov. Hovoriť tak aby to znelo zaujímavo, hovoriť pomaly a premýšľať rýchlo, vedieť kedy počúvať, kedy byť ticho, a kedy argumentovať - to všetko viem z lacných amerických filmov. Filmy - ak ich človek vie správne sledovať, dokážu naučiť aj mnohým iným veciam. Nemal som nikdy rád históriu, a dnes - ak mám s niekým začať rozhovor na túto tému spolieham sa na moje vedomosti z filmov. Veda? Áno, mám dnes už vyššie vzdelanie, ale aj tak sa mi ľahšie pamätá to čo som videl a počul vo filmoch. Nemal by som sa s tým asi priznávať, že som sa učil na tom, čo bolo vytvorené ako zábava a nie ako výučbová pomôcka ale - fungovalo to. Dokonca, ešte aj v láske... Aj dievčatá hľadajú len "čosi iné". Niekedy o tom ani nevedia, kým im to nepoviete. Tvrdia, že už dávno nečakajú na svojho princa, ale keď sa s nimi rozprávate tou rečou plnou filmových fráz z romantických filmov, myslia si, že konečne stretli niekoho kto im naozaj rozumie... Nechcem povedať, že celý svoj život iba hrám, a to čo vravím sú dialógy naučené z tisíc iných dialógov, ktoré som počul vo filmoch. Ja to tak naozaj cítim. Všetko to čo vidím a počujem na obrazovke, alebo plátne. Aj ja by som tak chcel žiť. V snoch. A tak sa snažím žiť môj sen aspoň tým, že sa občas správam tak ako by som sa chcel správať stále - ako hlavná postava. Hlavná postava môjho života si zaslúži správať sa výnimočne - ako vo filme. Zaslúžim si mať komplikovaný charakter, milión tajomstiev, stokrát zlomené srdce, príjemný hlas a reč plnú myšlienok veľkých ľudí, svoje zvláštne záľuby, ktoré nik nechápe, a svoj spôsob života, ktorý sa v ničom nepodobá filmovým hrdinom, ale tak veľmi by sa chcel...
Som asi rád, že som taký ako som. V celom svojom živote som viac mal ako nemal šťastie, a ak platí, že každý si je sám strojcom svojho šťastia, tak za moje šťastie vďačím aj filmom... Vlastne som ich ani toľko nevidel - možno v priemere jeden každý týždeň - 1500 filmov najviac... 1500 filmov predstavuje tú školu na ktorú som najviac hrdý. Ešte aj tie jazyky som sa naučil kvôli filmom. Hrať na gitare? - opäť kvôli filmom, lebo vo filmoch vždy získa najkrajšie dievča gitarista, alebo motorkár, a na motorku som nikdy nemal peniaze... Ktovie či aj ostatní "správni" ľudia - ľudia, ktorých mám naozaj rád preto akí sú, sa naučili byť takí ako sú z filmov. Možno ani o tom nevedia. Nikdy sa nad tým nezamýšľajú, že sa všetci iba snažia prežiť svoj film, ale to je jedno. Dôležité je, že z nich filmy možno spravili dobrých ľudí. Lebo to je najdôležitejšie - aby bol svet plný dobrých ľudí, a ak sú filmy to čo k tomu môže pomôcť, tak vďaka Bohu za Hollywood...
V Košiciach bolo dobrých filmov naozaj veľa. "Vysielali" ich skoro stále, a aj keď program vysielania mal začínať vždy až večer, tak aj doobedu a poobede bolo čo pozerať. Dnes by som to už asi nedokázal - zapnúť si z nudy telku a pozerať to čo práve ide... Dnes nemám na to asi čas (nemám čas učiť sa byť lepší - smutné) Ani neverím, že dnes existujú tak dobré filmy ako boli v Košiciach. Ako U Turn. Viem, že som ten film nezačal pozerať s pocitom, že sa teším na nejaký dobrý film. Proste som zapol telku, a po pár minútach začal U Turn. Nepoznal som Jennifer Lopez (a vtedy ju nepoznal asi ani celý svet), Seana Penna ani Olivera Stona. Dnes ani nepoznám všetky detaily toho filmu, a pamätám si iba približný scénár, ale viem, že sa mi to páčilo. Ešte aj tá hudba bola super. Hneď v úvodných titulkách - It's a good day... Často sa mi to vynáralo v hlave, keď som potom šiel neskôr do školy, zo školy, alebo hocikam. Každý deň je dobrý na to aby si človek spieval, dobrý deň od rána až do večera - ako by sa práve dnes mohlo stať čosi zlé, v tak nádherný deň? Vo filme sa stalo toho veľa zlého, ale podstatné je, že každý deň je dobrý. Je to len o tom ako ho človek vníma.
Viem, že vo filme bolo plno fajn fráz ako tá s tým mŕtvym psom, alebo TNT, ale mnohé z nich si už vôbec nepamätám, a strašne rád by som si v tejto chvíli ten film znova pozrel - kvôli tým frázam, ale aj kvôli tej nostalgii, ktorú by som určite pri pozeraní znova zažil. Spomienky na Košice. Na jedno z najkrajších období v mojom živote, na najkrajšie kamarátstva s ľuďmi, ktorých už asi nikdy nestretnem, a na obyčajné veci, ktoré mi dnes pripadajú neobvyklé...
Kvôli filmom sme dokonca na Tloňov počítač zapojili moje staré reproduktory a tvárili sa, že sledujeme filmy v Dolby Surround. Tloňa si vlastne kúpil TV kartu až v Košiciach. ATI All in Wonder. Kúpil ju za dobrú cenu od nejakého východniara na internáte - takých tam bolo hodne, a ten sa ho po pár dňoch keď ho stretol pýtal "ta co karta? duje, duje? mocno duje?" Východniari sú fakt podarení ľudia, a celkom sa mi ten ich jazyk páči, aj keď ich životná filozofia je na môj vkus až príliš divoká...
Pripojenie na ŠTV stálo nejakých 300Sk, alebo tak nejak, a aj keď sme ako študenti nemali peňazí nazvyš, neskôr sa to ukázalo ako dobrá investícia - pre mňa určite. Síce som do školy chodil potom ešte menej ako predtým, ale aspoň som sa celé dni nenudil a - ako vravím - aj tie filmy ma mnohé naučili. V izbe som býval (v prvom semestri) s Tloňom Yzosom a na vedľajšej bunke boli Klohnyšud Covdefyod a Ypoh Yzhánb. Klohnyšud sa nám aj predstavil v prvý deň jeho plným menom, a podľa mňa (aj ostatných) to bol len obyčajný Kula, tak sme si z neho neskôr robili dosť srandu. Bol silne veriaci a - aj keď ja tiež (určite nie tak silne) tak ani to mu na povesti vtedy veľmi nepridalo. Hneď v prvý deň som ho vysťahoval na vedľajšiu bunku, pretože asi 
celkom správne nepochopil, že kto príde prvý vyberá si miestnosť, a ja som si vybral tú pri Tloňovi... Klohnyšud bol strašne dobrý chalan, a dnes ma celkom mrzí všetko to čo sme mu spravili a ako sa k nemu správali. Raz som s ním šiel do konca v Košiciach do kostola, neviem čo ma to v tej chvíli napadlo. Šiel s nami aj Ďaďa, ďalší spolubývajúci na prístelku na vedľajšej bunke. Vtedy v kostole som bol na seba strašne hrdý, že som sa vedel modliť, a čo kedy spraviť a povedať. Ďaďa tam iba stál, a aj keď nakoniec povedal, že sa mu to (jeho asi prvá návšteva v kostole) páčilo, musel sa tam cítiť trapne... Kula sa v ďalšom semestri presťahoval k Juťdavi Cohčymu. On bol pre ňho predsa len vhodnejším spolubývajúcim ako naša hlučná partia. Keď som ho neskôr asi o rok stretol, pamätám si iba že mal omnoho väčší hrudník ako kedysi. Myslím, že začal chodiť do posilovne a - fakt to na ňom bolo poznať. Možno by sme mali pred ním vtedy väčší rešpekt, keby s tým začal skôr. Pamätám si ako raz dokonca Ypohov kamarát - nejaký Lomťa čítal Kulovi poštu... Keď ho Kula pri tom pristihol tak to bola vcelku trapná situácia... Všetci sme mali dávať pozor, či sa Kula nevracia, ale on sa zjavil ako blesk z čistého neba. Aj toto ma dnes veľmi mrzí, lebo sa vrcholne nehodí čítať cudziu poštu. Dnes by som Lomťa v tom určite zastavil, nech už by bol Kula ako koľvek čudný... A to on vcelku bol - aspoň zo začiatku, kým sme ho poriadne nepoznali... Dali sme mu gel na vlasy do mrazničky, a nalepili kopec šípok, ktoré ho mali k nemu zaviesť a on, keď ho našiel, tak iba povedal - "to je dobré... to sa mi páči..." Inokedy, keď sme si dosť neskoro v noci pustili hudbu patrične nahlas, on si len pustil na walkmane svoju ezoterickú hudbu. A raz - cez prázdniny mi dokonca zavolal domov. Nemal som tušenie kto mi volá, znel ako Nagáš Mgafyzo a keď sa mi ozval "Ahoj, vieš kto volá?", tak som len laxne odpovedal "Záleží na tom?...". A raz ma dokonca "zachránil". Nebola to taká naozajstná záchrana, len som sedel na chodbe, a nad niečím som nahlas v rohu premýšľal. Neviem čo ma to napadlo, ale občas som to robieval, že som si sadol na chodbe do rohu prikryl sa dekou a nahlas rozmýšľal o všeličom možnom. V tom tichu a samote sa mi premýšľalo dobre, aj keď som vyzeral hrozivo - ako na drogách. Možno presne to si myslel aj Kula, keď ma tak raz našiel a zachránil ma a poslal do postele. Bolo to roztomilé. Ktovie čo si vtedy o mne fakt myslel... Kula bol tak nádherne roztomilý, bez ohľadu na to ako hrozne sme sa k nemu správali, vždy bol s nami fajn kamarát a asi aj preto sme ho neskôr začali brať ako kamaráta... Ktovie ako sa má dnes.
Ďalším spolubývajúcim z vedľajšej bunky bol Ypoh Yzhánb. Mal maďarské priezvisko, ale neviem či mal aj korene v Maďarsku. Bol o niečo "normálnejší" ako Kula, ale ani to mu nezaručilo, že si z neho Tloňa občas nerobil srandu. Najobľúbenejšia téma bolo dobiedzanie na tému "milostný život Ypoha a jeho frajerky." Ypoh mu to samozrejme oplácal s pripomínaním Tloňavej pocukrovanej ciciny... Aj Ypoh bol super chalan, aj keď trošku intelektuál. Myslím, že bol z gymnázia, a asi skončil aj celkom dobre, takže dosť rozumel počítačom, mal rád správnu hudbu a čítal dobré knihy. Pamätám si, že mi raz požičal knižku o čiernych dierach od Stephena Hawkinga. Na jednom cviku z fyziky všetkému rozumel, a keď som sa s ním dal do reči na tému fyziky a teórie relativity, ukázalo sa že je to fajn chlapík - vtedy sa mi ponúkol, že mi požičia tú knižku. Neskôr keď odišiel knižka mi ostala, a ja som ju požičal ďalšiemu môjmu košickému kamarátovi - Gyfohovi Cáhašídovi. Naozaj neviem, kde sa tá knižka nachádza teraz, ale viem, že aj Ypoh bol nakoniec veľmi dobrý chalan. Viem, že pár fotiek v mojom albume mám práve vďaka nemu. To on nás fotil na internáte, a aj tie foto, ktoré som odfotil ja mi naskenoval on. Minulý rok som ho našiel na ICQ, a ukázalo sa, že tiež skončil školu iba minulý rok. Aspoň to ma trošku potešilo - že nielen mne to nevyšlo (v skutočnosti som zistil, že ľudí, ktorí to nezvládli na prvý krát je omnoho omnoho viac...)
Spolu s Ypohom a Kulom býval u nich na prísteľku aj Ďaďa Cemda. Tento bol úplne "najnormálnejší" zo všetkých mojich spolubývajúcich a s ním som vychádzal asi najlepšie. Všetci ho volali Ďaďa a ja som mu raz zo srandy povedal Casuk. Aj to sa celkom chytilo, a vždy keď som ho zavolal jeho pravým menom, tak som sa v duchu usmial (a on asi so mnou tiež). Ďaďa sa dokonca chytal na moje slovné hračky a raz sa mu podarilo vymyslieť pekné pomenovanie "umelý hmot" pre malý kúsok plastu. Ani o tom nevedel, ale ešte aj takou drobnosťou si ma získal... Ďaďa pochádzal z Michaloviec, a aj keď nie úplne, bolo na ňom cítiť také východniarske správanie - v dobrom zmysle samozrejme. Rozprával nám neskutočné množstvo príhod a ja som vtedy len ticho závidel. Zvláštne, koľko toho dokážu títo obyčajní ľudia zažiť. Chodievali sme spolu často len tak do mesta - po obchodoch a - s ním a Tloňom ma to nakupovanie celkom bavilo. Vždy sme prišli rozbití domov, kúpili sme väčšinou len nejakú malú hlúposť, ale podstatné bolo, že sme nejak strávili čas. Raz sme boli v košickom Tescu a v oddelení pre deti bolo voľné lego. Strávili sme tam asi pol hodinu času a ja som vtedy postavil skejťácku rampu... Ďaďa bol elektrikár. Robil aj preto neskôr technika v ŠTV - vďaka nemu sme mali televíziu o niečo lacnejšie. Vravel, že zariadi aj internet ale to nejak nevyšlo. Ozaj - internet. S Ďaďom, ale nielen s ním som často chodieval na "nočné" do školských počítačových laboratórií. Väčšinou sme vyrazili z internátu tak okolo 7mej, keď už všetkým skončila škola a učebne mali byť voľné. Niekedy sme vydržali iba do polnoci, a bežali na poslednú električku domov, ale občas sme potiahli poctivú nočnú a domov sa vracali až vtedy, keď sa ostatní zberali do školy na prednášky. Ďaďa bol samozrejme (ako niekto, kto si odo mňa zasluhuje tento prívlastok) "normálny" a tak sa prednáškam vyhýbal presne tak ako ja. A tak si pamätám ako sme raz okolo 7mej ráno dorazili po "nočnej" domov a na zastávke sme stretli spolubývajúcich, ktorí sa rozospatí poberali do školy. My sme prišli domov, dali variť ryžu a povedali si, že si na hodinku zdriemneme a potom hráme Heroes. Zaspali sme samozrejme len tak v šatách, a ryža vtedy zhorela... Dovtedy som nechápal ako môže niekto spať v tom v čom chodí celý deň, ale vtedy v Košiciach sa mi to párkrát stalo. Niekedy som si vravel, že pôjdem na internet až o polnoci, ale kým som čakal tak sa mi podarilo zaspať, a niekedy naopak - keď som sa vrátil z internetu... Spoločné sme však mali s Ďaďom to, že na prednášky sme veľmi nechodili. Ostatní spolubývajúci vlastne tiež nie. Myslím, že tretí semester som nebol na prednáške ani raz - napriek mojej nezodpovednosti som všetky skúšky (okrem tej jednej osudnej, kvôli ktorej som odišiel z Košíc) spravil viac menej v pohode. Ďaďovi to až tak nevyšlo, a nezvládol hneď na konci prvého semestra Matematickú Analýzu a tak si ju musel presunúť do druhého semestra.
Raz mal ísť skoro ráno na písomku a poprosil ma aby som ho ráno zobudil. Ráno som prišiel do vedľajšej bunky, ale nikde v posteli som ho nevidel. Perina bola odložená pri stene a prisahal by som, že posteľ bola prázdna. Poobede ma Ďaďa poriadne zdrbal, lebo pod tou perinou bol vtedy on. Myslím, že to bola písomka z matematickej analýzy, čo bola pre ňho tak veľmi dôležitá. V druhom semestri ju tiež nedokázal opraviť, a tak musel odísť. Viem, že som vtedy šiel s bratom - on ešte nechodil do Košíc, po korčule. Vybral si CI5 - agresívny model od Rollerblade a veľmi sa na to tešil, a spravili sme si spolu výlet do Košíc. Ja som to tam už poznal a tak som bol pre brata, pre ktorého to bola asi prvá návšteva Košíc, sprievodcom. A cestou k obchodu sme stretli aj Ďaďa, išiel akurát s Pyfom Belnom, zo školy zo skúšky z analýzy - nevyšlo to a vtedy som ho posledný krát v živote videl...
Posledným mojim spolubývajúcim bol Tloňa. Býval spolu so mnou na izbe, a aj keď bol celkom fajn, občas mi šiel poriadne na nervy. Stále vravel o tej svojej Ypohe, jeho veľkej láske, ktorá mala možno 16 a na fotke, ktorú nám ukazoval asi tak 14... Tú fotku sme mu raz v PC upravili a - nebol to celkom dobrý nápad. Ukázalo sa, že na svoju Ypdu je fakt citlivý, a dosť sa vtedy vytočil. Musím uznať, že právom, a aj to ma dnes mrzí... Ako som však povedal, vytáčanie bolo vzájomné a tak mi ani tak veľmi nechýbal, keď po prvom semestri odišiel preč do Bratislavy. Dnes už mi chýba viac - možno ani nie tak on ako to všetko čo sme spolu zažili. Bol to on, kto ma zoznámil so Sesohou, dievčaťom čo som tak strašne chcel, a nikdy jej to nepovedal. Vďaka nemu som sa prvýkrát tak "naozaj" opil, že sa mi podarilo vracať a veľa som si toho na druhý deň nepamätal. Blbé bolo, že vtedy bola u nás aj Sesoho. Bolo odo mňa vrcholne stupídne takto sa rozbiť, akurát keď bolo pri mne dievča, ktoré som sa zo všetkých síl snažil dostať, ale ona to zobrala úplne v pohode... Ďaďa a Tloňa si z celej tej mojej zamilovanosti robil samozrejme veľkú srandu. Raz mi Sesoho povedala, že mám pekný hlas. Chvíľku sme sa potom bavili na tému, že by som možno mohol robiť v rádiu. Keď potom odišla a náhodou som o tom povedal Tloňovi, hneď usúdil, že sa chce so mnou vyspať, a nevie ako mi to má povedať. Samozrejme, že to povedal, len tak zo srandy, ale ja - keďže som bol do nej fakt poriadne zamilovaný som nad tým potom veľmi dlho rozmýšľal. Tloňa sa dokonca ponúkol, že jej namiesto mňa naznačí že o ňu stojím, ale to som vtedy samozrejme rezolútne odmietol (a to bola možno chyba...) Ďaďa sa dokonca so mnou stavil, že ju nielen zbalím, ale aj sa s ňou vyspím. Bola ešte v 19tich kvôli svojej kresťanskej viere panna, a to bolo niečo nereálne. Neskôr - keď Sesoho začala chodiť s iným, tak mi zo solidarity ponúkol, že mi kúpi tú Pepsi, o ktorú sme sa stavili. Bolo to pre mňa vtedy hrozne moc podporujúce, a aj keď som vtedy povedal len dík, budem si kvôli tomu Ďaďo ešte dlho pamätať.
Ako všetky dobré veci aj moji spolubývajúci z prvého semestra zmizli. Tloňa odišiel do Bratislavy a aj keď mi dával na seba tisíc rôznych kontaktov "stretol" som ho odvtedy len raz na internete, a náš pokec skončil skôr ako začal. Ďaďa skončil spolu s matematickou analýzou. Kula sa presťahoval na izbu s Juťom Cohčym a už som sa s ním nestretával. No a Ypoh - prestúpil na strojnícku fakultu, a stretli sme sa odvtedy možno raz na chodbe. Sesoho - moja veľká tajná láska začala chodiť s nejakým týpkom, ktorého som nepoznal. Pyfa skončil spolu s Ďaďom. Šnupa z vedľajšej izby skončil tiež kvôli nejakej skúške, a odišiel na vojnu. Na novej izbe mi ostali iba Doca a Lomťa a aj tí to v treťom semestri zabalili... Tak už to býva - tie najlepšie veci zmiznú ani neviete ako.
A filmy? Aj tie začali miznúť. V Košiciach som videl možno 2, 3 dobré filmy týždenne, vo výbornom českom dabingu. Neskôr na počítači, na sieti bolo tiež filmov dosť, a raz týždenne dokonca aj nejaký dobrý - s dabingom, alebo bez. Potom začalo byť filmov čoraz viac. Ale nie tých dobrých. A dnes - dnes vidím dobrý film možno raz za mesiac... Celkom dobrý bol aj ten dnes - Disturbing Behavior s Katie Holmesovou. Nebol to, žiaden "kult", ale aj tak to bolo čosi lepšie ako priemer. Určite to však nedosiahlo kvalitu U Turn, alebo hocijakého iného filmu, čo som videl vtedy v Košiciach. U Turn som neskôr spomenul aj pred Lowom Ypohom, a aj keď som ho dovtedy bral iba ako frajera, čo má v hlave len baby a alkohol, potom ako pochválil U Turn, ako kultový film u mňa celkom stúpol, a neskôr sme spolu boli fajn kamaráti. Samozrejme, že aj on, ako všetko dobré po prvom ročníku zmizol nenávratne preč...
Mrzí ma, že dnes nepozerám filmy. Nedávno som čítal na internete článok o tom, že počítačové hry majú pozítívny vplyv na mozog človeka. Tým, že sa človek musí sústrediť na niečo iné ako každodenné problémy sa mozog trénuje. Ešte lepšie sú na tom tí, čo používajú každodenne cudzie jazyky. No a ja by som celú túto krásnu teóriu doplnil tým, že pozeranie filmov rozvíja ľudskú dušu. Umelci sú inžinieri ľudských duší. ako vravel Stalin. Dokonca aj toto pekné motto nemám z učebnice histórie, alebo literatúry. Je z filmu. Tak ako väčšina pekných myšlienok v mojom živote. Naozaj verím, že filmy robia ľudí lepšími. Aj tie, ktoré sú plné násilia, ak to násilie má svoj význam. Školy na Slovensku sa snažia vychovať z mladých lepších ľudí tým, že im nechávajú čítať povinnú literatúru... Áno aj literatúra (nie tá slovenská brrrr) je plná nádherných myšlienok, a aj tie by som raz chcel poznať, len akosi na to zatiaľ nemám veľmi čas, ale film - film je to čo dokáže sprístupniť "krásno" masám. Je to ale asi aj o ľuďoch samotných. Konkrétne U Turn som o pár rokov našiel na sieti, a zavolal som mojich najlepších kamarátov Gyňa, Juťda a Fevdu aby si prišli ten dokonalý kultový film ku mne pozrieť. Po polhodine som to vypol, lebo ich to proste nebavilo... Cítil som sa naštvaný. Na nich. Ako môžu nechápať niečo tak dokonalé. A - tak je to možno aj s ostatnými ľuďmi, ktorí môžu vidieť aj milión filmov a aj tak to s ich srdcom ani nehne. Vždy to bude pre nich len jednoduchá zábava, akčné scény a prsaté herečky. Mrzí ma to - kvôli nim, ale zároveň som rád že na mňa filmy týmto pozitívnym spôsobom účinkujú...
Verím, že som dobrý človek, a raz keď umrem pôjdem do neba. Alebo aspoň očistca. Ľudia - kresťania, veria, že pôjdu do neba preto, že si odsedia každú nedeľu v kostole. Som hriešny - ale mňa to proste nebaví. Celá cirkev mi pripadá nejaká umelá. Kňaz sa snaží presvedčiť ma o tom čo dávno viem. A hovorí to štýlom, ktorý funguje na 90 percent ľudí... Sorry, ale na mňa to nejak neúčinkuje. Aj dnes ma v Asde zastavil človek, že či sa môže spýtať otázku.
"Veríš v Ježiša?"
"Áno samozrejme, som kresťan" odpovedal som.
"A kam chodíš do kostola?..."
Ako keby bolo pre Ježiša dôležité, do ktorého kostola ho chodia ľudia sláviť. Chlapík robil iba "reklamu" nejakému kostolu a zase som získal k celej cirkvi trošku odpor. Možno sa len snažím ospravedlniť moju lenivosť, keď sa mi nechce chodiť každú nedeľu na omšu. Možno je to preto, že som už tak hrozne dlho nebol na spovedi, lebo mi je trapné rozprávať o svojich najtajnejších hriechoch niekomu koho ani nepoznám. A možno si nechcem zaslúžiť nebo za to, že budem chodiť každú nedeľu do kostola, ale tým, že sa budem snažiť byť dobrým človekom. Ak je Boh naozaj spravodlivý tak nebude otvárať nebeskú bránu podľa toho či je niekto pokrstený, alebo podľa jeho účasti na "nedeľných prednáškach", ale podľa toho akým človekom tam dole na zemi bol. A kam tým smerujem? Celou touto vložkou o Bohu a kresťanstve... K filmom samozrejme. K tomu, že to čo ma nenaučili v kostole, som sa naučil z filmov. A ak som vtedy v tom článku čítal o tom, že počítačové hry trénujú mozog, a hneď v ten deň som si zahral Jagged Alliance - ani nie tak preto, že som sa chcel hrať, ako preto, že som chcel trošku potrénovať ten mozog, tak v tejto chvíli mám neuveriteľnú chuť pozrieť si ďalší film. Nie preto aby som sa pobavil, ale preto, že chcem "potrénovať" svoju dušu a srdce. Vlastne už len písanie o filmoch a o tom čo som zažil v Košiciach mi pripomenulo koľko tých filmov som videl, a koľkorát som sa vďaka tomu čo si pamätám z filmov zachoval lepšie. A zároveň som smutný z toho, ako málo som svoje filmami vytrénované srdce a dušu použil. Mám v hlave tak strašne veľa krásnych myšlienok a slov, a aj tak sa správam väčšinu času "obyčajne". Tak ako sa správajú všetci. Nevravím ľudom, ako ich mám rád a to je asi najhoršie. Dokážem to napísať tu - do tohoto môjho denníka, ale málokrát to vravím ľuďom naozaj. Ešte vtedy v Košiciach mi raz Sesoho navrhla aby sme šli von a vraveli neznámym ľuďom, že ich máme radi. Bol to vtedy ten najhlúpejší a najtrapnejší nápad aký som kedy počul. Dnes mi je ľúto, že som to nespravil. A zajtra - zajtra mi možno bude ľúto, že som niečo pekné nepovedal niekomu inému. Alebo som iba nepoužil vo vhodnej chvíli vhodnú filmovú frázu vďaka ktorej, by som v očiach niekoho iného vyzeral ako filmová hviezda.
Všetko je všetko - a nič zároveň, ako povedal ten starý slepý indián. Vôbec nevadí, že konkrétne tejto fráze nerozumiem, hlavne že znie ako z filmu. Už sa teším kedy ju nabudúce použijem. Môj život potom bude zase o kúsok krajší a podobať sa tomu čo vidím vo filmoch...