Nemám rád tieto spory. Ťažko niekoho posudzovať podľa toho, kde sa narodil. Som rád, že som Slovák, a naopak - niekedy sa za Slovákov strašne hanbím. Vlastne niekedy sa hanbím aj sám za seba. A niekedy sa bojím cigánov. Vždy na mňa tak čudne pozerajú a vždy keď som blízko nejakého, radšej si dávam na seba aj svoje veci väčší pozor. Raz - keď som bol veľmi malý, a bicykloval som sa, tak ma zastavil jeden cigán. Mohol som mať možno 10 rokov a ten cigán tak 11. Vraj nech sa mu dám previezť. Samozrejme, že ma v duchu napadlo, že to by znamenalo, že svoj bicykel (vtedy relatívne nový), už neuvidím, a tak sme sa tam chvíľu dohadovali, a ja som mal čoraz nepríjemnejší pocit. Nakoniec ma "zachránil" Cazavcusa keď cigána "zahnal preč". Ale nie preto ich občas nemám rád. Vlastne - mne nikdy nič zlé, žiaden z nich nespravil. Omnoho viac zla mi narobili tí "bieli". A občas - občas ma vlastne aj cigán prekvapil, keď sa z neho vykľul celkom fajn chlapík.
Nejdem však písať o týchto sporoch. To čo ma na cigánoch fascinuje je ich hudba. Občas sa až "hanbím" za to, že sa mi páči, ale nemôžem si pomôcť, ich hudba je úžasná. Je dynamická a smutná zároveň a ich hlasy - nerozumiem ani slovo, ale vždy sa mi zdá ako keby plakali. Určite spievajú o niečom čo trhá srdce. A hneď na to - o tom ako to nevadí, lebo cigáni vždy nejak prežili. Asi to bude nejak tak. Celá tá ich kultúra mi pripomína Španielsko a Mexiko. Aj tá hudba. Vysokí čiernovlasí chlapi v čiernych košeliach a mladé ženy s kučeravými vlasmi a prenikavými očami v karmínových sukniach. Keď sa na vás pozrú tak to cítiť až do kosti. A keď sa zasmejú, tak ja len ticho závidim, že sa neviem tak úprimne zasmiať aj ja. A potom - keď začnú niekedy spievať - tak je to spev anjelov, ktorí majú srdcia na kusy. Predstavujem si pri tom ako žijú svoj kočovný život, celý život nemajú svoj domov, a pre nich obzvlášť platí, že život je cesta a nie cieľ... Musia toho tak strašne veľa zažiť. Spoznať toľko ľudí. Toľko krásneho aj hrozného. Bolesti aj radosti. A lásky. Ak milujú tak ako spievajú tak chcem byť cigán...
Ay Romale, sa nespája so žiadnou udalosťou v mojom živote. Možno áno, ale skôr je to len jedna skladba z mnohých čo som si stiahol z internetu potom ako som počul zase niekoho spievať tú čarovnú hudbu. Vlastne - stalo sa mi to už viackrát. Pár cigánskych pesničiek je tak dobrých, že si ich potom snažím nejak zadovážiť. Ešte aj niektoré slovenské piesne (ktoré tak zo srdca neznášam) majú trošku cigánsku melódiu a preto ich mám rád. Myslím, že sú to tie z východného Slovenska. Kvôli cigánskej hudbe som dokonca počúval aj Senzus a Senzus - to je vrchol hudobného nevkusu a lacnej zábavy. Typ hudby, ktorý si ma nikdy ničím nezíska... A stačilo aby Dušan Hergot naspieval pár cigánskych melódií a už som počúval aj Senzus. Ak sa občas hanbím za to, že mám rád cigánsku hudbu, tak za to, že "mám rád" Senzus sa hanbím úplne najviac. Nevedel to Senzus, a - neviem to ani ja. Napodobiť originál. Keď sa občas snažím hrať cigánske piesne na gitare nie je to ono. Je to svižné a dynamické ale - nie je to originál, akoby som zabúdal na niečo dôležité.
Veľa cigánskej hudby poznám len z filmov. Čierna mačka biely kocúr a - Bubamara. Ten film je "kultový" a hudba - hudba je ešte kultovejšia. Rasputin. Zvláštny film, a bola to asi skôr dráma a veľmi ma nezaujala. Ale zaujala má pieseň (cigánska) čo v ňom bola. Neviem cigánsky ale viem (napodobiť) slová a melódiu. Pamätám si presnú scénu vo filme, a aj keď už v podstate neviem o čom celý film bol, pamätám si tú hudbu.
Po úspechu Bubamary, to skopíroval aj Kmeťoband. Trapná slovenská skupina s trapným názvom a trapnými klipmi na Očku. Ale - hrali cigánsku hudbu a tak som sa tomu nevyhol a tak dnes občas "počúvam" aj Kmeťoband. A - aj za to sa trochu hanbím. Ale na druhej strane - ešte keď sme chodievali všetci kamaráti do Energy - ešte keď tam bol automat Milionár a ja som tam chodil míňať desaťkoruny, tak vtedy - keď tam Idav, alebo jeho kamaráti pustili v jukeboxe Kmeťoband, tak som sa cítil zvláštne dobre. A keď sme chodili do Smreku - na piatkové posedenia pri živej hudbe a fľaši RC Koly s Weťrom Jakpvom, tak som poprosil speváčku - Civu, aby mi zahrali Evo - tú cigánsku, ešte raz. Aj keď nikdy nehrávajú skladby dvakrát tak v ten večer mi urobila radosť... Chcel by som stráviť nejaký čas medzi cigánmi - tými kočovnými, čo nič nerobia iba cestujú krajinou a večer hrajú pri ohni tú svoju úžasnú hudbu. Naučiť sa hrať a spievať - od cigána...
Asi ani neviem veľmi hrať na gitaru ani basu, a to sa len rád s tým chválim, lebo to znie ako zaujímavá záľuba... "Hrávam" už skoro 10 rokov, ale skôr je to tak, že to bolo 10 rokov dozadu, keď som prvýkrát chytil do rúk gitaru. Boli roky, keď som naozaj trénoval a hrával každý deň ale pripadá mi to tak strašne dávno a v poslednej dobe nehrám skoro vôbec. Stále však hrám asi dosť dobre na to, aby ma oco občas zavolal zabasovať k nim do kapely. Väčšinou mi za to dal pár stokorún a ja som mal fajn pocit, že som si dobre zahral a ešte som aj dačo zarobil. Hral som v tej ich country skupine možno spolu 10x, ale aj to stačilo na to aby som si obľúbil niektoré country skladby. A na tých hraniach som občas aj niečo zažil. Zväčša to boli nudné večery, ale občas sa stalo aj niečo výnimočné. Keď som bol basovať kedysi toto leto - v Jáne, tak už to bol taký zvláštny pocit. Vedel som, že čoskoro odídem do Anglicka - možno navždy, a aj ľudia čo som tam videl - obyčajní slováci a česi dovolenkujúci kdesi pod Tatrami, ktorí sa prišli nechať zabaviť živou country skupinou - ten typ ľudí možno už nikdy neuvidím. Vždy ma predstavili ako "náhradného" člena skupiny. Bola to celkom pocta, lebo nikdy som v nijakej ozajstnej skupine nehral... Vtedy v Jáne - v prestávkach, keď sme nehrali "vystupovala" skupina malých cigánok. Neviem už ani ako sa volali. Oco mi len vždy potom zo srandy vravel, že ma pozdravuje malá Waťa. Najväčší malý čert. Všetky tie deti boli akési zakríknuté, ale Waťa to zase vynahradila a bol to malý živel. Dokonca sme spolu tancovali - pýtala sa, že či mám frajerku a vykala mi pri tom. Bolo to vlastne celkom milé. Keď sme v ten večer šli domov, tak som sa dozvedel, že toto je možno ich posledné leto. Všetky boli siroty, alebo deti opustené rodičmi a vyrastali iba s vychovávateľkou (teraz vedúcou ich tanečnej skupiny) v akejsi špeciálnej škole. A keďže neboli peniaze, alebo kvôli nejakej inej hlúposti - ako to už na Slovensku býva museli školu zatvoriť. Čakali ich asi detské domovy a osobitné školy a pokazený život. A toto boli ich posledné veľké prázdniny. Netuším čo je s nimi dnes, ale mám zlý pocit, že im teraz nie je tak dobre ako v to leto. Možno preto boli také zakríknuté... Bola tam aj Sukia a vravela Lebizemu aby si jedno z tých malých adoptovali. Bolo to skôr len tak zo srandy, ale ešte aj tie malé sa pýtali, či by si ich naozaj nechcela zobrať. Ako málo stačí niekomu ku šťastiu. Rodina - a ani to nemusí byť pravá mama a oco, stačí niekto, kto ich bude mať úprimne rád...
Pieseň, ktorá sa mi vryla do pamäti však nie je od nich. Bolo to inokedy, keď sme na inom hraní stretli nejaké dievča. Vyzerala taká nejaká zvláštna. Oblečená niečo medzi hippies a dievčaťom, čo sa práve vrátilo z čundra. Aj keď bola úplne obyčajná niečím bola zaujímavá. Všimol som si ju ešte skôr ako mi povedali, kto to je. Sukia vravela, že je to nejaká Slovenka, alebo Češka, čo sa vydala do Ameriky a teraz už dlho žije za oceánom. Sukia vravela, že sa s ňou chcela porozprávať po anglicky, a že jej to moc nešlo - vraj mám skúsiť ja. Neskúsil som - prišlo mi čudné ísť za Češkou aby som skúsil ako dobre vie po anglicky. Ale nie preto ma zaujala. Spýtala sa kapely, či si môže zahrať aj ona. Samozrejme všetci súhlasili - aspoň nejaké spestrenie. Uviedli ju tie mladé cigánky. Waťa vtedy uviedla medzinárodnú slávnu speváčku - ako keby jej chcela pomôcť so stresom, lebo na začiatku to neznáme dievča vyzeralo ako keby sa nás trošku hanbilo. Čakal som "déšť ti holka smáčel vlasy...", alebo nejaký iný folk country český hit, v najlepšom originálne americké country, pripravil som si na base základné akordy aby som jej možno trochu pomohol, ale ona spustila niečo čosi úplne iné. Úplne zvláštnu, ale úžasnú pieseň, a ja som už po pár sekundách zistil, že niečo tak komplikované nezabasujem, a tak som úplne prestal s moju doteraz veľmi tichou basou... Druhá skladba čo zahrala, bola ešte lepšia. Rozmýšľal som či vybrať mobilný telefón a nahrať si ju - tak úžasné to bolo. Oco neskôr vravel, že je to len pesnička Corina, corina s inými slovami, ale ja som tú úžasnú pieseň odvtedy už nikdy nepočul. Poslednú zahrala nejakú známu rómsku - a možno to bolo práve Ay Romale, ale nie som si istý, je to len názov, ktorý mi prišiel podobný. Všetky tie malé cigánky spievali s ňou - určite to bola nejaká známa rómska pieseň, keď ju všetky poznali. Keď dohrala všetci jej poriadne tlieskali a minimálne je a Sukia sme mali už voči nej väčší rešpekt. Vravela potom, že hráva a spieva v rómskej skupine, niekde v bývalej Juhoslávii. A tam sa to vraj naučila. Tá druhá skladba sa mi zapáčila až tak veľmi, že som sa jej musel ísť opýtať ako sa to volá, aj keď len veľmi nerád komunikujem s novými cudzími ľuďmi. Zvlášť s dievčatami, ktoré ma niečím zaujali. Povedala, že ani ona sama nevie čo to bolo. Vraj ju to naučil brat, čo bol niekde s rusáckymi cigánmi, alebo tak nejak. Nevie však ani názov a povedala, mi len kúsok slov, ktoré som však už dnes zabudol, tak isto ako tú úžasnú melódiu. Ona - keď spievala naozaj v tej rómskej skupine, zažila aspoň na chvíľu ten kočovný dobrodružný život.
Dnes sa u nás trochu oslavovalo. Hlevra mala 24. Teraz som odišiel "ľahnúť si spať". Bolí ma hrdlo, a zajtra budem asi zachrípnutý, bolia ma palce a ešte sa mi aj ťažko píše. Hral som aj nejaké cigánske piesne a - dosť ma mrzelo, že už mi to veľmi nejde. Vlastne celkovo som cítil, že už nejak nevládzem hrať a spievať. Nepamätám si toľko veľa úžasných piesní, ktoré vedia spraviť dobrú náladu, na každej party kde nechýba gitara. Niekedy som žil aspoň trocha "cigánsky". Myslím - gitara, roztrhané rifle a ošúchaný zošit s piesňami, ktoré som aj tak poznal naspamäť. Vonku bolo vždy leto, ale dokonca, ešte aj keď boli dni kratšie a večery chladnejšie, chodieval som von hrávať. Nikdy som nebol taký poriadny folkový alebo country hráč - čundre a stany a čistenie studničiek, ale aj tak. Aspoň niečo. Posledné roky sa mi to nejak nedarí. Škola, teraz to hľadanie práce a - popri tom všetkom neostáva čas na lásku, kamarátstva, gitaru a vlastne ani na nič. Ani nie je hrať pre koho, a hrať sám pre seba je len taká polovičná zábava.
Cigáni toho v živote asi veľa nemajú. Väčšinou ich všetci za niečo odsudzujú, a oni sa potom aj tak správajú aby ich mali odsudzovať prečo. Málokedy majú peniaze, a veľa z nich má problém dokončiť základnú školu, nie to si ešte nájsť prácu. Ale majú srdcia a duše. Možno je to ten svet čo im tak "krivdí" kvôli čomu vedia spraviť takú krásnu hudbu. Jednoduchú, ale krásnu zároveň. Ono - vlastne asi v každej kultúre sa nájde pár piesní, ktoré stoja za to, ale na mňa najviac pôsobia tie španielske. A cigánske sú tým španielskym dosť podobné. Aj niektoré ruské.
Neviem ako to funguje s tým posmrtným životom, karmou a reinkarnáciou, ale možno som aj ja bol niekedy cigán. Asi by som aj chcel aby to tak bolo. Vynahradiť si všetko to čo mi v tomto živote nevyšlo. Lebo - tento môj život mi pripadá až strašne jednoduchý. A aj keď je to zvláštne, tak tie najkrajšie veci človek tvorí keď trpí. Keď srdce praská na kusy, a človek by to najradšej vykričal celému svetu, tak vtedy napíše báseň. Alebo zloží pieseň. Alebo niečo iné úžasné. Potom - keď o pár rokov je všetko trápenie preč tak iba krúti hlavou ako mohol niekedy vytvoriť niečo tak úžasné. Aspoň u mňa je to tak a to bol môj život vcelku šťastný. Je to naozaj zvláštne ale - ešte aj to mi vadí. Že sa v mojom živote nedeje nič, kvôli čomu sa oplatí plakať, a tvoriť niečo krásne. Možno aj preto by som občas - iba na malú chvíľku - chcel byť cigán. Aby ma celý svet nenávidel, a ja mal výborný dôvod na to nenávidieť jeho.
Keď som bol v Košiciach tak to fungovalo aspoň trocha. Bol som preč od domova, a strašne mi všetci a všetko chýbalo. Cítil som sa hrozne a - tvoril som veci, ktoré mi dnes prídu úžasne krásne. A - nenapodobiteľné. Dnes už neviem kresliť. Neviem písať piesne a dokonca neviem ani vymyslieť nejaký fajn sled pár akordov, ktorý by stálo za to zaznamenať. Ani to vlastne neskúšam. Aj dnes som ďalako od domova - tak strašne ďaleko. A občas mi asi aj chýba. Dokonca ani neviem kedy a či sa vrátim domov. Ale aj tak nie som nijak smutný ani nemávam depresie a to najhoršie - nemám "to". Ten tvorivý pocit. A tak to ani neskúšam. V tomto rýchlom svete by to nefungovalo. Celý ten svet sa ani nedá nijak spomaliť. Proste sa to celé ženie vpred a mne čoraz viac nepristane snívať o kočovnom živote cigána. Nepristane mi písať piesne a asi by som nemal ani písať tento denník. Pre môj život - ak má byť úspešný - sú omnoho dôležitejšie veci, ktorým by som sa mal teraz venovať. Myslieť na seba a svoju kariéru. Na moju prácu a ako sa v nej udržať - lebo zatiaľ z toho nemám najlepší pocit. Ale zároveň - ja ešte stále neviem, či chcem aby môj život bol úspešný. Celkom by mi stačilo byť šťastný. A je tak veľmi veľa vecí, bez ktorých sa dá byť šťastný. Som vlastne celkom skromný človek. Stačila by mi možno len tá gitara, roztrhané rifle, a ošúchaný zošit s piesňami, ktoré aj tak poznám naspamäť. Strašne moc ma v tejto chvíli desí, že už to možno nikdy nezažijem. Pred pár dňami som konečne našiel prácu. To po čo som tu prišiel. Moja práca by mala byť o tom čo viem robiť, je to fajn malá firma, krásny nástupný plat. Vlastne sa celkom trápim, či sa mi tam podarí udržať sa, pretože je to zatiaľ celé hrozne komplikované. Ale zároveň - trocha sa bojím, že sa mi tam podarí ostať. Že čas začne bežať strašne rýchlo a ja budem myslieť už len na peniaze a kariéru - presne ako všetci tí ľudia, ktorými dnes opovrhujem. Nejaká obmedzená dovolenka každý rok - pár dní, za ktoré sa aj tak nedá nič stihnúť, a stále je v hlave ten pocit, že čoskoro treba ísť znova do práce. V škole to bolo o toľko ľahšie. Vždy nejaké prázdniny, a keď aj neboli, tak som si ich spravil sám. Teraz ma čaká plný pracovný týždeň a víkendy, ktoré ubehnú ako voda. Za tak krátky víkend sa nedá nič stihnúť. O čo ľahšie to majú tí nezamestnaní cigáni bez peňazí. Možno je fakt chyba iba v tom, že som si vybral zlé povolanie. Mal som robiť niečo iné. Možno hrať, alebo spievať ale - na to nemám. A tak isto nemám na 100 iných vecí, ktoré by ma možno urobili šťastnejším.
Možno to všetko má svoj čas. Ktovie čo robí - okrem hrania v tej kapele v Juhoslávii - to dievča, ktorej meno ani nepoznám. Možno má tiež len nudnú prácu, a každý deň rozmýšľa ako z toho celého preč. A - nakoniec - možno to príde samo časom. Keď budem poriadne starý tak si založím skupinu - ako môj otec - a budem aspoň po práci robiť to čo ma bude baviť. Keď budem starý... To ma desí. Ako sa čoraz viac približuje ten vek, kedy už budem starý. Vlastne nie - každý vek má určite svoje čaro, ale desí ma pocit, že raz budem starý a bude ma mrzieť, že som nebol ani poriadne mladý, lebo som nič nezažil. Život je tak hrozne moc krátka doba na poriadne dobrodružstvo. V živote sa nedá stihnúť nič. Za 70 rokov života sa dá stihnúť vidieť 400000 filmov (ktovie koľko ich je na svete) alebo si vypočuť 600000 CDčiek (aj tých bude asi viac), alebo sa 10 minút porozprávať s troma miliónmi ľudí... IBA troma miliónmi. Nestihol by som za celý život spoznať ani polovicu Slovenska. A realisticky - asi ani tisícinu. Toľko úžasných ľudí... Toľko úžasných vecí. A ja strácam každý deň minúty svojho času. Oco mi to často pripomínal - keď som sa hrával na počítači. Ale ešte ani to mi nepríde ako stratený čas oproti tomu ako rýchlo sa všetko deje v poslednej dobe. Ani nemám veľmi na čo spomínať. A ak to celé vyjde - to prečo som tu do Londýna prišiel, tak mám strašný strach z toho, že vôbec nebudem šťastný. A nie len to - bojím sa, že bude hrozne ťažké dostať sa z toho celého von. Och aké ľahké to majú tí kočovní cigáni. Žijú zo dňa na deň, milujú, zabávajú sa a spievajú... Ako by sa iba vysmievali nám "normálnym". A možno my "normálni" - ľudia s diplomami, čiernymi autami, veľkými domami a drahými sakami sme to celé pochopili zle. Ženieme sa za tým aby nám v živote bolo dobre, a aby sme boli šťastní a pritom sme si možno vybrali úplne zlú cestu, a celé je to omnoho jednoduchšie. Ja sa snažím vybrať si moju cestu v poslednej dobe skoro každý deň. A veľmi to nefuguje. Občas - keď vidím ako žije niekto iný, tak mám strašne nepríjemný a silný pocit z toho, že to robím celé zle... Ale - asi aj to je dobre. Lebo ak raz spravím niečo poriadne zle, a môj život sa strašne pokazí - tak aj to mi dá konečne možnosť vytvoriť z toho žiaľu niečo pekné... Takže je to na tom svete asi dobre vymyslené - tak či tak nakoniec umre človek šťastný. Z toho čo všetko stihol, alebo aspoň s pocitom, že konečne je to celé preč. Ja by som chcel umreť s pocitom, že som niečo zažil. Nemusí to byť ani nič veľké. Stačia posedenia ako to dnešné. Ale nech ich je veľa. Hlevrine kamarátky prišli za ňou až do Londýna. Asi to nebolo iba kvôli jej narodeninám, ale aj tak to bolo strašne milé. Ak tu vydržím do mojich narodenín aj ja, skúsim tiež zavolať pár kamarátov. Uvidíme či niekto príde. Lebo ak nie - tak nemám žiadnych kamarátov. A nemať kamarátov - to je ako nemať srdce. Myslím, že dnes mi vadí celý svet... Dobrú noc J.W.