Je dobre, že som nežil sám, lebo dnes viem, že strašne veľa hudby sa dostalo do môjho sveta práve vďaka kamarátom. Wmetvu Csibope. To on, alebo možno to bol jeho brat, počúval Dead Can Dance, Art of Noise a Bez ladu a Skladu. Jednoducho veci, ktoré nepočúval nik iný. Moje zvláštne zmýšľanie vtedy fungovalo na princípe - je jedno čo počúvaš, len to nesmú počúvať všetci - chceš byť predsa "nezávislák" a tak som sa dostal k Dead Can Dance... Keď som chodil po chodbách našej stredne školy s walkmanom na ušiach a počúval som tú zvláštne pokojnú hudbu od Dead Can Dance, tak som sa cítil zvláštne hrdo. Ďalší level. Tak som to volal. Vtedy sa mi zdalo, že v tej smiešnej malej škole nebolo veľa ľudí, ktorí by si dokázali vyhutnať ten typ hudby a tak som bol trochu pyšný na to, že som iný ako oni všetci. Že som nezávislý, lebo počúvam to čo nepočúva nik. Možno sa ma to drží odvtedy a podvedome sa snažím mať rád hudbu, ktorú má rád málokto. Aj dnes. Aby som bol nezávislý. Pojem "byť nezávislý" bol vlastne celkom populárny. Nikto nikdy nepátral po tom ako to vzniklo a nezávislosť od čoho to malo predstavovať, ale keď bolo niečo inak ako to bývalo obvykle tak to bolo nezávislé. A bolo to dobre...
Okrem Wmetva, tu bol ešte Nesvop Cysiš a Bjork a samozrejme Leku a Nirvana. Leku - Lamip môj najlepší kamarát, aj keď vtedy som to ešte nevedel. Neviem ako začal s Nirvanou on, ale dnes keď si pomyslím na Nirvanu musím si spomenúť na ňho a keď si spomeniem na ňho napadne ma Nirvana. Čudné ako sa vyformoval ten hudobný vkus jemu. Viem, že ešte predým si odo mňa občas požičiaval kazety s "technom" a keď som ho párkrát navštívil tak mi púšťal aké pecky si nahral z Rock FM. Dancefloorové pecky. A potom - ani neviem kedy sa to stalo, začal počúvať Nirvanu. Začal vtedy fajčiť a hrať na gitaru a - aj keď sa z neho stával len ten "trapný" rocker, ktorých som vtedy odsudzoval, zároveň som mu trochu závidel. Ten jeho svet - už nie tak čistý, s jeho vzorom - Kurtom Cobainom. Každé ráno sme teda šli do školy, každý s walkmanom, ja som počúval Bjork a on Nirvanu. Vždy pri garážach, predtým ako sme vyšli hore Rajtrom na Celiny som ho počkal, kým si zafajčil svoju rannú cigaretu. Len som tam ticho vždy stál a trochu ma štvalo, že fajčí. V tom veku sa to nehodí. A nie na mojich kamarátoch. Asi to ostalo odvtedy, a ani neviem koľko krát sme boli otvtedy spolu fajčiť. Celý čas na strednej, v Košiciach, na vojenskej... Vždy ma zavolal zafajčiť si a - nech bolo vonka hocijako hnusne, vždy som šiel, a keď sme tam ani nič poriadne nehovorili a občas som len tak ticho stál a vyčítal si, že som mohol radšej sedieť kdesi v teple, tak som mu len málokedy povedal nie...
Neviem už presne či ma nakoniec presvedčil on, alebo som bol ja sám zvedavý čo to tá Nirvana je, ale nahral som si ju teda na pár kaziet. Vlastne nie. Už si spomínam... Chodieval som vtedy často k nemu. Jeho otec mu kúpil počítač - 386, a tak som tam chodieval hrávať pecky ako Dune, A-Train, Supaplex, bavilo ma len tak kresliť myšou, prepínať si farby, alebo písať ťaháky do školy... Počítač je úžasná vec, ale keď ho človek nevlastní - vtedy sa zdá byť najúžasnejší na svete. A popri tých hrách čo som u ňho hrával mi on vždy púšťal nejakú novú Nirvanu. Púšťal to tak často, že sa mi to jendoducho muselo začať páčiť... Prvý - úplne prvý song bol Mr. Moustache. Keď som to počul už neviemkoľký krát, tak som mu povedal - hej táto sa mi páči. A tak to začalo. Nie je to žiaden veľký hit od Nirvany, ale pamätám si úplne presne, že toto je prvá pieseň od Nirvany čo sa mi páčila. Potom sa mi v hlave vynáralo viac a viac melódií a tak som si u Hece Luwádta na jeho Aiwe nahral aj jednu Lekuvu kazetu Nirvany. Potom som občas v škole už nepočúval iba techno, Bjork a Dead Can Dance, ale pridala sa k tomu Nirvana (a neskôr ďalšie skupiny, ktorými som predtým opovrhoval...).
Floyd the Barber, je len jedna skladba z mnohých. Dal som tu ten názov iba preto, že to akurát hralo vo winampe, ale nie je ničím výnimočná. Možno tým že nik poriadne nevie čo to tam Kurt vlastne spieva... Aj tak mi však vždy pripomenie Leka. Dnes sme zase tak ďaleko od seba a - je to škoda. Človek v živote stretne veľa ľudí - priateľov, ale ostáva iba pár kamošov na celý život.
Keď som bol malý bol ním Wmeflu Kewuspodký. Môj najlepší kamarát na celý život. Každé poobedie sme sa spolu hrávali, a plánovali tie najväčšie detské dobrodružstvá. Zbierali sme spolu známky, chovali rybky, kupovali si Elektrón a ABC... V skutočnosti bol trocha divný. Taký ten tichý typ chlapca, ktorý bol čím starší tým tichší... A potom - neskôr som na ňho zabudol úplne. Dnes už si neviem ani poriadne vybaviť ako vyzeral, nepamätám si jeho hlas, smiech... Vlastne - celú jeho rodinu si pamätám lepšie. Jeho veľký otec, prísna ale zároveň strašne správna mama a jeho malý brat - rocker a bubeník. Wmeflu - Môj najlepší kamarát. Keď sme sa raz hrali vonku tak som mu nechtiac rozbil ústa. Skočil som na nejakú dosku a jeho tvár bola na druhom konci dosky. Myslím, že tam vtedy bolo dosť krvi, on skončil poriadne opuchnutý a ja som sa trochu bál chodiť von kvôli jeho prísnej mame. Wmefu bol vtedy celé dni doma a ja som nevedel či sa na mňa hnevá. Tej jeho mame som sa napokon nevyhol. Povedala mi len, že Wmefu má celú tvár poriadne opuchnutú ale, že jej povedal, že to nebola moja chyba... Že ma stále bere ako najlepšieho kamaráta... Neviem už presne ako vyzeral, je ťažké spomenúť si na to všetko čo sme spolu zažili ale pamätám si aspoň na to že mi odpustil že som mu rozbil ústa...
Leku bol už iný typ najlepšieho kamaráta. Nehrávali sme sa spolu, nechovali rybky ani nezbierali známky. Nerozumeli sme si a ja som chodil k nim kvôli tomu jeho počítaču a on ma asi potreboval kvôli tomu, aby som ho doučoval čo nestíhal v škole. Nepamätám si či sme v škole sedeli v jednej lavici, ale viem že často sme sedeli spolu na písomkách a on sa vždy spoliehal, že mu poradím. Zväčša to bolo o tom, že sa spýtal "Kakao, toto môže byť takto?" a ja som mu len šeptom odvetil "Hej hej". O týždeň mi zase s iróniou poďakoval "No díky Ivan, za štyri..." Myslím, že vtedy sme ešte neboli najlepší kamaráti. Ono vlastne ani neviem či ma aj on bral vtedy tak. Boli sme - a stále sme - tak rozdielni. On žil tak trochu špinavo a drzo a ja som bol viacmenej slušák. Neviem či to mám nazvať tak, že on ma pokazil, ale v dosť veľa veciach ma ovplyvnil. Neviem, možno som ovplyvnil aj jeho, lebo postupne sa stal z toho menej talentovaného žiaka jedným z najlepších študentov... Myslím, že to bol on kto ma podnietil začať hrať na gitaru. Nenaučil ma to, ale viem, že som chcel hrať tak dobre ako on. Nepoznal ani akordy, ale vedel hrať a aj keď dnes už hrávame asi obaja rovnako dobre, stále ho berem ako toho lepšieho... A v Nirvane - v tej sa mu nikdy nevyrovnám. Ani nie tak preto, že by ju vedel hrať tak dokonale, ale proste rozumie Kurtovi asi omnoho lepšie ako ja. Predsa len - bol jeho vzorom.
Hudba a texty - aj s tým som začal preto, lebo som trošku závidel, že on si len tak skladá svoje skladby, má svoju skupinu a - je tak trochu rocker. Nie len nudný slušák ako ja. V skutočnosti som komponoval vtedy hudbu skôr na počítači a - asi mi to celkom šlo, ale občas, najmä neskôr som písal texty, lebo som chcel byť ako on. Jeho texty boli nezmyselné a provokatívne zároveň. Taký ten typ básní, ktorý by som sa bál písať aby ich nenašla moja mama. To Leku mal zošitok na texty, zošitok na jeho príslovia a ešte jeden malý zošitok kde si písal svoj denník o tom ako blbo mu bolo keď skúšal prestať fajčiť. Skúšal to dosť razí a nikdy mu to zatiaľ nevyšlo. Ja som s tým našťastie nikdy nezačal, ale viem, že keby som, tak by to bolo preto, že som chcel byť ako on...
Celý ten jeho nezávislý štýl. Roztrhané špinavé rifle, vyťahané tričko s obrázkom nakresleným centrofixkou, plátené gumové tenisky s krikľavými šnúrkami a taký špinavý dojem - aj to som prevzal od neho. Najskôr som chcel byť iba iný. Nezávislý. Všetci chodili v značkových rifliach a basketbalistických teniskách známej značky, nagelované vlasy a vône deodorantov, ktoré práve bežali v reklame. Leku mal svoj otrhaný špinavý štýl, a ja som nosil mrkváče, punkový účes, dlhý plášť a čierne okuliare. Bol to úžasný pocit byť iný ako ostatní... Neviem prečo a kedy som s tým prestal, ale ostal mi aspoň ten Lekuv otrhaný štýl. Dnes sa tak občas obliekam náročky. Aby som vyzeral ako ten najväčší šupák. Mojim blízkym to dosť vadí a ja som rád, že ich všetkých tak trochu provokujem... To ma naučil Leku. Provokovať. Akoby som im chcel všetkým ukázať akí sú komickí keď sa ani nedokážu obliecť po svojom, a musia sa obliekať a správať ako dav... Keď raz boli voľby, celá naša rodina sa obliekla do sviatočných šiat a ja som šiel v tých roztrhaných rifliach, starom kabáte s rozčaptanými čižmami a strapatými vlasmi. Cestou som stretol aj Lekuvu mamu. Nepripadalo mi, že by som bol oblečený hrozne, ale ona to asi vnímala inak, lebo neskôr mi Leku povedal, že mu vravela o tom ako ma stretla. A vraj som bol oblečený nevhodne. Leku to však povedal s takým tónom, že to znelo ako kompliment... Ešte aj tá foto na občianskom - tá čo som sa potom za ňu 10 rokov hanbil a bol hrdý zároveň, aj tú mám vďaka nemu. On sa na to určite pripravoval dopredu, ale mne to povedal v škole len tak mimochodom, že by bolo dobré sa ísť odfotiť a vybaviť si občianske. A tak on - oblečený a učesaný - mal fotku ako slušák, ktorým nebol, a ja som sa tam odfotil len tak ako som bol, s vlasami nedbalo učesanými a nosom trochu červeným od zimy, s pohľadom niekoho z osobitnej školy. No čo, však je to len občiansky... Dali sme si ho potom spraviť osobitne, a keď v škole naša triedna zbierala fotky aby to hromadne vybavili, my už sme mali občianske v ruke a boli sme frajeri...
Stredná škola... Tam kde sa majú prežívať prvé lásky, nezohody s rodičmi a stres zo školy. Aj toto sa mi nejak vyhlo. Ja som prežil iba kopec srandy s Lekum a aj keď som si pripadal ako fajn týpek, strašne ma štvalo, že som bol len outsider. Teda - outsider... Skôr ma štvalo, že som nebol ten najväčší frajer. Určite som bol výrazná postavička, ale dnes ma štve, že to nebolo inak. A najviac ma štve, že už je to celé preč a už sa bude odo mňa čakať vždy len že budem slušnejší a menej provokatívnejší a dospelejší... Čoraz menej ako Leku, alebo iní nezávisláci vtedy. Dokonca aj Leku je dnes už slušný mladý muž a má hlavu plnú iných užitočných vecí...
Okrem mňa vtedy trávil Leku ešte veľa času s Setťum a mňa to občas tak trochu štvalo. Asi som žiarlil. Chcel som povedať, že sme boli najlepší kamoši, ale niekedy mi to prišlo, že dával prednosť Žecuwo. Zvláštne ako to dnes čudne znie. Celá tá záležitosť o najlepších kamarátoch. Je to tak milo detské. Dnes nemám žiadneho svojho najlepšieho kamaráta, kamarátku a ešte aj tí moji horší kamaráti sú tak strašne ďaleko. Leku je v Prahe, a aj ak si niekedy napíšeme tak mám pocit, že už to proste nie je ono. Už to nie je také to priateľstvo zo strednej školy. Už si nie je z koho robiť srandu, koho namotávať a provokovať a ani tá Nirvana už nie je čo bývala. Dnes sme obaja IT špecialisti a rozmýšľame o tom ako to v tom živote celé spravíme, a sťažujeme sa navzájom, že nemáme čas na to hrávať hudbu a počítačové hry. Tak hrozne moc som s ním chcel mať kapelu. Vždy keď sme si spolu zahrali dokonale sme sa dopĺňali. Jeho zachrípnutý hlas oproti tomu môjmu, občas až detsky čistému, jeho grunge akordy a môj pop rock... Neviem, čo okrem talentu treba na to aby to vyšlo - preraziť v hudbe - ale nám to nejak nikdy nevyšlo. Nikdy sme žiadnu kapelu spolu nemali, a jediný song čo sme spolu zložili a nahrali je ten počítačový mix, čo bolo skôr o tom, že som skúšal efekty... Zložili sme pár skvelých hitov, ktorých text ani slová si už nepamätám - hrali sme ich vždy v tých búdkach pri škvárovom ihrisku, kde dnes posedávajú bezdomovci. Chodievali sme si tam zahrať a zakričať - asi sme sa stále trochu hanbili pred ľuďmi a náš najväčší hit bol Feed My Seat... To bolo dlho po strednej, dlho po Košiciach a bolo to aj potom ako sme boli najlepší kamaráti. Myslím - tak naozaj. Je fajn mať takého človeka. Niekoho na koho sa dá vždy spoľahnúť. Keď ma podviedla Mydoe a bol som z toho dosť rozobratý, tak som pokecal s ním. Nepovedal mi nič rozumné, resp. nepovedal mi to čo som chcel počuť, ale dôležité bolo, že sme spolu pokecali. Vtedy niekedy som si uvedomil, že on je ten, komu môžem povedať hocičo a bude to v pohode... On mi neskôr povedal čosi iné čo ma zaskočilo. Bol vtedy už dlho vo vzťahu a vravel, že tak o tom celom premýšľal, a keby mal žiť svoj život s niekým iným - s chalanom, tak by si to vedel predstaviť so mnou. Asi niesom dostatočne homosexuálny, ale dosť ma to vtedy zaskočilo. Ak by som to cítil aj ja tak, neviem či by som mu to povedal. Teraz mi to však príde tak, že sme boli asi fakt moc dobrí kamaráti keď ho to vtedy napadlo. A aj keď je to hlúposť, aj preto si ho dnes cením. Aj keď je tak strašne ďaleko, a už sa nerozprávame tak často ako niekedy a ak sa opäť stretneme tak to bude zase na jeden večer kde sa budem nudiť, a keď si zas pôjdeme spolu zafajčiť tak budem mať pocit, že sa všetko tak strašne zmenilo...
Iba nedávno sa ženil. Zvláštne ako to zneje. Nikdy ma nenapadlo, že by to niekedy spravil a ani teraz si ho neviem predstaviť ako manžela, čo bude raz mať dve malé detičky a bude si žiť svoj pokojný rodinný život. Táto predstava mi k nemu nejak nepasuje. Vždy vravel o tom aké hrozné to musí byť starý. Vravel, že chce žiť tak do 30tky lebo potom to akosi nemá aj tak cenu. Človek je starý a už nemôže byť nezávislý, provokovať a počúvať Nirvanu. Na strednej - keď sme písali písomky, na tému o ktorej sme nemali ani tušenia, tak sme si aspoň pekne povymýšľali a potom sa smiali na tom aké kraviny sme tam popísali. Analógový zdroj? Pracuje na princípe analógie. A analógia - to je také malé koliesko. V prípade grafov vždy nakreslil poriadnu čmáranicu a pod ňu napísal - hľadaj správny graf... A podpísal sa ako Nirvana. Tmáčluwá to nepochopila a potom pátrala po tom, kto je to tá Nirvaňa... Do protokolu, keď nám nevyšlo meranie sme napísali, že to bolo preto, že Wmetvu nám odpálil zosilovač, a aj keď sme z toho boli veľmi smutní, proste sa merať nedalo. Jeden z tých vtipných protokolov som si vytiahol aj na maturite. DTP. Obsahom našeho protokolu bola obálka napísaná technickým písmom a vnútri neviem koľké vydanie Brava. V závere bolo napísané, že ešte aj to Bravo sa robí vo Worde, alebo v čomsi podobnom. Keď sa na maturite všetci potili a uvedomovali si čoraz viac, že nevedia nič k téme, ja som si čítal Bravo a zástupca mi len ticho prišiel naznačiť, aby som nespravil žiaden škandál...
Dnes už nie je čas ani priestor na taký ten typ srandy, aj keď mi to veľmi chýba. Dnes sme profesionáli, a pracujeme pre ľudí čo v nás veria. Nehodí sa robiť si z nich srandu. Už sme predsa dospelí. Nehodí sa chodiť oblečený ako šupák, počúvať Nirvanu a mať svoj vzor. Už je ženatý a mne sa to stane raz tiež...
Ešte stále máme také tie svoje sny, že raz - keď to celé pominie a budeme mať čas, kľud a peniaze, tak sa zase stretneme a niečo spolu vymyslíme. Spolu. Budeme mať nejaký malý podnik, a po večeroch si vždy zahráme na gitarách alebo nejakú starú počítačovú hru, budeme opäť trénovať psí schopnosti, tvoriť nové teórie, a zase budeme tým wrayom a lamipun ako vtedy na strednej. Neviem prečo sa mi nedá tým snom veriť. Strašne moc by som chcel, ale zdá sa mi, že to celé mizne preč. Celý ten životný štýl, Leku aj piesne od Nirvany a vždy bude svet už len horší. Profesionálnejší a dospelejší. Neviem, či to zvládnem - vyhnúť sa tomu.