Chcem vidieť bordel vo vašom meste. Tak poďme všetci ešte.
Ľudia ešte, ešte, ešte, chcem vidieť bordel vo vašom meste,
tak poďme všetci ešte!
Keď som bol prvýkrát na jeseň v Anglicku, tak som si od toho strašne moc sľuboval. Všetky tie príbehy ľudí, ktorým sa v zahraničí ohromne darilo, doniesli si kopu peňazí a zážitkov... Mne Londýn priniesol aj niečo iné. Akési zvláštne pocity, a nejaký čudný pocit z celého Slovenska. 3 mesiace je dlhá doba, a aj keď mi možno celý čas domov nechýbal, čím viac sa blížil 12ty január, deň odchodu, tým viac ma napĺňala radosť z toho, že prídem zase domov. Plný zážitkov, hrdý na to že som aj čosi ušetril, proste ako keď sa vráti hrdina z vojny. Síce nevyhral, ale prežil to, a všetci sa už na ňho až do smrti budú pozerať inak. A tiež on sa bude pozerať inak na nich...
Cesta na Slovensko bola super, napätie, radosť aj sklamanie z toho, že už je to za mnou a poznanie, že kým som ja zažil toho toľko, čo som v mojom nudnom živote nezažil ani za rok, tak doma sa toho veľmi mnoho nezmenilo. V televízii práve vrcholili reality show, začínalo druhé kolo superstar, a jedna z mála nových piesní čo pribudli na slovenskej hudobnej scéne bola práve táto skladba. Kým som bol preč, sestra si stihla na počítač nahrať nejaké nové pesničky a toto bola jedna z nich. Nikdy som nemal nejak veľmi rád slovenský hip hop, a aj ten druhý song od Vec, "Na horách" ma až tak nejak veľmi nezaujal, ale toto sa mi celkom páčilo. Fajn sýta hudba, výborné rýmy a vlastne aj to "Na horách" je v pohode... Takže som s pekným pocitom bol opäť na Slovensku, počúval opäť slovenskú hudbu, ktorej v Londýne moc nebolo a - hrozne sa nudil.
Už keď sme vystúpili z lietadla v Bratislave, tak mi Slovensko začalo pripadať strašne smutné. Po tej nepríjemnej epizóde so zháňaním lístka na mestskú, sme sa dopravili na vlakovú stanicu a zlý dojem zo Slovenska sa ešte viac prehlboval. Neviem či to bolo vtedy, alebo sa to stalo už v Londýne, a ani neviem ako sa to stalo, ale stratil som dvoch svojich najlepších kamarátov. Fuňa a Hoťa. Teda nie. Stále sa tvárime, že sme v pohode, a že sme super kamaráti, ale niečo sa stalo. Sám neviem čo, a chyba snáď nebola vo mne, ale dnes je všetko iné. Ešte celou cestou vo vlaku som si vravel, že o nič nejde, proste nastúpili na skorší vlak a je to len zhoda náhod, že sme nešli spolu domov. Boli už akýsi zvláštni aj v Londýne, ale to som pripisoval tomu, že nemali prácu, stresu, pocitu neúspechu... Všetko sa malo zmeniť keď prídeme domov. Ako hrdinovia. Pôjdeme zase spolu večer von, a budeme mať strašne super pocit z toho ako sme dokázali niečo o čom veľa ľudí iba sníva. Ako pôjdem s Hoťom zase do Smreku na víno, s Fuňom na nejakú dobrú silvestrovskú chatu, alebo sa len tak previezť na aute do Mikuláša tak ako sme to robievali predtým skoro každý víkend. Vlastne - stačilo by keby ma len tak prišli navštíviť. Predtým predsa boli u mňa skoro každý deň...
Nič z toho sa nestalo. Myslím, že posledný krát sme sa tak normálne porozprávali niekedy dávno v Londýne. Odvtedy to bolo iba horšie a ja som sa mýlil keď som dúfal, že sa to na Slovensku opäť spraví. Vlastne - možno sa to spraví - časom, tak ako všetko, ale aj tak bude všetko už navždy iné... Tak ako to býva v tých filmoch. V istom veku sa proste životné cesty dovtedy najlepších kamarátov rozídu a všetko je od vtedy iné. Neviem ako to bude teraz ďalej, pretože zatiaľ ubehlo odvtedy strašne málo času. Asi by som mal povedať, že mi teraz chýbajú a mrzí ma, že to nie je celé také ako predtým, ale v skutočnosti to tak nie je a je mi to asi jedno. Hej - nahnevalo ma to, že sa stratili z môjho života ale teraz to berem tak, že je to možno aj lepšie. Keď sme to nevedeli spolu vydržať pár mesiacov tak to nebude asi priateľstvo na celý život. Hm a aké sme mali nádherné plány. Ísť kdesi zarobiť obrovské peniaze, potom si postaviť spolu dom, alebo kúpiť nejaký podnik a žiť až do smrti ako traja kamaráti. V tejto chvíli tým snom veľmi neverím. Boli sme aj tak príliš odlišní. Ako keby im chýbala vôľa. Alebo nejaké sny. Ľudia čo stratili sny a ich život sa presunul do druhej polovice - dožívania. Ešte pred odchodom sme si vraveli aké to musí byť hrozné stráviť celý život v tom ospalom meste. Robiť 15 rokov aby si sa mohol zadĺžiť a kúpiť si byt. Potom sa ďalších 15 rokov spamätávať z dlhov. Večery v pizzerii a nrg, nákupy v hypernove v Mikuláši a leto v Šútove ako najväčší zážitok. Tak predsa nemôžme dopadnúť. My sme tí, čo ideme za svojimi snami. A budeme triumfovať. Jasné, nebude to ľahké, ale my to zvládneme. Bál som sa že to nezvládnem. Predsa len vybavovanie všetkých tých vecí, komunikácia s cudzími ľuďmi, starať sa sám o seba... Myslel som si, že to mi nikdy nešlo. Niekto ako Fuňo, bol v tomto na tom oveľa lepšie... Bol? A Hoťo... jo jasné, doma ho čakala jeho láska, pochopiteľne, že sa snažil z celého Warwick Road dostať domov. Láska za to stojí. Ale stojí on za to láske, keď ho nedokázala podporiť v tak významnom rozhodnutí? Nie, to som nechel, začať všetkých kritizovať, keď ja sám sa možno v tejto chvíli pohrávam s myšlienkou ako to tu celé nejak zabaliť. Nejde len o nich dvoch, aj keď tí mi asi budú chýbať najviac. Ako som vravel - všetko sa zmenilo a už nikdy nebude iné. Môj život sa veľmi nezmenil. Rýchlo som si zvykol na to ako som žil dovtedy. Celé dni za počítačom, nuda, večer filmy a už je tu ráno a nový deň... Stále som vravel ako si cez ten mesiac budem na internete hľadať prácu, ako sa budem zase rozvíjať, všetko čo stihnem... Pravda je, že ten mesiac na Slovensku som pekne preflákal. Chcel som sa stretnúť so všetkými mojimi kamarátmi, ale vo väčšine prípadov bolo stretnutie obrovským sklamaním. Najprv chalani z Alconetu. Jo tí sú super. Majú strašne moc roboty, ale proste kamaráti na ktorých sa dá spoľahnúť. Vravia, že to všetko robia pre mňa za to že som im vtedy pomohol spraviť štátnice, ale - aj keď spolu bývame málo, je v tom čosi viac. Stretnutie s nimi bolo fakt úplne v pohode, a aspoň niekto mi nepokazil náladu. Škoda, že sme toho nestihli viac. Snáď nabudúce. Potom - po pár dňoch sa ozval Fušcy Kidduc. Asi som sa mu mal ozvať ja prvý, ale to je už jedno. Na stretko, kde som plánoval ísť najmä kvôli nemu, akurát on neprišiel, ale za to tam bolo veľa iných mojich spolužiakov. Príma. Oni prežili nudné tri mesiace, ja výlet svojho života, určite budem celý večer hovoriť a nedajú mi vydýchnuť. No - bol tam aj Bigcy Cačokác, a to je rečník ako sa patrí, takže celý večer sa niesol v znamení jeho príhod. Nevadí, on je už raz taký a aj napriek tomu je v pohode. Takže stretko so spolužiakmi síce úplne nevyšlo, ale aj tak - vidieť ich opäť pokope, jedna z tých nostalgií čo zažívame každý deň. Potom je tu Ciby, môj životný súputník, kamarát z veľkým K, človek s ktorým som sa môžem porozprávať úplne o všetkom. Akurát sa to celé trošku zvrhlo a on je tam a ja tu a aj keď sme super kamaráti, tak nič z toho, lebo každý máme teraz svoje životy, a šanca že sa naše životné cesty budú stretávať je neveľká. Veľmi som sa bál, že si nebudeme mať po tom dlhom čase čo povedať, ale našťastie sme neboli von sami a bol to jeden z tých príjemných večerov v mojom živote. Boli sme v Zanzibare... Tom podniku čo tak nemám rád. Vlastne nie, podniku ktorý nemajú radi Hoťy a Fuňy. Ale keďže sme boli predsa traja najlepší kamaráti, tak som nesmel trhať partu a teda som ho nemal rád ani ja. Zanzibar je však v skutočnosti celkom v pohode. Ľudia, ktorí tam chodia síce vyzerajú ako spolok feťákov, ale sú to len občajní ľudia so svojimi snami a príbehmi, ktorí nevedia zapadnúť do tých disko barov, a iba hľadajú miesto kde strávia fajn večer. Bol som tam iba párkrát, ale vlastne sa mi tam celkom páčilo. Zvláštne, až teraz si uvedomujem nakoľko ma ovplyvňujú ľudia, ktorých považujem za svojich blízkych. Vždy som chcel hrdo stáť za svojimi názormi, a nejak sa mi to ako tak rozmýšľam nedarí... Ktovie koľko nevlastných názorov mám teraz, a koľko zvláštnych vecí, ktorým sám neverím robievam každý deň. Len aby som vyzeral v pohode. Och ako nenávidím celú túto pretvárku. Asi je aj dobre, že som začal znova písať. Popri tých spomienkach, ktoré by mali byť hlavným obsahom sa často stane, že prejdem do uvažovania a niekedy len to dokáže otvoriť človeku oči a potom sa čuduje čo to vlastne robí. Ľudia by si fakt mali písať denníky. Svet by bol možno úprimnejší a ľudia sa mali viacej radi.
Ďalší môj životný kamarát, ktorý sa do tejto úlohy viac menej nanominoval sám je Fušcy Cakhiš. Ako správny kamarát sa ozval hneď v prvý deň, ale akurát bol v nemocnici, takže zo stretnutia nič. Nevadí, neskôr mi to celé vynahradil a chodievali sme von skoro stále. Aspoň s niekým. Síce som mal často taký ten pocit, že sa mi vlastne ani s ním nechce ísť von, ale lepšie ako nič. Aj teraz. Nikto z mojich priateľov sa mi neozve, za to on mi volá cez Skype pravidelne každý deň aspoň trikrát. Musí sa teda doma poriadne nudiť. Ani jemu to nemôžem vyčítať - je proste taký, aj keď ho mám občas dosť. Ale aspoň sa na nič nehrá... Nemôžem povedať, že je môj extra dobrý kamarát aj keď on by to možno tak chcel, ale aspoň on je normálny. Aj so svojimi chybami. On sa nezmenil a je to stále ten otravný Fušy, ktorého som poznal.
Takže tak nejak nudne uplynuli vianoce na Slovensku. Skoro celý čas som bol doma za počítačom - veď kto by aj v takej zime niekam chodil - mama pri telenovelách, oco nezmenený - proste si robil niečo s tými svojimi gitarami, sestra smutná z toho, že nemá izbu pre seba, a ja som rozmýšľal ako sa to celé mohlo tak veľmi zmeniť. A na počítači hrala Vec a Zverina.
Všetko vôkol sa zmenilo, ulice boli tichšie, ľudia odmeranejší, správy v telke akési prázdnejšie, a reklamy málo farebné. Celé moje rodné mesto bolo zrazu akési strašne nudné a prázdne. Keď si spomeniem na všetko to čo som v ňom zažil - všetkých tých správnych ľudí, čo možno stretnúť iba tam... Všetci boli preč. Žiadne nadšené tváre a ľudia šťastní z toho, že ma opäť vidia. V takej situácii sa láska k rodnému mestu vytvára fakt ťažko. Nebudem preháňať keď poviem, že som tam nikomu nechýbal. A to je asi to čo ma štve najviac. Že som im ukradnutý. Celému tomu ospalému mestu. Že je to úplne jedno ako veľmi mi všetci chýbali, lebo ja som im nechýbal asi ani trošku. Snažím sa spomenúť si na to čo bolo za tieto vianoce pekné, ale veľa ma toho nenapadá. Všetko to čo som "zažil" bolo skôr z povinnosti ako z nadšenia. Večery vonka, stretnutie s Datcou, vianočné nákupy, gitara, lyžovanie... Jedny z najhorších vianoc. A to každý vraví ako skvelé je vrátiť sa po dlhom čase domov. Možno ak tam máte niekoho komu na vás naozaj záleží.
Ozaj - Datca. Dievča môjho života, femme fatale, prvá a posledná veľká láska. Má život spackaný tak, že moje nepríjemné vianoce sú pobytom na tropickom ostrove oproti tomu čo prežíva ona. Bojím sa, že sa rútim podobnou cestou. Je mladšia - má ešte toľko šancí, ale v jej situácii sa toľko šancí premeniť nedá. A ja? Ja mám 27 a cítim, že už pred pár rokmi bolo neskoro začať robiť čosi so svojim životom. Teda - podľa toho ako sa na to pozerám. Mám krásnych 27, parádne vzdelanie, žiadne záväzky a práve v tejto chvíli mám každý deň obrovskú šancu nájsť job svojho života. Alebo inak. Mám už 27, s mojim vzdelaním a skúsenosťami môžem byť rád keď v dnešnej konkurencii nájdem job aspoň zďaleka súvisiaci s tým čo by som naozaj chcel robiť, nemám vzťah a v tomto rýchlom svete, kde nič nestíham je celkom problém si nejaký založiť, a hľadanie práce mojich snov zatiaľ neprináša veľmi výsledky. Ešte aj všetci tí moji kamaráti a spolužiaci, ktorí nikdy neboli tak dobrí ako ja si žijú svoje šťastné životy kdesi na Slovensku, alebo v Čechach. Až teraz si uvedomujem aký bol celý tento Londýn veľký risk. O peniaze nejde, to dobehnem rýchlo, ale ten všetok čas, to ako sa všetko zmenilo a nikdy to nebude ako predtým, to ma bude mrzieť. Dúfam, že sa to nestane. Celé vianoce som doma rozmýšľal čo si v tom mojom živote počnem, a nech rátam ako rátam, ak sa mi tu v najbližších dňoch nezadarí, tak môj život nabere nový, asi celkom nepríjemný smer. Nechel som písať zase o tomto, ale je to ťažké myslieť na to čo bolo minulý mesiac, keď to čo sa deje teraz sa ma tak veľmi týka. Možno táto zbierka bude nakoniec predsa len denník. Denník, za ktorého písanie sa budem tak hanbiť, ale budem na ňho hrdý zároveň. Pekné nostalgické čítanie na časy keď mi raz bude dobre.
Je hrozné žiť v tomto materiálnom svete plnom peňazí, najmä keď si hľadá človek prácu. Londýn - piate najdrahšie mesto. Alebo tak nejak to vravia v správach. Každý deň tu miniem viac ako by som na Slovensku dokázal za ten deň zarobiť. A to žijem v dome s ďalšími 7 mimi, čo prišli zmeniť svoj život. Jedávam mizernú stravu, ktorú si zväčša robím sám, a každý deň počujem tikať tie neviditeľné hodinky čoraz hlasnejšie. Tik Tak, ak si nenájdeš čoskoro prácu tak máš problém, Tik Tak, za chvíľu letíš naspäť domov, Tik Tak, opäť medzi "kamarátov", ktorým si ukradnutý. To už nebudem hrdina-čo-zvládol-Londýn, ale ten-čo-sa-musel-vrátiť. Každý deň ma samozrejme lákajú pracovné ponuky, ktoré by dokázali zmeniť môj život. Parádne peniaze, práca čo ma baví, život ako má byť. Hej - akurát sa k tomu dostať. Aby som nezabudol. Až také zlé to nie je. Keď sa nezadarí, nájdem tu narýchlo hocijakú prácu, zarobím niečo aby som sa mohol vrátiť ako hrdina, potom si nájdem na Slovensku prácu do pár týždňov, budem mať fajn život, priateľov, ľudí čo ma rešpektujú a ... pocit, kde som už mohol byť, keby to vtedy v Londýne vyšlo.
Som v pohode, však zatiaľ som tu len príliš krátko, a je normálne, že to vidím troška čierne, keď sa mi zatiaľ veľmi nedarí. Nemôžem tu nič stratiť. Teda okrem tých peňazí, ale na tých mi aj tak až toľko nezáleží, uskromním sa a zvládnem to aj bez nich. Desí ma ten pocit keď sa budem musieť vrátiť na Slovensko. Do mesta kde som všetkým ukradnutý. A celý môj život bude ako tieto Vianoce. Pustý a nudný. Obyčajný. Čoraz viac mojich snov budem musieť presúvať do kategórie "neuskutočniteľné" a snami sa budú stávať veci, ktoré mali byť samozrejmé. A potom samozrejme budú okolo mňa ľudia bez talentu, vzdelania, skúseností ktorí sa budú mať omnoho lepšie ako ja len preto, že mali proste šťastie. Mám parádny život, ale strašne ma štve, že musím až tak veľmi bojovať o svoje miesto na slnku. Teda nie, to ma neštve, lebo viem, že s mojimi schopnosťami si to svoje miesto raz nájdem. Štve ma že mám na to celé tak málo času. Až v týchto dňoch si uvedomujem čo všetko chcem v živote stihnúť. Koľko sa toho ešte chcem naučiť. Koľko nových priateľov musím nájsť, aby som si mohol povedať, že to bol fajn život. A nemám čas. Mám toľko veľa snov a tak málo času. A tento môj čas teraz musím venovať hľadaniu práce. A neskôr práci samotnej. Je tu veľká možnosť, že to bude práca, ktorá ma nebude úplne baviť a nedá mi šancu robiť nič z toho čo by som chcel. A život pôjde. Uff ako hrozne deprimujúce. Chcel som si začať písať zoznam mojich snov. Od takých jednoduchých ako ísť s chalanmi z Alconetu niekam na Piňacoladu, až po tie veľké ako naučiť sa hrať na klavíri. Bojím sa že keď ich potom niekedy uvidím budem sa desiť čo všetko som nestihol...
Vlastne nie - ja si ich napíšem. Najlepšie priamo teraz tu keď na to myslím, napíšem tu každú hlúposť ktorá ma v najbližších minútach napadne... Možno veľa z toho nikdy nestihnem, ale aspoň nikdy nezabudnem na to, že som nejaké sny mal.