that something wasn't right here...
Na začiatku je vždy všetko krajšie. Ako leto. Na začiatku bolo leto. Časy keď nie sú žiadne starosti a aj keď si to celý rok flákal a skúškové sa trocha pretiahlo už je to celé za tebou. Hustý augustový vzduch, celý deň môžeš stráviť pri vode (lebo v tom ideálnom lete je vždy na blízku voda) dáš si obed od maminky, poobede pozrieš nejaký film, večer zájdeš na kofolu a potom dlho do noci môžeš hrať Counter Strike, a aj keď to rodičom asi vadí, moc toho nemôžu namietať – je predsa leto.
V takom lete je vždy naokolo milión priateľov – vlastne aj ľudia čo stretávaš iba občas sú vtedy priatelia – v lete sa to hodí. A keď už nevieš čo od toľkého blaha tak začneš snívať. Aké by to bolo – mať hodne peňazí na to aby si si kúpil auto – také s poriadnymi reproduktormi a potom si len tak jazdiť letnými večermi a počúvať Aerosmith. Alebo – netreba veľa peňazí, stačí pár a nejaká super baba. Nič z toho čo stretávaš v tom krásnom lete – proste nejaká extra trieda. Taká čo o tom potom môžeš napísať príbeh do Brava aj keď sa to v tvojom veku už nehodí. Alebo si len tak myšlienkuješ a napadne ťa – ktovie ako to chodí v Mexiko City.
Tá myšlienka nebola tak úplne moja. Alebo ak bola tak som o tom dovtedy nevedel. Napísal to Sofba. Na ichate, alebo v Csku – už presne neviem. Možno to myslel úplne inak ale tá veta spustila u mňa celý rad udalostí. Mal som vždy rád filmy z toho prostredia, muziku od Santanu ale nikdy som nepremýšľal nad tým ako to chodí v Mexiko City a tak ma ani nemohlo napadnúť že – to je to čo mi v tom dokonalom lete chýba. Takže vtedy niekedy som zistil, že to je môj sen – odísť do Mexika. V čiernej košeli, aj keď tam slnko určite riadne bije, v špicatých topánkach ktoré vyzerajú asi efektne ale musia byť poriadne nevhodné do toho tepla, vzal by som tú moju gitaru za 2000 Sk a ani by nevadilo, že na nej neviem nič mexické hrať. Ani to že neviem španielsky, proste v snoch sa na také veci nemyslí. V snoch si môžeš dovoliť byť najväčší frajer v mexickom bare, čo má plecia tak 20cm širšie ako naozaj a seňority majú v ten deň náladu akurát na toho tajomného cudzinca. Vôbec nevadí, že je to tak naivné, že by si tomu neveril ani pred 10 rokmi. Veď vlastne – je to „len“ sen a aj keď si vravíš že sny sa plnia ak tomu fakt veríš, tak máš skoro istý pocit, že sa to nikdy nesplní. Je leto, keď aj nevýjde úplne nič, stále môžeš zájsť na kávu s Sofbam a len tak si premýšľať o tisíc iných nepodstatných veciach.
Neviem prečo mi v hlave z tých tisíc vecí ostala tá Mexická. Asi som bol na ten sen proste hrdý. Znelo to dobre – raz vypadnem do Mexika. Ciele ostatných boli praktickejšie ale mne prišli pekne nudné. „chcem skončiť školu a potom pôjdem programovať do Nemecka – jú to bude super“ alebo „s Miškom nám to hrozne klape, chceli by sme podnájom v tichej štvrti, bábo a neskôr veľkého psa. Zlatého retrievera“. Stále som na seba hrdý, že aj dnes sa úspešne vyhýbam týmto „praktickým snom“ a ani mi nevadí, že tí okolo mňa to majú tým pádom so mnou asi ťažké...
Prešiel zas nejaký čas, musel som odísť „z leta“ lebo svet nie je až tak príjemné miesto a na to aby si mohol snívať (a mať kde snívať, keď vonku začne padať dážď) je treba peniaze, a tie majú takú blbú vlastnosť, že ich treba zarobiť. Zarábam veľmi nerád. Práca nevadí, ale ten pocit, že pracuješ pre peniaze. Pripomína mi to že som sa stal súčasťou praktického sveta. Produktívnym občanom. Tak keď už to musí byť – nech je to aspoň rýchlo za mnou. Preto som ušiel do tohto sivého Londýna, kde nie je toľko snov a leta a ak aj nejaké leto je tak mu vždy chýba voda... Sú tu však kilá peňazí, milión možností (o ktoré nestojím) a príležitostí, ktoré sa vraj budú jedného dňa nádherne vynímať v mojom životopise. Tak to proste je – musíš si vybrať či chceš leto alebo prachy. Asi to nie je tak veľký morálny priestupok ako keď niekoho zabiješ, alebo čosi ukradneš, ale mám také tušenie že raz si to ešte budem vyčítať že som si nevybral radšej leto.
Potom prešiel ďalší čas, našiel som na nete Kdotbu, ktorá ma zas presvedčila, že aj láska cez net je občas tak úžasná ako naozajstná, a že aj zlomené srdcia (mám proste taký zlozvyk zamilovávať sa do nesprávnych osôb) cez net bolia presne tak ako keď sa zlomia naozaj. Cez ňu som našiel aj vivo, a cez vivo som zistil, že mám rád fotografiu a mohol som si dovoliť kúpiť svoj prvý poriadny fotoaparát aby ma to celé začalo baviť ešte viac. Za ďalší čas sa objavila na vive upútavka na expedíciu do Mexika a vtedy sa mi to celé pripomenulo. Že mi to moc nepristane – to ako žijem (a robím to stejne dodnes), lebo – človek by mal byť v živote najmä šťastný. O tom to predsa je – zariadiť si to tak aby jeden mohol byť spokojný. Nemal som dosť odvahy na to aby som začal byť šťastný, či spokojný – tak naozaj, ale vtedy mi došlo, že ak to neurobím – ak nevypadnem do Mexiko City, teraz keď je tu príležitosť priamo predomnou tak sa to už nestane nikdy. A ak to neurobím tak už do konca života budem robiť čosi čo ma nenapĺňa aby som zarobil peniaze ktoré vlastne ani nepotrebujem. Nebolo v tom asi ani veľmi veľa rozhodovania. Vedel som že to jednoducho musím urobiť.
Bolo to poriadne odlišné od toho môjho mexického sna ale – keď vieš, že lístok na vlak domov už nedostaneš, tak vezmeš lístok hocikam... A vlastne – veci sa začali vyvíjať celkom sľubne. 3 týždňe mimo civilizácie – len tak neznámou cestou v prenajatom aute, hostele ako v amerických filmoch, džungľa, jaskyne, najkrajšie pláže na svete, dobrodružstvá a intenzívne zážitky sú za takých okolností úplne samozrejmé. Celý čas budem mať so sebou môj verný foťák a každý ten zážitok zvečním, a urobím určite stovky ďalších perfektných záberov – takých na ktoré budem môcť byť hrdý aspoň pár ďalších rokov. Vlastne – aby to bolo celé úplne dokonalé skúsil som zavolať aj ju. Moja Femme Fatale toho obdobia (a dnes mi to obdobie hrozne moc chýba...) – zaslúžila si byť v tomto mojom sne. Veľakrát sme si o tom predtým písali – aké by to bolo – v Mexiku, a teraz to bolo tak blízko na dosah. Neveril som, že pôjde. Aj keď bola úžasná, stále som neveril že vie snívať tak ako ja. Viem, že žiadna iná by nešla (a žiadna iná by tam nepasovala). Keby to bola ona – čo zavolala mňa možno ani ja sám by som nešiel... Tak si šla zapáliť (to mi na dievčatách celkom vadí, na tých s ktorými sa chcem hodiť do lásky úplne najviac, ale v za týchto okolností to bolo úplne perfektné gesto – filmové) a povedala áno. Tak jo. Pôjdem do Mexika. S najlepšou babou na tejto planéte. A bude to prvýkrát v živote čo ju stretnem naživo.
Ľudia stretávajú internetové lásky naživo za rôznych okolností. Obvykle v piatok večer na nejakej diskotéke, alebo v bare kde zájdu na kávu, víno, pivo alebo čaj, niektorí čo majú aspoň trocha zmysel pre tajomno si dajú prvé rande v kine – v tej tme je to spoznávanie krajšie. Ak im to výjde tak cestou domov začne pršať – ale on má dáždnik dosť veľký pre dvoch a ona sveter pod ktorým si môže ohriať ruky... Ale tu to proste končí. Bozkávanie v daždi sa na prvom rande nehodí, a ona ho rozhodne nepozve ďalej keď ju odprevadí až pred dvere jej domu. Takto to na prvých stretnutiach internetových lások nebýva. Tieto prvé stretnutia sú obvykle pekne trápne, a aj keď si jeden pripraví pár tém aby nedošlo k blbým okamihom keď nik nevie čo má povedať a stejne sa to vždy stane. Moje stretnutie malo byť iné. Súčasťou perfektného sna. Ona bude mať na sebe čosi červené a krásny úsmev, ja budem frajer ako z reklamy na parfém, a na to prvé čo jej naživo poviem (a ďalšie 3 týždne) nikdy nezabudneme.
Ale ešte predtým – Londýn, Bratislava, Hrádok, Bratislava, Merida... Taká miniatúrna životná púť, čosi čo musíš najprv pretrpieť a zvládnuť aby to čo príde potom bolo o to krajšie. Nebolo čas spať. Taxík nadránom je hriešne drahý tak som zobral nočný bus a prišiel na Letisko s párhodinovým predstihom. Stihol som pozrieť dve časti Sliders, a začínal som byť unavený. Slováci v tričkách a mikinách z Lillywhites sa nahrnuli k check-inu úplne hneď ako ho otvorili, všetci sa tvárili veľmi dôležite – veď sú frajeri čo robia v Anglicku a pripomenulo mi to, že som bol presne taký istý a trochu ma to zamrzelo. V Bratislave som hľadal chvíľu Doňa ale on našiel mňa. Ďalší z momentov keď som si uvedomil, že je to fakt správny kamarát. Ísť domov vlakom – to by som už fakt asi nezvládol. Dlho sme sa nevideli a tak mi celou cestou vravel čo nové zažil, nezažil, chcel aby som ho skúšal anglické slovíčka a ja som chcel premýšľať o čomsi inom a najmä som bol hrozne unavený... Domov som prišiel čosi po druhej, také to zvítavanie s mamou a konečne som si na pár hodín ľahol. Konkrétne na štyri. Keď som vstal všetci sa mi snažili zbaliť mi to „najdôležitejšie“, takže tam vládol ten klasický chaos čo pri balení vždy býva. Na skype mi zatiaľ Kdotbe, Dejib a Támot vypisovali ďalšie dôležitosti a ja som si vravel – prečo som len neostal spať ešte o čosi dlhšie. Nie veľmi s chuťou som zjedol večeru a čakal na Ňu. Išla s ocom a boli trochu iniciatívnejši ako mali – odbočili o čosi skôr, tak netrafili až ku mne pred bytovku, tak som šiel chvíľu peši. A potom nastala hlavná udalosť večera (snáď aj týždňa, či mesiaca) – prvé stretnutie s Kdotbou.
Mala na sebe nejakú (úplne nie mexickú a rozhodne nie červenú) sukňu, hore čosi tenké s kapucňou, lízala lízatko a vyzerala o čosi horšie ako na fotkách (tak už to chodí). Ja som vyzeral asi ešte horšie (chýbalo mi asi tak 12 hodín spánku), rozmýšľal som aká prvá veta by sa hodila – čosi filmové, na čo by aj ona mohla odpovedať filmovo, ale povedal som iba „Hrozne rád Ťa konečne stretávam...“ Pekne trapný začiatok. Som si istý, že tie „prvé slová“ zabudla ešte v ten večer, a ja by som na ne najradšej zabudol tiež – akurát som tomu pripisoval veľký význam a tak som si ich zapamätal. Trocha som dúfal, že sa to celé už čoskoro vybere lepším smerom ale asi vtedy prvýkrát sa ma dotkla realita a došlo mi že to nebude také ako som o tom sníval vtedy v lete. Ešteže sa mi chcelo tak hrozne spať. Bola tu totiž šanca, že sa proste z toho už čoskoro vyspím, a ak aj nie aspoň som všetko to zlé mohol zvaliť na to že som bol hrozne unavený. Hej – zúfalo som potreboval ľahnúť si do veľkej postele a zavrieť oči minimálne do ďalšieho poobedia. V takom stave je proste normálne, že veci nejdú úplne tak ako by mali. Snažil som sa teda zaspať (v aute to ide ešte ťažšie ako v Ryanair lete z Londýna do Bratislavy) a myslieť na to čo všetko super by som teda ešte mohol zažiť.
Zobrali sme cestou ešte Dejiba a pani Imu a ja som bol rád, že nik z nich nemal tú blbú potrebu na zdvorilostné reči a vtipy o tom čo všetko sme zabudli, a falošný záujem o to ako sa teším a kto vlastne som. Väčšinu cesty som sa teda aspoň mohol pokúšať spať. Neúspešne samozrejme. Pár okamihov som asi zdriemol lebo si spomínam, že sa mi sníval prírodopisný sen o žabách ale väčšinu cesty som len pozoroval svetlá áut pred nami, ktoré sa mi bez okuliarov zlievali do kaleidoskopu farieb.
Letisko vo Viedni tiež navrhoval ktosi so zmyslom pre škodoradosť voči ľuďom ktorí dlho nespali a potrebujú si aspoň sadnúť keď už nie ľahnúť. Lavičky tam proste neboli. Zjedol som nejaký obložený chlebík a vypil pepsi aj keď bolo jasné, že ma nemôže prebrať. Hm – výhoda toho, keď je človek unavený je v tom že čas ubieha asi rýchlejšie, lebo si z toho celého už veľa detailov nepamätám. Viem len, že teta na check-ine rozvolila sedadlá tak šibalsky, že vedľa mňa mi nevyšla ona (aj keď neviem čím som ju chcel v tom stave zaujať) ale pani Ime. Vekovo aj filozoficky úplne vzdialená od wrayovho vnímania sveta. S potrebou stresovať, keď sme v Paríži stíhali let doslova v posledných minútach. Francúzski pracovníci letiska mali asi Deň nenávisti voči ľudom nehovoriacim francúzsky, takže boli nápomocní asi ako vitamín C proti rakovine. Samozrejme sa očakávalo, že to celé nejak skúsim vybaviť práve ja – veď som zcestovaný, poznám letiská, viem anglicky, a keďže to veľmi nešlo tak som okrem únavy začínal byť nasratý na celé Francúzsko vrátane tej ich slávnej Air France, s ktorou už nikdy v živote neletím (hej nebola to ich chyba, ale mali v názve France...) a začínal som byť nervózny aj z tých troch (aj keď to nebola ani ich chyba, ale pomôcť tomu tiež veľmi nepomohli...) Po toľkom strese má človek chuť hodiť všetko za hlavu, s pocitom že to celé zvládol, možno si v duchu odrecituje dvakrát zdravas, opre sa hlboko do sedadla a bude s tichým úsmevom len tak sedieť až kým nevystúpi kdesi v Karibiku.
Myslel som, že u starších ľudí to platí ešte viac. Nie u pani Imy. Pani Ime je nevyčerpateľná studnica príhod ktoré ma zúfalo nezaujímali. Takže medzitým ako som skúšal v sedadle nejaké jogínske polohy čo mali zaručiť spánok ale priniesli len odkrvené a stŕpnuté chodidlá som zdvorilo počúval „život pani Imy – skrátená 7 hodinová verzia“ s prestávkou na film Mr. Bean na prázdninách.
Mexiko – prvýkrát ten teplý vlhký vzduch, iní ľudia, iné cesty, domy, nápisy na nich, iná noc... To všetko mohlo byť aj po tej hroznej únave super. Lebo to konečne prišlo – zvládli sme to, zbohom studený mokrý Londýn, vitajte v Meride. Hej – ak by aspoň ktosi z nich zdieľal aspoň zlomok toho môjho nadšenia tak by to mohlo byť super. Oni štyria sa však tvárili ako keby to celé bolo tak obyčajné ako sobotný nákup v Jednote – a znova ma začínali trocha znervózňovať. Hm – asi dobre, že začali takto pekne pomaly hneď na začiatku – aspoň som mal možnosť zvykať si na to, že to bude horšie. Neveril som všetkým tým čo vraveli, že ak som tých ľudí nikdy predtým nestretol tak to možno nebude úplne celkom perfektné. V živote som zažil tisíc iných situácií s ľuďmi čo som nikdy predtým nestretol a nikdy som s tým nemal problém. Teraz boli hviezdy asi v dosť zlej konštelácii, lebo som s tým problém mať začínal...
Nech som sa cítil akokoľvek unavene hneď som vyskúšal bazén, a pozdravil sa s nočným morom, a až potom som si ľahol spať. Prvý z nich. Neviem ako strávili prvé okamihy oni, a bolo mi to jedno. Ešte stále som veril, že – nech sú hocijakí stále to môžu byť perfektné tri týždne – však svet je taký ako si ho robíme my sami. Ale keď sa niečo začne kaziť tak zväčša poriadne. Prvý alebo druhý 
deň ma spálilo slnko (čo sa dalo čakať), potom sa mi pokazil fotoaparát (a tým bolo úplne jasné, že celé to bude nanič) a ukázalo sa že „ich“ predstava expedície do Mexika spočíva v tom zájsť každý večer do najbližšieho mesta a z času na čas do supermarketu. Neskôr mi vraveli, že som kľudne mohol objavovať Mexiko aj sám – len tak zobrať bus a trocha sa túlať a – vtedy ma to pekne vytočilo ale bola to úplná pravda. Mal som to spraviť sám a bolo by to snáď aspoň o malý kúsok lepšie. Akurát som čakal, že ten roadtrip spravíme všetci spolu lebo som myslel, že preto sme tam všetci šli. Dodnes neviem prečo tam všetci šli. Takže sa to zvrhlo na obyčajnú dovolenku pri mori. A každý malý výlet čo sme podnikli bol teda plný rečí že je to pekná nuda a kedy už pôjdeme domov. A hlavná osoba celého výletu – tá čo mala byť moja láska a najdôležitejším prvkom celého výletu to striedala medzi ignorovaním a vytáčaním ma. Takže to bolo zle úplne. Sen čo nevyšiel úplne dokonale.
Vlastne nie – úplne nie. Jeden večer to bolo dobré. Myslím fakt dobré... Neviem ako sa to stalo – asi to bolo všetkou tou tequilou, ale zrazu som si s nimi strašne dobre rozumel a všetko bolo ako malo byť v mexickom sne – tequila pri nočnom karibskom mori, nočné kúpanie v mori a bazéne, mexická búrka... Nebolo to dokonalé a tak sme sa nekúpali nahí a v tej búrke sme sa nebozkávali ale – popri tom všetkom čo nevyšlo to bol perfektný večer. Už sa nezopakoval ani neviem prečo. Ale – stihol som sa so všetkými trocha pohádať, nestihli sme ani to málo čo sme mali v najkonzervatívnejších plánoch zažiť a asi som sa aj trocha tešil keď už to malo celé skončiť. Ešte aj Londýn mi po tom celom pripadal skvelý.
A ponaučenie z toho celého? Veci sa proste občas poserú. Tak fakt poriadne. Že nič nevychádza. A že bola pravda keď mi vtedy Kdotbe vravela, že je iná. Bola úplne iná. Snáď len v ten jeden večer bola taká akú som ju poznal. A – ak je taká len po veľkej fľaši Tequily tak to fakt celé nemá cenu (hej – vravela to od začiatku...) Ešte pár dní predtým ako sme šli som jej vravel ako si na nej cením, že je iná. Že nie je tak závislá na realite a vie stále ešte snívať... Ale práve to bol ten najväčší omyl a asi kvôli tomu to celé nevyšlo. To bolo to čo som chcel aby bola ale zdá sa, že je presný opak. Spútaná realitou a pravidlami ostatných, tak nemôže robiť veci tak ako chce ale tak ako má. A ak aj ešte stále sníva – tak to vie dokonale skrývať. A neznášam ju. Nie tak ako keď som jej to vtedy písal a malo to znamenať čosi úplne iné – fakt ju pre to neznášam! Ako keď chceš niekomu pomôcť ale ten niekto je tvrdohlavé decko čo urobí presný opak – len aby ťa poriadne vytočilo... Lebo – musela to robiť naschvál. Až tak protivná od prírody byť predsa nemôže.
Potom sa to celé zmenilo. Všetko sa zmenilo (ako stokrát predtým). Už si asi až tak nevadíme a tak si občas aj napíšeme a ani nevadí keď sú to len zdvorilostné kecy. Nič už nevadí. Bolo to 
najhoršie možné prvé stretnutie tak neviem či to tak funguje ale – aspoň si môžem vravieť že to môže byť už len lepšie. Ale asi to nemá byť lepšie ani prečo ani ako. Utiekla ešte aj zo skype a keby tam aj bola – už nemám laptop a ona čas a chuť na to aby sme občas tak hrozne dlho telefonovali na záhrade o veciach tak krásne nepodstatných. A fotí tak, že si môže dovoliť nesúhlasiť s každou kritikou. A žije... Neviem ako žije. A keďže to nie je tak ako žila vtedy keď som ju prvýkrát „stretol“ tak mi je to vlastne jedno. Za týždeň sa možno stretneme. Rok po Mexiku. A bude to tretie stretnutie naživo. Vravieva sa že do tretice všetko dobré, tak by som sa možno mal tešiť. Vlastne už druhýkrát to bolo o dosť lepšie tak asi je to na dobrej ceste. Možno bude zas stačiť fľaša Tequily aby sa to celé obrátilo správnym smerom a potom mi zas nebude vadiť, že som zaľúbený do nesprávnej osoby. To je ten problém s láskami čo by mi mali byť ukradnuté. Vždy si spomeniem na tie najlepšie okamihy a všetko to zlé je preč. Už možno len pár dní a prestanem ju zas nenávidieť úplne. A všetko to nabere zase krásny lesklý nádych. Ako keď som si pred pár dňami písal zase s Támotom a zrazu mi prapadal ako celkom fajn chlapík. A keď mi zas o rok napíše, že ide na dva mesiace kdesi do Panamy tak poviem áno, lebo aj to Mexiko bolo vlastne celkom fajn. Všetko je z odstupom času fajn – tak aj ona musí byť. Svet je napokon teda fajn. Len treba ešte chvíľu počkať. Tak ako so všetkým. A keď je všetko nanič tak je to iba preto lebo si netrpezlivý. Hm – to je teda pekne blbé ponaučenie na záver, dnes mi to písanie akosi nejde...
A ten song? O ktorom to celé malo byť? Ešte aj s tým ma vytočili... Šli sme akurát autom po nejakej nekonečne dlhej ceste, a v zmysle motta že to nie je cieľ, ale cesta čo je dôležité som si to aspoň trochu užíval, na nebi hľadal v mexických mrakoch obrazy (a našiel som tam dokonca Poslednú večeru), a v autorádiu hrala táto verzia hitu od Britney Spears. V aute bola klíma, takže to teplo okolo vyzeralo príjemne, a vravel som si - že aspoň kvôli takýmto okamihom - úplne bezvýznamným to celé aspoň trocha stojí za to. Potom Dejib prehlásil, že to znie ako keby boli opití a ktosi ďalší súhlasil, že je to akési falošné a tak mi chvíľu vadilo, že ani hudobný vkus nemáme rovnaký. Iba chvíľu, lebo už čoskoro mi začalo vadiť na nich čosi ďalšie.
Tak – a teraz by som sa mal cítiť konečne lepšie. Nikdy som nikomu nevravel o tom ako to nevyšlo a vždy keď sa pýtali ako bolo v Mexiku vravel som že teplo. Nehodí sa príliš vravieť o tom, že to veľmi nevyšlo – aj tak to stejne všetci asi vycítili. Okrem toho – keby som to vravel iným tak by to bolo ohováranie keby som to vravel im – jej... Chcel som jej to povedať. Napísať hneď na druhý deň ako ju neznášam a – možno som mal. A ona mne povedať, že som nebol o nič lepší a dnes celý tento text mohol byť o čomsi inom ale...
Oh baby baby, how was I supposed to know
that something wasn't right here
I must confess that my loneliness
is killin me now
don't you know I still believe
that you will be here