Missy Elliot Work It

Nemám veľmi rád čierny rap. Rešpektujem pár rapperov, ale nie je to práve hudba, ktorú by som obľuboval. Všetky texty sú zhruba o tom istom, "spev" vo všetkých skladbách rovnaký a jediné čo skladby od seba odlišuje je rytmus, a občas aj melódia v pozadí. Vlastne - ak sa mi niekedy páči niečo z tohto "čierneho" štýlu tak je to práve pre dobrú slučku v pozadí... Nepáči sa mi dokonca ani životný štýl rapperov. Buď sú to gangstri, tí čo chcú byť gangstri, alebo nechutne bohatí černosi, ktorí zbohatli ani nevedia ako. No a samozrejme - veľká skupina chudobných rapperov s ťažkým detstvom kdesi v brooklynskom gete, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto na slnku. Nič pre mňa.
Missy je však úplne iná kapitola. Fajn rýmy, dobré slučky a najmä výborné sýte basové linky. Zvláštne je, že som ju "objavil" iba pred pár rokmi. Kedysi, keď sme ešte mali MTV, tak som ju tam pár krát videl. Sock It 2 Me. Bola to podľa mňa pekná blbosť. Skladba aj klip. Nejaká tučná černoška v umelom kostýme. Na MTV to vtedy hrávali dosť často, a asi to aj bolo populárne, ale ako vravím - mňa Missin debut veľmi nepresvedčil. A ani o jej ďalších albumoch som veľa toho nepočul. Až po pár rokoch som počul veľmi chytľavú pesničku s názvom One Minute Man. To hralo v mojej izbe už pomerne často, a aj teraz si myslím, že je to fajn skladba. Ešte ani vtedy som poriadne nevedel, že ju nahrala tá istá Missy Elliot, aj keď meno mi už čosi hovorilo...

Všetko sa zmenilo až o ďalší rok, alebo dva v Energy. Energy tiež nemám veľmi rád a keď tak nad tým uvažujem, tak čím častejšie som tam bol, tým viac mi to tam vadilo. Dnes si občas vravím, ako "fajne bolo v Energy" a rozmýšľam sám pre seba aké to bude, keď si tam zase pojdem sadnúť medzi starých kamarátov, ale pravdou je, že mi to vôbec nechýba, a skôr som rád, že tam "nemusím" chodiť každý večer...
Energy si otvoril Mamy - Ukin Pytikčím, môj spolužiak zo strednej. Neviem presne ako to bolo, ale myslím, že to otvorili spolu s Pilom Rynykmom - ďalším mojim spolužiakom zo strednej... Hrádok je pomerne malé mesto, ale zato podnikov má celkom dosť. A keď otvárali Energy, tak som sa aj celkom tomu nápadu čudoval, a neveril som, že sa veľmi uchytia... Ale - ľudia sú zvedaví na nové veci, a tak si pamätám ako v prvých dňoch bol Energy relatívne populárny podnik. Nikdy som veľmi neobľuboval "večery von" a vtedy, keď otvárali Energy, som von nechodil skoro úplne vôbec. Nuž - nie som veľmi sociálna povaha, nemám peniaze na to aby som si to mohol dovoliť a najmä mi to vždy prišlo ako obrovská strata času, pretože som sa vždy "von" obrovsky nudil. Do Energy som sa dostal iba kvôli Fufe a tomu našemu vzťahu, čo vlastne ani vzťahom nebol. Len sme sa tak stretli, vyspali sa spolu, a mne prišlo blbé nechať ju len tak ísť, a tak som rozmýšľal, že to s ňou skúsim, aj keď asi o to vôbec nestála a pravdupovediac ani ja o ňu. Ale, veci sa občas zvláštne zvrtnú a jeden potom robí veci, nad ktorými neskôr iba krúti hlavou. Ani mne dnes nejde do hlavy čo som vlastne od toho čakal. Mala skoro o 10 rokov menej ako ja, blbú povesť a 100 ďalších vlastností, ktoré na dievčatách nemám rád. Ale napriek tomuto všetkému som dnes hrozne rád, že som strávil tých pár dní aj s ňou. A ak sú na svete občas nezmyselné vzťahy, ktoré končia nezmyselnými rozchodmi, tak ja som rád že som ten nezmyselný "vzťah" s ňou prežil, a dnes mám jednu fajn kamarátku s ktorou sa raz za rok pozdravím v autobuse ale - aj tak. Možno to je fakt len preto, lebo to bol len taký "nezmyselný" vzťah, ale iba pri nej ma nenapadá nič zlé. Kvôli všetkým ostatným som sa kvôli niečom trápil (okrem všetkých tých krásnych dní samozrejme), ale keď si spomeniem na Fufu, nikdy ma nenapadne nič zlé, iba fajn spomienky.
Jednou z tých vlastností, ktoré na dievčatách neobdivujem je zvláštna túžba tráviť večery "von". A tak som sa vďaka Fufe prvýkrát dostal do Energy. Všade už bolo plno, tak sme si sadli len na barové stoličky pri stene a dali si čaj. Obyčajný čaj a pár nudných minút. Nechal som nejaké drobné sprepitné, lebo - čašníčka bola celkom milá a aj keď to bolo nudné, sedelo sa mi dobre a - asi som chcel zapôsobiť na Fufu. Dosť trapné, ale kdesi som čítal, že tie čašníčky to robia len za minimálnu mzdu a pár drobných navrch je pre nich jediná možnosť ako si trochu zarobiť. Ale to písali o servírkach a čašníčkach na západe. Mojich 5 korún jej na Slovensku asi veľmi nepomohlo a - vlastne celé toto nie je až tak podstatné, pretože k Missy Elliot som sa dostal až o ďalších pár mesiacov neskôr...

Napriek tomu ako veľmi som nemal rád "večery von", sa nejakým spôsobom podarilo mojim kamarátom presvedčiť ma na ten štýl trávenia večerov, a tak som každý deň pýtal od mamy, alebo oca 20 korún "na čaj" vonka... Vždy iba krútili hlavou, že doma mi navaria čaju koľko chcem a zadarmo, ale o to predsa nešlo. Vtedy som už mal pripravené frázy typu, že predsa nejde o ten čaj, ale o to, že chcem stráviť nejaký čas s kamarátmi von, a že treba žiť aj trošku spoločensky, ale neviem či všetky tie čaje za 20 korún zlepšili môj spoločenský život, a skôr sa mi zdá, že som "von" pri čaji zabil obrovské množstvo času. Na druhej strane - niektoré večery boli fakt fajn, a tak to možno aj stálo za to. Ako nejaká lotéria - zaplatíte si každý večer 20 Sk za čaj alebo kofolu, a čakáte, či to bude fajn večer, alebo sa budete zas len 4 hodiny nudiť...
Jeden z tých večerov sa ukázal byť dobrým práve preto, že som práve vtedy "prvý krát" počul Missy Elliot. Resp. - počul v správnej hlasitosti. Bavili sme sa vtedy s Piwavkom na tému kvalitná hudba. Aj keď ho v poslednej dobe berem skôr ako feťáka, resp. minimálne veľmi zvláštneho človeka, tak na hudbu mal vždy dobrý vkus. Missy Elliot a Work It sa mu však asi veľmi nepáčila, lebo keď to v ten večer v jukeboxe zahrali a ja som bol celý bez seba tak on len tak indiferetne povedal, že to je tá oná, no, - Missy Elliot. Ešte chvíľu som sa ho snažil presvedčiť, že je to najlepší song čo som za posledných pár mesiacov počul, ale myslím, že moje nadšenie jednoducho nezdieľal. To však nemení nič na tom, že práve v tej chvíli som sa zamiloval do Missy Elliot. Teda skôr jej hudby, aj keď aj ako baba vyzerá úplne v pohode. Keď aj nie je vynález krásy tak má aspoň fakt presvedčivý štýl...
Neviem, či to bolo ešte v ten večer, alebo až na druhý deň, ale hneď som si na internete stiahol Work It, a pár ďalších skladieb. Ani som nevedel, že brat ju pozná už trochu dlhšie a dokonca mal od nej aj pár klipov. Vlastne - aj mi ich predtým púšťal ale nejak ma neoslovili. To pretože nehrali správne nahlas. To som však veľmi rýchlo napravil a tak som si v tej dobe začal pomerne nahlas púšťať Missy a jej výborné basové linky, čím som asi mojich rodičov a susedov veľmi nepotešil. Nechápem ako som predtým nemohol vedieť o tak fajn hudbe. Myslím, že to bolo práve v tom období, keď som do Energy chodieval aj kvôli tej hre milionár, čo tam mali. Hovoriť o závislosti na automatoch je asi trochu prisilné, ale je pravdou, že ma to dosť zaujalo. 10 Sk, 15 otázok, ak zvládneš všetky máš 1000 Sk. Vždy sme s Pušym a Linmou dali dokopy nejaké peniaze a celý večer snívali o tom, že dnes rozbijeme bank. Nikdy to samozreme nevyšlo, ale občas sa nám asi aj celkom darilo. Každý deň som tam nechal možno 30 Sk, a aj keď to znie ako smiešna suma, tak pri mojom rozpočte 20 Sk na večer na čaj to bolo celkom dosť... Občas sme samozrejme aj pár drobných vyhrali a - keď sme si potom kúpili kofolu za vyhraté tak sme mali taký ten super pocit. Lákavé na tom bolo práve to, že niektore otázky boli tak strašne jednoduché a tie zložitejšie sa opakovali. Viem, že som si po istom čase so sebou nosieval malý zošitok, a otázky si zapisoval a doma potom hľadal správne odpovede na internete. Potom v Energy, som si vždy ešte predtým ako sme začali hrať milionára opakoval veci ako pred skúškou... Úplne nepodstatné informácie, ale aj tak je to dobrý pocit keď sa na obrazovke zjaví otázka, ktorá nikomu nič nevraví, stres narastá a ja s prehľadom označím správnu odpoveď. Vedel som zoradiť mesiace jupitera podľa veľkosti, vedel som že najväčší vrch austrálie sa volá Mr. Kosciuzsko, a že Venuša nemá svoje magnetické pole. A okrem toho veľa ďalších neužitočných informácií, ktoré asi nikdy v živote nikde nepoužijem. Ale vtedy - vtedy som vďaka nim občas vyhral 150 Sk, a mal som ten strašne dobrý pocit. Pri každej hre, treba podať čo najlepší výkon - tak aj pri automatovom milionárovi. A k dobrému výkonu vie povzbudiť dobrá hudba. A tak, keď hrala Missy Elliot, tak sme sa všetci traja, a občas ešte aj pár ďalších kamarátov zobrali a išli si zahrať milionára. Na každú otázku bolo 30 sekúnd (ktoré na automate ubehli asi za 15 sekúnd...) a občas, keď sa nedalo spomenúť na správnu odpoveď to bolo celkom adrenalínové... A aj keď to väčšinou nevyšlo a my sme si odchádzali sadnúť o 10 korún ľahší, tak občas sa zadarilo a my sme odchádzali s pár ďalšími žetónmi a zapísali sa do rebríčka. Raz dokonca ako "Missy" - viem, že to tam bolo ešte pár dní potom. Ono vlastne - asi sme boli tí zákazníci, čo to hrali najčastejšie. A neskôr, keď Pufkin a Linmi chodievali cez týždeň do školy, tak sme chodievali iba cez víkendy a možno aj preto, že nikoho iného to veľmi nebavilo, a asi bol ten automat stratový ho neskôr dali preč a tým sa celá moja éra "závislosti" na automatoch skončila. Vhodil som tam spolu možno 500 Sk, a naspať som vyhral asi 200 Sk... Žiadne zisky sa teda nekonali, ale - aspoň mám teraz na čo spomínať a ešte stále si v hlave pamätám pár krásne neužitočných informácií... Vlastne ani neviem, kedy ten automat zmizol, len som tam jeden večer znova sedel a rozmýšľal, že by sme si zase mohli ísť zahrať, ale už nebolo kde. A asi to bolo aj vtedy niekedy keď som sa začal v Energy už len obrovsky nudiť. Ono vlastne - nudil som sa aj predtým, ale keďže som vtedy väčšinu večera rozmýšľal nad tým ako idem vyhrať v milionárovi, tak sa to dalo prežiť. Ale neskôr - neskôr už sa nebolo na čo tešiť. 4 hodiny nudy pri jednej kofole, tie isté tváre, tie isté večery... Myslím, že ani Missy už nebola tak populárna a tak ju bolo počuť v jukeboxe čoraz menej. Neskôr, keď dali do Energy aj stôl na pool, tak som tam zase chvíľku rád chodieval - na partičku poolu s Roťmom Difknom, a občas s k nám pridala Oki. Je mi strašne ľúto, že som nemal viac kamarátov, ktorých by bavil pool, a ešte aj ten Roťy to hrával čoraz menej. Škoda - pool je ďalšia z vecí, ktoré mi teraz chýbajú keď si spomínam na Slovensko, Hrádok a Energy... Snáď keď sa najbližšie vrátim, tak si dáme s Roťmom partičku.

Neskôr som napálil výber najlepších peciek od Missy v rámci testovania Puňyvho nového zosilňovača - pretože Missy sa musí počúvať patrične nahlas. Neviem prečo, ale Puňyv hudobný vkus čo sa týka hudby v aute, sa nezhoduje celkom s tým mojim, ale som rád, že občas pustil aj to "moje" cd. Nikdy som netúžil mať auto - vidím to ako veľmi drahú záležitosť, ale ak raz nejaké budem mať, tak v ňom budem počúvať dobrú hudbu. Nie je nič lepšie ako v horúcom lete ísť pomalým tempom mestom so spustenými sklami, čierne okuliare a nejaká poriadne vychytaná hudba. Hej - je to trapné a robia to len chavs, nikoho okolo nemusí tá "moja obľúbená" hudba zaujímať, ale aj tak je to dobrý pocit. Nepáčia sa mi tie typy ľudí, čo majú na mobile ako zvonenie úryvok nejakého aktuálneho hitu a vždy keď im zvoní mobil, tak ho nechajú chvíľu "hrať" len aby si okolie vychutnalo ich obľúbenú skladbu. Alebo majú v autách zosilňovače drahšie ako auto samotné a vypekajú dookola stále ten istý trapný "hit". Ale aj tak - Missy by som rád vypekal aj ja... Je to taká lacná frajerina, keď sme s Puňym zaparkovali pred Mikulášskou hypernovou, alebo Lidlom, v aute hrala ešte pár sekúnd nejaká skladba patrične nahlas, všetci ľudia otáčajú hlavy (a pravdepodobne si myslia - čo to je za debila...) a my ako keby nič vystúpime a ideme nakupovať... Hej - je to trapné, ale mám ten pocit rád. Je to podobné ako keď si niekto púšťa doma hudbu pri otvorenom okne - preto aby ju počuli aj všetci susedia. Nerobievam to extra často, ale - aj keď je to trapné - pripúšťam aj ja mám na to občas chuť. Pustiť si Missy, alebo nejaké iné dobré basové linky a premýšľať kam to až počuť. V tom je to čaro hudby reprodukovanej patrične nahlas - že ju majú šancu počuť aj ostatní okolo vás a dokonca s tým nemôžu nič spraviť. Vy máte pocit, že si určite vravia - ten wray je ale frajer, parádnu hudbu počúva, joj keby som aj ja bol taký frajer... ale ľudia okolo si myslia asi čosi iné. Aspoň väčšinou. Napriek tomuto všetkému - že si to všetko triezvo uvedomujem, milujem hudbu počúvanú patrične nahlas. A priznávam - púšťam si ju tak zväčša preto, lebo tajne dúfam, že ju začuje aj dakto iný a možno príde za mnou a povie mi že je to skvelá hudba a aj on by chcel takú počúvať a byť taký frajer ako ja... Nikdy sa to nestane.
Tu v Londýne, teraz bohužiaľ (alebo našťastie?) nemám žiadnu poriadnu zostavu, na ktorej by sa dali púšťať mp3, ale je tu aspoň cd prehrávač a tak som si Missy aspoň napálil. Občas si ju pustím patrične nahlas tak aby si to vychutnali aj moji spolubývajúci. Starostlivo som si vybral na to CD najlepšie skladby, pričom pri výbere som kládol dôraz nielen na to čo sa páči mne, ale aj na to čo by asi mohlo osloviť ostatných. Je to čudné, možno až choré ale - keď robím výber mojej obľúbenej hudby, o ktorej viem, že ju možno bude počuť aj niekto iný ako ja (aj keď nechtiac) tak vyberám skladby s ohľadom na týchto náhodných poslucháčov - fakt divné.
Ľudia v Londýne si dosť zakladajú na tom aký mp3 prehrávač majú - ušnicu, ako to volal Roťy. Najväčší vrchol štýlu (pre mňa nepochopiteľne) je samozrejme IPod, a keď cestujem autobusom alebo metrom a všímam si ľudí tak si občas vravím, že na tom IPode asi niečo bude. Ľudia počúvajú tú "svoju" hudbu určite patrične nahlas a niekedy až príliš nahlas, lebo som v pár autobusoch videl už aj kampaň, kde prosia ľudí aby neobťažovali ostatných "svojou" hudbou reprodukovanou príliš hlasno. Nahlas alebo potichu - sú to stále len slúchadlá. Slúchadlá sú fajn na šport, alebo na dlhé nudné prednášky, ale aj tak - najviac mi na nich vadí práve to, že sa nemôžem o "svoju hudbu podeliť" s ostatnými. Občas počúvam na slúchadlách skladbu za skladbou a pridávam a pridávam, až zistím, že viac to už nejde a práve to sú tie momenty, keď by som potreboval nejaký poriadne veľký zosilňovač... Je to fakt čudné, pretože naozaj si uvedomujem, že niekomu tá "moja skvelá" hudba nemusí vyhovovať, a dokonca sa mi často stalo, že som si v duchu nadával na toho debila čo vypekal tú nemožnú hudbu...

Nikdy som nebol ani na takom naozajstnom koncerte. Asi nie som dostatočný fanúšik a asi aj preto, že som svoj celý život prežil v malom meste, kde tých koncertov až toľko nebolo. Posledných pár mesiacov som v poriadne veľkom meste a je tu poriadne veľa koncertov, ale aj tak som zatiaľ na nijakom nebol. Teraz by som mal napísať niečo v štýle "ale keď raz bude koncert Missy Elliot, určite tam nebudem chýbať..." Skutočnosť je však taká, že presne taký koncert - koncert Missy bol minulý november v Appolo Hammersmith. Neviem koľko bolo vstupné, ale s peniazmi som vtedy nemal problém a aj tak - nejak to nevyšlo. Dnes si to celkom dosť vyčítam, lebo je to naozaj jedna z mála, na ktorej koncert by som fakt rád išiel. V nejakú júnovú sobotu by mal byť koncert Bon Joviho. Aj nad tým teraz v tejto chvíli uvažujem. Je to na môj vkus dosť drahé (aj keď Bon Jovi je Bon Jovi), ale najviac ma mrzí, že je to len "nejaký" Bon Jovi, od ktorého poznám pár starých hitov a ani netuším ako sa volá jeho posledný album. Ono je to väčšinou tak, že posledné albumy sa mi nejak nepáčia. Šiel by som na koncert Bon Joviho - ale pred pár rokmi, keď hral hity ako Blaze of Glory. Alebo Santanu, keď vydal Supernatural. A Aerosmith - keď hrali Crazy. A Missy - posledný album som síce ešte poriadne nepočul, ale pár skladieb má ten správny zvuk, a viem, že keby som vtedy minulý rok na ňu šiel, tak by som bol dnes spokojný. Kritika síce ten koncert nejak extra neohodnotila, a fanúšikovia vraj čakali viac, ale ja stále rozmýšľam aké super by to muselo byť vidieť ju naživo. S hudbou reprodukovanou patrične nahlas a s tisíckami ľudí, ktorí tam prišli práve kvôli tomu... Bola to jedna z najväčších chýb minulého roka, že som tam nebol.

Neviem - teraz by som mal napísať asi nejaký záver, ale neviem ako to s hudbou v najbližšom čase spravím. Nemám ju ani veľmi kde počúvať a celé to nejak nestíham - vrátane hudby. Raz možno budem mať dosť peňazí aj na to aby som si kúpil nové CD od Missy, alebo ju zašiel podporiť na jej koncert, ale bojím sa, že na to celé nejak nebudem mať čas. Nie som ešte starý, ale mám taký ten zvláštny pocit, že už som príliš starý na pár vecí alebo skôr - že pár vecí som beznádejne zameškal. Vravím sám sebe, že mám rád hudbu, alebo dokonca, že sa v nej vyznám, ale je toho tak veľa čo som nepočul a ani nikdy počuť nebudem. Je super, že je na svete toľko umelcov (alebo aj pseudoumelcov, hlavne že čosi produkujú) a hudby, lebo aspoň môže každý počúvať čosi iné, ale mne to zároveň vadí lebo mám zúfalý pocit, že si nestíham vypočuť hodiny a hodiny super skladieb... Možno aj toto je nejaká drobná duševná porucha, lebo - neviem či je na svete ešte niekto, komu vadí, že je na svete tak veľa dobrej hudby (a iných krásnych vecí), ktorá sa nedá stihnúť vypočuť. Mňa to skoro až desí. A hudba je len taká malá záležitosť z toho všetkého, čo by som chcel v živote stihnúť. Pár skladieb sa dokonca "musím" naučiť aj hrať a spievať. A popri tom budú každý deň vznikať nové a nové hity. A filmy, a divadelné predstavenia, a knihy, a ľudia a všetky tie miesta na svete, ktoré nestihnem nikdy navštíviť. Naozaj neviem ako toto všetko stíhajú tí poriadni fanúšikovia. Missy je super, a milujem ten jej zvuk, ale nemám v izbe jej plagáty, nemám žiadne jej cd, a vlastne ani nepoznám všetky jej albumy nie to ešte tracky... Je to naozaj akési desivé, vždy keď tu v poslednej dobe píšem, tak to skončí zamýšľaním sa o tom ako nič nestíham. Aj teraz - mal by som si už ísť ľahnúť spať, zajtra je zas pondelok a celé to beží strašne rýchlo... Nerozumiem, ako to niekto celé môže stíhať. Nestíham sa ani čudovať ako som kedysi mohol mať toľko voľného času. Asi by som mal veriť aspoň v to, že sa to raz zmení, ale - pochopiteľne - nemám čas ani na to zamýšľať sa nad budúcnosťou. Možno je fakt na čase trošku spomaliť. Ešte neviem ako, ale skúsim to nejak zariadiť. Zatiaľ dobrú noc...