Alberto Iglesias
El Faro
Cuanto Llevo De Ventaj

Občas sa stane, že film je natoľko výnimočný, že ostane v hlave - alebo vlastne v srdci, a nejakým spôsobom človeka zmení. Nič už potom nie je také ako predtým, a jeden má pocit, že celý svet je úplne iný ako ho doteraz poznal. Lepší, horší... to je jedno. Všetko je proste inak, a stačilo na to 90 minút filmu. O tom je asi to umenie - že núti rozmýšľať, že mení náladu a myšlienky a niekedy zmení človeka úplne. Milujem a nenávidím tieto filmy zároveň. Mám zvláštny príjemný pocit, keď ma nejaký film stiahne na toľko, že sa stotožňujem s hrdinami, spolu plačeme a smejeme sa a - a potom keď to skončí, tak je mi skoro až nanič, že mňa čaká naďalej môj bezvýznamný život v kontraste k tomu všetkému čo zažili vo filme... Ale aj tak - stále je tu tá pekná spomienka, že 90 minút som bol niekde úplne inde. A potom - potom sa stane čosi zvláštne. O pár rokov si na to celé spomeniem pri úplne inej príležitosti a ako keby som mal chvíľu ten pocit, že sa to naozaj stalo. A v ten okamih som strašne šťastný. Nikdy to nebude tak ako v tom filme ale - to že som zažil práve niečo čo mi to pripomenulo ma presvedčí, že sa mi práve stalo niečo výnimočné.
Okrem toho všetkého - tie filmové spomienky krásne formujú nové sny. Také tie nenáročné veci, čo sa dajú zažiť každý deň, ale bez toho filmu by som o tom nikdy tak nerozmýšľal. Najkrajšie veci v živote sú zadarmo. Chce to len takú tú povahu to uskutočniť a trošku času. Neuveriteľné koľko sa toho dá zažiť úplne zadarmo. Je asi krásne byť bohatý, ale keď sa dnes obzrem naspať, na ten môj krátky život, v ktorom som vlastne toho moc nezažil, tak tie najlepšie spomienky sú na úplne obyčajné veci. Každodenné samozrejmosti. Nie tie luxusné dovolenky, drahé veci, a čudné párty. Sú to asi ľudia čo mi chýbajú. Tí obyčajní. So svojimi malými chybami, svojimi prirodzenými úsmevmi a - láska. Na to sa vždy spomína najlepšie. A dokonca stačí byť zamilovaný, šťastne alebo nešťastne, ani to nič na tom nemení. Ten pocit je tu stále. Ešte aj so sexom je to tiež tak ako vravia - iba ten z lásky sa ráta... Netreba na to poznať niekoho mesiace, aby sa to rátalo ako láska - dá sa zaľúbiť aj za tú jednu noc a vtedy - ak v ten moment toho druhého ľúbiš tak veľmi že by si pre ňho dokázal žiť aj umreť, tak vtedy je to "to pravé" aj keď to bolo len v tú jednu noc...

Tie krásne filmy na mňa vplývajú o to intenzívnejšie, že majú zväčša nádhernú hudbu. Scény z filmov sa uchovávajú v hlave ťažko a časom na to celé aj tak zabudnem, ale hudba ostane tá istá a je to ako uzlík na vreckovke, čo to celé pripomenie keď začujem tú známu melódiu. Vtedy je zrazu všetko ako predtým - v tom filme, ktorý mi pripomína všetko to čo som nezažil, ale chcel by som. Píšem si to tu stále a veľa pre to asi nerobím, ale je toľko vecí, čo by som chcel stihnúť...
S tým ako mi ubieha čas, je to čoraz desivejšie - predstava, koľko toho proste nestihnem. A ako by toho nebolo málo, tak každý deň ma napadne ďalších pár úžasných nápadov, z ktorých väčšinu aj tak nikdy neurobím. Neviem dokonca ani prečo. Občas si myslím, že všetky tie nádherné veci sú pre úplne iných ľudí ako som ja. Aj keď sú zadarmo. Lebo peniaze nedokážu kúpiť ten správny životný postoj na to aby som mal odvahu robiť v tomto svete všetko to bláznivé. O tom to celé je - o odvahe robiť obyčajné veci. Také na ktoré nemusí byť človek bohatý, múdry, zdravý, šikovný, krásny... Len musí proste chcieť. To čo na prvý pohľad pripadá ako to najľahšie. Chcieť je pekná vlastnosť - ako hovorí to stupídne "porekadlo". Možno sa to stáva len mne, ale občas chcem aj nechcem. Chcem čosi preto lebo je to proste fantastická myšlienka, ale zároveň mám strach z všetkého toho neznámeho, čo k tomu treba. Strach z cudzích ľudí - priateľov, ktorých som ešte nestretol. Strach z toho, že na to treba veľa peňazí a najmä asi strach z toho že to nebude také ako som si vysníval. V živote je veľa "prvých krát". A všetky tie prvé razy majú v sebe výnimočnú dôležitosť. Pretože prvý krát môže byť len raz. A podľa toho prvého porovnávate všetky ostatné. Niekedy sa to proste stane a - to je to najlepšie, lebo sa nemusím nad tým celým zamýšľať a vtedy je to to najkrajšie. Lenže čím viac sa na niečo pripravujem, tým väčšia šanca je, že to proste spackám. Nie tak úplne - len to nebude také krásne ako som chcel. Neskôr na to dokonca zabudem, lebo ani nestojí za to na niečo tak nedokonalé spomínať. Nepamätám si svoj prvý bozk. Niečo tak dôležité a ja už proste neviem kedy a kde sa to stalo. Viem, že to bolo s Hokeou a viem, že to úplne nevyšlo. Prvý bozk mal byť taký ten nesmelý bozk, pri ktorom sa dvaja hneď od seba odtrhnú a potom to skúsia znova a potom znova a potom zatvárajú oči a otvárajú ústa a šaty padajú na zem... Tak mal vyzerať môj prvý bozk. Ten môj bol asi niekde pred jej vchodom, a hneď po tom šla domov spať, a ja som celou cestou chcel rozmýšľať o tom, že toto malo byť asi to výnimočné, ale nejak to nebolo výnimočné. Neviem, či treba na prvý bozk čakať, alebo to proste spraviť v nejakom obyčajnom okamihu, ale mne to proste celé nevyšlo. Potom neskôr - keď som to skúsil s Jikegou, tak som sa na ten náš prvý bozk pripravoval dosť dlho. A aj tak som to proste urobil vtedy keď som nechcel. A to čo je najzvláštnejšie - fungovalo to! Možno to nebol presne ten bozk o ktorom som sníval, ale - je to ten typ bozku, ktorý mal byť prvý. A dnes - aj keď neviem aký bol ten môj prvý, tak tento - neviem koľký v poradí, ale môj prvý s Jikegou si pamätám dokonale... Celý ten náš vzťah bol asi len omyl, ale ten bozk - to je to kvôli čomu sa oplatí na to spomínať. Takých vecí v živote je viac - keď to celé nestálo za nič, ale na nejaký krátky okamih z toho sa oplatí spomínať. A ani si to v čase toho okamihu neuvedomujem, že sa práve rodí niečo úžasné.

Táto melódia, je z filmu Sex a Lucia. Zvláštna zhoda okolností, že presne tak sa volala moja najväčšia láska a zvláštna zhoda, že vždy keď si na náš vzťah spomeniem, tak to čo ho najlepšie charakterizuje je sex. Vtedy - keď som videl ten film sme boli občas spolu občas nie, ale mal som ju asi stále rád. A film s takým názvom ma nejak veľmi nelákal. Pretože Sex a Lucia malo navždy vystihovať to čo som prežil ja s mojou Luciou a nie nejaký obyčajný film. Zase tá zvláštna zhoda náhod, že práve Sex a Lucia obyčajným filmom nebol. Ak by v mojom pomyselnom rebríčku filmov mala existovať kategória príbeh, ktorý by som chcel prežiť, tak na prvom mieste by bol Sex s Luciou - tou filmovou. Strašne dlho sa chystám a teším na to kedy si pozrem ten film znova ale, aj keď to nebude prvýkrát, tak pre istotu čakám na tú správnu príležitosť. Mám zvláštnu túžbu doporučiť ten film každému koho mám naozaj rád, aby aj on prežil to krásne, ale zároveň viem že tí, ktorých mám rád by to asi nepochopili.
No a potom je tu tá hudba. Pri filme som ju ani nevnímal, pretože film samotný ma zaujal natoľko, že som nestihol obdivovať aj hudbu v pozadí. Bola to len jedna malódia, ktorú som si všimol. Keď ho znova našla na ostrove. Taký ten filmový okamih, keď sa má plakať a - plakalo sa. A potom, keď už film skončil a ja som si chcel uchovať spomienku na ňho aspoň prostredeníctvom soundtracku som zistil, že nájsť niečo z toho filmu na internete bolo skoro nemožné. Až omnoho neskôr som si stiahol celý soundtrack a až dodnes ho tak rád počúvam, lebo mi TO celé pripomína. Zvuk búrky - aj keď len tak v pozadí vo mne vyvoláva predstavu mora a milovania pri splne mesiaca. Vzdychy - to je sex, ale je to ten najkrajší sex čo môže byť a nebol zároveň. A hlavná téma - to je dokonalý soundtrack k akejkoľvek nostalgickej spomienke...
Fotografie - to je presne to k čomu sa tá melódia hodí, k prezeraniu starých zažltnutých fotografií, kde všetci vyzerajú šťastne, len preto, že sa smejú. Na niektorých sú vystrihnuté, či vytrhnuté hlavy a niektorí ľudia sú už dávno mŕtvi, alebo aspoň niekde na druhej strane sveta. Ale na tej fotke - tam je všetko v poriadku. V pozadí svieti slnko, ľudia sa smejú a človek má pocit, že práve vtedy bol najkrajší deň na Zemi, a fotograf bol naozaj talentovaný umelec, keď vedel, že práve ten okamih sa oplatilo zachytiť. Nikdy nerozmýšľam nad tým, že ľudia sa na fotkách smejú len preto, že sa fotia, a že všetci sú "šťastní" práve pre to že im to príde ako dobrý nápad tváriť sa šťastne, aby im ten kto si fotku bude o pár rokov pozerať mohol ticho závidieť. Kam sa hrabú digitálne fotky. Celé to zabíjajú. Fotka musí byť na papieri, zažltnutá a trošku pokrčená - s tým svojim zvláštnym pachom a ľudia na nej musia byť šťastní... Vtedy môže hrať v pozadí typ hudby ako je táto a mne sa bude chcieť z neznámeho dôvodu plakať.
Niektoré fotky sú dokonca tak presvedčivé, že ani nemusia byť ľudia na nich šťastní. Nemusia to byť ani ľudia ktorých poznám, a aj tak mám z nich krásny pocit. A práve taká bola fotka od Niny Andersen, čo som našiel na photo.net. Neviem, kto je tá malá na fotke ale vedel som, že k tej fotke patrí táto melódia a dnes, sú tie detské oči ďalšia spomienka, ktorá sa mi okrem toho filmu vynára keď ju počujem. Zvláštne ako ťažké je opísať veci, ktoré sa mi páčia. Chcem nejak vyjadriť, že sú to veci, ktoré sú pre mňa najúžasnejšie na svete, ale jednoducho to nejde opísať slovami, pretože stále tomu chýba ten pocit, ktorý prežívam, vždy keď tú melódiu počujem. Tak ako teraz. Nechal som si to pustené v pozadí a opakuje sa mi to už neviem koľký krát, ale vôbec mi to neprekáža. Je to nádherné, tak ako celé toto nedeľné popoludnie a asi všetko čo by bolo nádherné pri tej hudbe.

Včera som bol opäť v centre - pôvodne som chcel ísť fotiť. Pred pár dňami som stretol na azete nejakú lpjezgu a ukázalo sa, že aj ona rada fotí. Má rada ešte aj veľa ďalších vecí a možno aj preto mi je tak sympatická ako je, ale dôležité je, že som jej ticho závidel, všetko to čo odfotila. Aj ja by som chcel mať také to svoje portfólio, ktoré by som mohol ukázať svetu aby všetci videli, že aj ja mám cit pre krásno. Ale ani včera to nevyšlo. Zobral som si aj mp3 player so skladbami ako je táto - kvôli inšpirácii, ale namiesto toho som zase skončil nakupovaním. Kúpil som si malé veci, ktoré mi asi majú robiť radosť, ale akosi som na ne nemal doteraz čas. Tak ako som nemal čas doteraz fotiť. Asi aj z nejakej zvláštnej povinnosti - že už dlho som tu nič nenapísal, som si tu pred pár hodinami sadol aby som čímsi prispel aspoň tu. Do takej mojej zvláštnej zbierky krásna. Začalo to tým, že som písal keď som sa na to cítil, a teraz píšem s tým pocitom, že by som mal. Ale - celkom to ide. Ono to už tak raz so mnou býva, že najťažšie je len začať, potom už to ide samo. Myšlienky sa vynárajú jedna za druhou a začínam tvoriť niečo čo mi možno o pár rokov príde krásne. Ktovie. Pozeral som aj pár fotiek, ktoré som tu tento rok spravil. Okrem toho že sa na nich sám sebe nepáčim, ako to už s fotkami býva, som si uvedomil, že aj teraz - v tieto obyčajné dni prežívam občas výnimočné zážitky. Alebo nie výnimočné. Skôr veci, ktoré mi raz budú chýbať. Aj tu sa stalo veľa vecí prvýkrát. A - na veľa z nich som sa nijak nepripravoval. A napriek tomu vcelku vyšli. A ľudia. Je úžasné koľko je tu ľudí. Vôbec si nepripúšťam, koľko nových ľudí som tu spoznal a stretol, ale zároveň si v tejto chvíli uvedomujem, ako mi raz budú chýbať, a ako krásne nostalgicky si raz na to celé budem spomínať. Na môj pracovný kolektív aj na tých spolubývajúcich. Tak ako teraz občas spomínam na môj kolektív z Deluxe. Bolo to len pred pár mesiacmi, a boli to ľudia, ktorých som poznal aj nepoznal len pár dní, ale aj tak mám čudný pocit z toho, keď viem že už nikdy v živote ich nestretnem. Tak ako nestretnem mojich spolužiakov zo základnej, strednej, vysokej... Je toľko úžasných ľudí čo už nestretnem. Viem, že je tu strašne veľa úžasných ľudí, ktorých ešte len stretnem, ale aj tak ma to občas nepríjemne zaskočí. Ako sa to celé mihá pred očami. Miesta, ľudia, veci. Sú teraz okolo mňa a svojou každodennosťou sú tak odporné, že ich až občas nenávidím, ale zároveň - raz to budú krásne artefakty, pripomínajúce mi ten dnešný deň. A už to nepôjde celé vrátiť naspäť. A vôkol budú zase iné obyčajné veci...

Ten zvláštny kolobeh, ktorý ani nevnímam kým sa nad tým nezamýšľam tak ako v tejto chvíli. Ešte aj nad tým zamýšľaním sa zamýšľam. Možno by som mal s tým prestať. Lebo možno práve to - že to celé príliš analyzujem a prikladám zbtočnú dôležitosť veciam, ktoré by mali ostať nepodstatné - možno to to celé kazí, a bráni mi zažiť viac toho úžasného. Ktovie či tie spomienky stoja vlastne za to. Keď teraz píšem tento text a rozmýšľam nad tým čo bolo, tak zároveň strácam čas, ktorý mohol byť niečím iným úžasným. Aj dnes - chcel som ísť na koncert. Ale nejdem. Celé to zúfalo nestíham a - chcel som tu predsa niečo písať. A tak som práve vymenil, jeden zážitok na punkovom koncerte skupiny ktorú nemám ani extra veľmi rád, ale zároveň mi nevadí, za pár hodín v posteli, s laptopom na bruchu pri písaní bezvýznamnej nostalgie. Dokonca sa to ani celé nevzťahuje na nijaký okamih môjho života. Je to len taká spomienka na nič. Na spomienku samotnú. Ako igelitová taška čo lieta vo vetre. Chvíľu pozorujem ten zvláštny "prírodný úkaz" a pripadá mi to celé nejaké zvláštne. A neskôr - neskôr si spomeniem len na tú tašku. A pri úplne inej príležitosti. Scéna s tou taškou bola v American Beauty, ale vôbec som si ju nevšimol. A potom neskôr som našiel skladbu s názvom Weirdest Home Videos na soundtracku k filmu a mne sa hneď vybavila taška vo vetre. Neviem kedy ani kde to bolo, ale viem že sa to stalo a pár minút som to sledoval aj ja. A potom ten celý okamih proste zanikol. A vrátil sa až neskôr úplnou náhodou. Vône. Predmety. Zvuky. Piesne... Občas vyvolávajú zvláštne spomienky. Spomienky na zvláštne veci, na ktoré sa ani neoplatí spomínať. Pretože sú príliš obyčajné. Neuvažoval som o nich celé roky a potom zrazu blik. Idem autobusom a spomeniem si na to ako som šiel s kamarátmi do jaskyne do hradu. A ako nás zastavil ten starý ujo a vravel nám o tom ako je krásne byť mladý. Vraj sa nemáme báť, lebo už čoskoro Boh zariadi, že ostaneme tak mladý navždy. Išiel z toho uja celkom mráz a Hewin v tom chcel aj hľadať nejaký skrytý súvis s tým čo sme práve robili. Bezvýznamná spomienka, a takých je v mojom živote milión. Pomaly sa strácajú a potom sa jedného dňa len tak objavia. A ja si spomínam na to aký som bol, aké bolo počasie, ako voňal vzduch a ako mi kedysi bolo dobre...

Kvôli tomu to asi celé robím, aj keď je to možno iba zbytočná snaha, lebo nikdy to nedokážem zapísať tak ako to naozaj bolo. Celé sa to samo vytratí ako tá igelitová taška a nezachráni to ani moja zbierka nostalgických pokladov, lebo na to celé zabudnem, a nepomôžu tomu ani tieto moje zvláštne zápisky. Desí ma predstava, že raz si to budem celé čítať, a bude mi to pripadať ako príbeh niekoho úplne iného. A aj ja budem iný. Vlastne sa ani nikdy nezaujímam o to aký raz budem. Mám také nejaké hmlisté predstavy a plány ako to chcem celé prežiť, ale celkovo je to celé poriadne poriadne nejasné. Občas ma to aj celkom baví, žiť zo dňa na deň s pocitom, že akékoľvek plány nie sú súčasťou môjho života a veci sa proste stanú sami vtedy keď sa majú stať. Ale zároveň mám občas pocit, že práve to - nedostatok plánovania, je to kvôli čomu sa mi nedarí uskutočniť všetky tie moje sny. Včera som si písal s lpjezgou. Tou z Azetu. O mojich snoch a o tom aké by bolo skvelé, keby bola ich súčasťou. Vybral som si práve ju lebo bola práve nablízku. A možno už za pár týždňov nebudem vedieť kto to je, a na to celé sa nejak zabudne. Som zvláštne nedočkavý či a s kým tie moje úžasné bláznovstvá kedy vyvediem. Namiesto toho aby som spravil niečo riadne uletené rozmýšľam, čisto pragmaticky o tom čo budem robiť v práci, koľko peňazí zarobím a ušetrím čo všetko si kúpim a zvažujem, že keď to celé dobre naplánujem tak raz - v nedohľadne vzdialenej budúcnosti mi zvýši aj čas na to niekoho milovať. Všetko čo robím robím preto. S takou filozofiou som to aspoň začal, a potom sa to začalo zvrhávať, a dnes nemám ani žiadne ciele. Mám sny, ale čas na mňa tak zvláštne tlačí ako keby sa mi posmieval, že to aj tak celé nestihnem a na konci budem len úspešný, bohatý a nudný. A budem sám sebe nadávať, že som to mal celé spraviť úplne inak. Nechcem nad tým ani radšej rozmýšľať. Mohla by to byť pravda. Radšej sám seba uteším, že som stále ešte mladý a život mám pred sebou (však je to aj pravda) a všetko to raz stihnem. Keď dozreje čas. Tak odídem do Španielska na nejaký malý ostrov a budem žiť pár dní ako v tom filme. Hej to by bolo úžasné... Stretnúť moju femme fatale presne tam kde ju nehľadám a zažiť s ňou čosi prvé, podľa čoho budem porovnávať všetky tie ďalšie. V hlave mi práve prebleskla myšlienka, kedy by som to mal celé realizovať.
Zvláštne - tento pocit, byť naozaj zamestnaný. Peniaze sú strašne lákavé, ale zároveň - ten pocit, že odteraz už väčšinu života strávim niekde v práci - prácou pre kohosi iného - neviem či to celé za to stojí. Bojím sa že by som mal niekedy byť tak chudobný, že by som nemal kde bývať a čo jesť, ale tiež sa bojím, že by som mal byť raz natoľko úspešný, že by som nemal čas žiť svoj život. A tak iba skáčem z jedného extrému do druhého. Zvažujem aké by bolo super urobiť si tu kariéru a zarobiť toľko peňazí, že už nikdy by som sa nemusel báť o to kde budem spať a čo jesť, a na druhej strane - zvláštna túžba celé to skončiť, zobrať nudnú prácu za pár peňazí kdesi na druhom konci sveta a venovať sa sebe a svojim snom. A napriek tomu všetkému, že viem, že ani jedno mi nevyhovuje - vôbec sa s tým nesnažím nič robiť. Nerobím si žiadne plány a nejak to celé nechávam na neskôr. Čakám, že to proste celé samé prejde a - a raz bude proste dobre. Len tak samo od seba. V živote som mal vždy skôr šťastie ako nešťastie a tak tajne dúfam, že ten hore má so mnou nejaké dobré plány a proste to celé za mňa nejak nasmeruje správnym smerom. Ktovie ako to skončí, zatiaľ sa to asi - ten môj život - uberá celkom dobre. Je krásne nemyslieť na budúcnosť. Na tú vzdialenú. Dáva mi to pocit, že som stále strašne mladý. A tak nerozmýľšam o tom, kde si postavím svoj dom a zasadím svoj strom. Skôr rozmýšľam - aspoň posledné dni - o tom, či si kúpiť PSP alebo PDA. Je smiešne ako som celý zvláštny...