Je celkom zvláštne ako niekedy neviete nájsť motto k situácii, ktorá sa na to tak úžasne hodí a naopak, keď to ani nehľadáš tak sa to objaví samo - znova také nejaké pripomenutie toho ako je všetko krásne náhodné. Ako keď ideš po ulici, myslíš na červenú a odrazu prejde okolo červený autobus. Tak to skúsiš s modrou a hneď za prvým rohom je dopravná značka - modrá samozrejme. Povzbudený svojimi telepatickými schopnosťami to skúsiš ešte s pár farbami a keď to prestane vychádzať tak si uvedomíš aká je to hlúposť, chvíľu ešte rozmýšľaš nad nejakým logickým vysvetlením, ale to už si tam kde si šiel a tak zase myslíš na čosi iné...
Alebo keď vidíš film a máš taký ten zvláštny pocit, že vieš ako to skončí, lebo Ti to pripadá, že je to vlastne Tvoj príbeh, akurát s lepšími hercami. Alebo keď skončíš nejaký vzťah a potom sa Ti zdá, že odrazu rozumieš všetkým tým piesňam pre zlomené srdcia a rádio to robí naschvál, že dnes už piatykrát hrajú tú nasládlu blbosť, s textom čo tak nepríjemne na Teba pasuje...
Alebo niekedy si to celé len domýšľaš - Ako keď ideš opitý s vianočnej párty a jemné trasenie autobusu navodzuje príjemné točenie hlavy a keď hľadáš poviedku čo by si si po ceste domov prečítal, tak náhoda vyberie tú o mimozemšťanovi, ktorý sa sfetoval z oregana...
Možno to vlastne spolu ani nijak nesúvisí, a asi len víno dáva pocit, že všetko so všetkým je na svete prepojené a nič nie je náhoda. Veď sa aj vraví, že pravda je vo víne...
Mať rád víno som sa určite naučil z nejakého filmu. Samého by ma to nenapadlo a vlastne - ani neviem, či ho mám rád. Keď som bol malý chalan, tak (ako všetci malí chalani) som sa čudoval čo ľudia vidia na tom alkohole a vraveli sme si, že my s tým nikdy nezačneme. Asi som nikdy fakt nezačal a aj dnes teda to víno neberem ako alkohol, ale ako štýl, niečo čo robí nejaký filmový hrdina. Neviem ktorý ale - isto to bol nejaký frajer, keď som si povedal, že stojí za to "vyznať sa" vo víne.
V skutočnosti sa vo víne nevyznám (teda - nemyslím si to) aj keď som ich už vypil celkom hodne. Všetko čo viem som sa naučil z tej pizovej knižky čo mi dakedy požičal a tak viem, že vždy keď otvorím Cabernet tak sa oplatí povedať, že v tom cítiť čokoládu, škoricu, alebo zeminu - znie to dobre a na všetkých tých neznalcov to asi zaberá... A tak vždy ovoniam korok, pijem z pohárov plných do tretiny, žiadne víno príliš nechválim (však čo ak je to len lacná sračka) a vravievam, že najradšej mám katalánske vína ale v skutočnosti je to je len preto, že ich tu majú v Lidli v akcii po 3 libry fľašu...
Celé to krásne funguje a - hodí sa. Keď si kamaráti túžiaci po rýchlej opici nalejú nejakú vodku ja mám aspoň výhovorku, že ja len víno... Väčšinou je ho na akciách nedostatok - každého z vína vraj bolí na druhý deň hlava a tak sa mi darí vykecať sa zo všetkých tých pití pri ktorých nemám zrovna náladu sa zložiť - nie s niekým ako sú oni.
A druhá užitočnosť - v spoločnosti sa pije vždy len víno. Objednáva sa to stredne drahé a vyberajú ho znalci ako ja - tí čo kedysi prečítali jednu knižku o someliérstve, a vedia aspoň to že suché znamená obvykle že je kyslé... Tu v anglicku si skoro všetci myslia, že sú "spoločnosť" a tak si nikto nedovolí dať k obedu Fantu. Je teda dobré, že mám to víno rád...
V tej firme kde pracujem si dosť zakladajú na firemnej kultúre a tak sa vždy nájde nejaký obed, večera, párty alebo proste - nejaký dôvod na spoločnú akciu kde sa všetkým za pomoci vína, piva, sendvičov a orieškov zdarma snažia dať pocítiť aký sme celá naša firma jeden veľký krásny tým...
Neznášam tie akcie. Vlastne - asi neznášam spoločenské akcie všeobecne. Nie som veľmi spoločenský a tak ma celkom desí predstava ako tam musím chodiť s pohárom vína a hľadať skupinku ľudí čo sa baví o niečom aspoň trošku blízkom tomu čo mám rád. Ak mám šťastie tak je tam kdesi nablízku Wecez alebo Itzav a tak sa rozprávame o fotení a ja som rád, že aspoň trochu beží čas a vravím si, že už nie moc dlho a bude spoločensky akceptovateľné aby som celú spoločnosť opustil. Niekedy ma zachráni Zikr a rozprávame sa chvíľu o nejakých blbostiach, ktoré sme vlastne mohli prebrať hocikedy v práci namiesto toho 8 hodinového ticha čo sprevádza náš deň v spoločnej kancelárii...
Je to tiež ITčkár tak si asi v tom tichu rozumieme. A takisto si rozumieme v tom, že nepovažujeme tieto firemné spoločenské akcie za nič extra lákavé a snažíme sa im obaja zo všetkých síl vyhnúť...
Na vianoce tam Zikr nebol. Myslím, že bol v ten deň v práci akurát sa rozhodol že sa bude tváriť, že má čosi dôležitejšie ako je vianočná firemná párty. Na druhý deň sa ma pýtal, či sa naňho nepýtali, či nikomu nechýbal a mňa to iba utvrdilo v tom že celé tieto firemné spoločenské akcie sú v skutočnosti nepríjemná povinnosť a trochu potešilo, že nie som sám čo to takto vníma. Ono - možno je to stále tá jazyková, alebo kultúrna bariéra ale zúfalo si s tými ľudmi nemám čo povedať. A možno nie - myslím, že aj na Slovensku som sa častokrát cítil presne tak isto. Ako keď v pizzerii sedíme všetci piati pri druhom pohári kofoly a čakáme kedy kto povie že už "môžme" ísť domov. Spoločenské akcie sú čosi podobné - málokedy ma mrzí, že už je koniec a vlastne - väčšinou sa snažím zdrhúť dávno pred koncom...
Je to ako keď sa stretneme v práci pri rýchlovarnej konvici. V pondelok po zhodnotení počasia a toho akí sme práve busy poviem aká je škoda, že už je po víkende a dúfam že sa ma nespýtajú čo som ten víkend robil. Väčšinou ma dovtedy zachráni vriaca voda, zalejem čaj a vypadnem preč. A tak celý týždeň až do piatku, kde akurát zmeníme konverzáciu na čosi o tom ako je super, že je tu víkend... Hej - som hrozný spoločník na také tie krátke rozhovory o ničom ale - je mi to jedno. Hlavne nech sa rýchlo spraví čaj a ja môžem preč.
Na party to tak jednoduché nie je. Každý očakáva, že sa budem baviť a tak som vtedy stratil pár minút s Rezzy, rozprávala mi o tom ako cestovala cez svoj gap year okolo sveta a aké to bolo úžasné a aj keď je také niečo aj môj sen tak vtedy ma to zúfalo nezaujímalo. Potom sme s Kazosive chvíľu preberali ako je možné, že na Slovensku sú vianoce vlastne 24 tého, teda o deň skôr. Myslím, že mi aj vravela o tom ako to funguje u nich v Nigérii ale to si už nepamätám. Ešte pár takých pársekundových zdvorilostných pokecov s okolostojacimi, a prešiel som dozadu až k Weczovi a dúfal, že keď preberieme čosi o fotení zabijem dosť času na to aby som "mohol" ísť konečne preč. Neviem koľko to trvalo, ale tie prázdne chvíle som sa snažil vyplniť dopĺňaním môjho pohára s vínom a hľadaním čipsov, ktoré by mi chutili (čo nie je ľahké lebo nijaké anglické nie su extra chutné). Myslím, že tých pohárov bolo akurát to správne množstvo na navodenie príjemnej nálady - takého toho stavu, keď sa človek cíti lepšie ako keď na párty prišiel ale ďalší alkohol by to už celé len zhoršoval, aj keď si v tej chvíli myslíš práve opak...
Tak som konečne odtiaľ odišiel a za 10 minút som už sedel v 30tke a trošku sa čudoval, z čoho sa mi tak jemne točí hlava - však som vlastne nič nevypil... Vybral som si PDA a chvíľu hľadal poviedku dlhú tak akurát na cestu domov. No a bola to táto o Amande a mimozemšťanovi a pri tej časti keď sa cítil príjemne po oregane som mal pocit, že je to celé zas o mne lebo sme obaja tak fajn intoxikovaní...
V podstate asi nemám rád ani moju prácu a akosi tam stále nezapadám. Rozmýšľam, že by som s tým celým mal asi skončiť, keď ma to nebaví, ale na druhej strane je to - také to fajn teplé miestečko a tak sa tam asi chcem ešte chvíľu zohriať. Asi je to fakt celé zas len kvôli peniazom a - tak vlastne predávam sny za peniaze. Ale - možno je to len tak, že si nevážim to čo mám a som presvedčený, že potrebujem to čo nemám. Až kým nestratím to čo mám :)
Londýn - a celý tento čudný dlhý výlet za malú mláku je vlastne fajn a - asi mi je iba dlho. Ako keď som na party kde ma to nebaví a v duchu premýšľam o zámienke ako vypadnúť ale - keď už som tu - dám si aspoň tie oriešky a víno aj keď mi vlastne nechutia. Tak nejak aj tu hľadám dôvody prečo by už som mal odísť. Keď som sem šiel tak som čakal čosi iné (kto nie? však tak už to býva). Ukázalo sa že Londýn je výborné miesto - je tu veľa penazí a veľa možností len - ja tu nejak neviem asi žiť. Toto je asi miesto pre dakoho iného a ja potrebujem ísť niekam kde je kľud a veľa času. Hej - to ma štve asi najviac - nedostatok času. Je fajn, že aspoň v práci mám "voľno" a tak sa môžem venovať sebe. Ono - veľa ľudí vlastne také šťastie nemá. Robia prácu čo ich nebaví, majú za to málo peňazí a málo voľného času a - asi majú viac dôvodov to celé skončiť. Hej - to bude asi to - že mám ten neurčitý pocit, že keď odtiaľto odídem tak mi to celé začne chýbať. Ako keď máš po dobrej večeri ozajstnú chuť na pohár červeného, ktoré však v tej chvíli akurát nie je...
Možno som len nemal mať toľko známych na internete. To oni ma vlastne podvedome pokúšajú keď mi vravia o svojich každodenných nudných životoch, ktoré asi len mne pripadajú hrozne úžasné. A - baby. To ma štve asi úplne najviac... Isto sú nejaké aj tu ale s mojim životným štýlom keď im nemám čas ani písať - určite by som nemal čas s nimi žiť. Tak preto potrebujem vypadnúť niekam kde sú dni dlhšie. Vravel som si že to vydržím tak do 30tky. Potom prídem na Slovensko s pár (snáď dvoma) miliónmi, kúpim si byt čím sa pripútam k mestu, ktoré mi o pár rokov začne liezť na nervy a zbalím nejakú prvú, pri ktorej budem mať zas pocit aký je svet úžasný, keď sa navzájom nájdu dvaja správni ľudia. Asi som stále príliš mladý a preto neviem čo chcem. Hej - urobím to tak. Kým nebudem vedieť presne čo chcem tak to tu proste ešte chvíľu prečkám.
Baby... - Myslel som, že chcem Btilru. Ale teraz - keď už spolu ani nejak nekomunikujeme rozmýšľam, že je mi to vlastne jedno. O pár dní ideme spolu do Mexika - spolu. Splní sa mi ten jeden môj veľký sen ale... možno len preto, že mám teraz takú čudnú náladu - je mi to asi aj celkom jedno. Proste tam pôjdeme - ja sa ju budem snažiť isto zbaliť, len aby mi vysvetlila, že ona nie je pre mňa tá pravá a potom si pri západe slnka povieme, že sme radi že sa máme navzájom a sľúbime si že ostaneme už navždy spriaznené duše. Nejak mám pocit, že ani tie západy slnka nebudú tak červené a že tequila bude len čudne trpká a mne sa z nej bude chcieť vracať.
Na to celé bude žiarliť Biba, a keď prídem tak jej to budem musieť celé vysvetľovať aby si nemyslela nejaké hlúposti, aj keď mi je to vlastne úplne ľahostajné. A dotretice - v tomto momente chcem najviac asi len Sukiu, ale to bude len preto, že sa má teraz chuť sa znova so mnou vyspať. Nie je v tom nič vznešené, ale teraz chcem iba to... A tak ma ten nedostatok sexu presviedča o tom, že celé toto Anglicko je nanič, lebo tu nie je žiadna dobrá baba, ktorá by javila nejaký záujem - a keď by aj nejaká bola tak neverím, že by som ju fakt chcel - nie s myšlienkou, že musím túto šialenú krajinu raz (čím skôr) opustiť...
Rick ide do Austrálie. Vravel, že je tam nejaký väčší pokoj a ľudia - že sú nejakí príjemnejší a všetci sa tam s Tebou rozprávajú ako sa s Tebou rozpráva otec. Nezávidím mu, lebo viem, že je typ človeka čo si nevie veľmi užívať život, aj keď stále vraví o tom aké je dôležité byť tak jednoducho šťastný. Vravel mu to vraj niekedy otec - aby vždy žil tak, aby keď raz bude umierať bol šťastný. Nejde potom o nejaké peniaze, kariéru, alebo úspechy - to jedného nerobí šťastným. Znie to ako z nejakej trapnej knižky na rozvoj osobnosti - alebo z nejakej TV Show kde kamera vždy sníma v publiku ľudí, ktorým od dojatia tečú slzy, ale - tak nejak to asi vidím aj ja. A celkom ma štve, že tento názor nezdieľa aj celý svet alebo aspoň - ten malý kúsok sveta okolo mňa. Všetko by bolo o dosť jednoduchšie keby ľudia nerobili blbosti a proste sa len snažili byť šťastní.
Ja som od tej honby za šťastím trochu oslobodený - ja totiž ani netuším, čo to moje šťastie má predstavovať. Mal som nejaké sny - vlastne stále mám, ale - keďže nemám moc času tak ich radšej odsúvam na neskôr, a ak sa splnenie nejakého sna blíži tak radšej na to ani nemyslím nech to celé potom nepokazím. Viem, že by som potreboval čas - na všetko to čo by som chcel, ale viem aj to, že keby som ho mal tak by som nič z toho čo chcem nespravil lebo som proste lenivý a je ľahšie nerobiť nič a vravieť si v duchu ako je svet blbo zariadený, keď sa ľudom neplnia sny.
Veď aj teraz - píšem toto celé - len preto že vlastne nemám čas. A čítam knižky - tak ako som vždy chcel - len preto, že musím každé ráno chodiť do práce. Aj fotiť som nezačal preto, že by som mal moc voľného času, ale... No ok - fotiť som začal asi kvôli Nej ale to je teraz jedno - dôležité je, že fotím v tomto svete kde nie je na nič čas a - je to čudné ale myslím, že mi to vlastne celkom ide. Dokonca čítam aj komiksy a - síce nie som taký ten pravý fanúšik kresleného akčného umenia, ale - celkom ma to teší a baví. Taká tá fajn vlastnosť ako keď máš rád víno - hodí sa do spoločnosti. Neviem prečo ale - "mať rád komiksy" sa podľa mňa tiež do určitého typu spoločnosti hodí. Celé to proste funguje na princípe, že všetky tie sny vlastne robíš vtedy, keď je na to najnevhodnejšia doba. Tak ako tá knižka od Matkina. Neznášam slovenských spisovateľov a - neznášam aj Polnočný denník lebo všetci sú tam vykreslení ako tupci a ženy sú obzvlášť blbé, lebo je tak lacne pútavá tým, že je to najmä o sexe - ideálne trošku úchylnom, a čítam to celé iba preto že som Jej sľúbil, že si to prečítam lebo sa jej to hrozne páčilo a... Páči sa aj mne. Aj keď len tak z princípu kritizujem aké je to celé lacné a masové a vravím si, že sa mi to páči len kvôli tým frázam ale - proste sa mi to páči a basta. Hrozne dlho som si na to hľadal čas a teraz - keď sa mi pokazilo PDA a je na to najhoršie obdobie - tak teraz som s tým začal. A raz - keď to dočítam, tak si tu napíšem aj o tom. Snáď to bude trochu aj o nej - aj keď mi je teraz trochu viac ľahostajná. Kdesi hlboko v mozgu si vravím, že ona je predsa tá pravá a pripomínam si ako som sa do nej bezhlavo zamiloval. Taký ten čudný stav mysle keď viem, že je strašne moc super a zažili sme spolu (aj keď len cez net) hrozne moc toho krásneho, len si akurát v tejto chvíli neviem na nič také spomenúť. Malo by ma asi teda hnevať, že si nepíšeme a že to nemôžem celé opäť obnoviť ale - proste nemám čas. Fajn fráza "nemám čas", ktorá funguje ako perfektná výhovorka na všetky moje nesplnené sny. Tuším, že by som proste mal byť aktívnejší - vo všetkom - a bolo by to celé o dosť lepšie, ale nedostatok času a prebytok apatie je dosť blbá kombinácia.
Niekedy sa proste s tými blbými stavmi ani neoplatí moc bojovať - potom Ťa len napáda, že život je hrozný, ľudia zlí a jeden má depresie a píše si denníky, trocha ako tento. Proste to netreba moc celé analyzovať a hľadať nejaké riešenia, treba sa hodiť do kľudu a prečkať kým to celé prejde. Potom to proste jedného dňa prepne, hodíme sa do lásky (a možno s nejakou inou) a zrazu si uvedomím, čo je to to moje šťastie a čo mám teda spraviť nech môj život nabere správny smer. Ale - nad tým sa netreba moc zamýšľať. Nie teraz keď mám pocit, že je všetko akési šedé. Proste ako keď máš bordel v izbe a každý deň si vravíš, že by sa to už malo upratať... Akurát si vždy nájdeš dobrú výhovorku prečo nie. No a potom - jedného dňa - len tak náhodou zrazu spravíš poriadok a všetko je zrazu pekné. Tak ani teraz nejdem písať o tom ako ma rozčuľuje to čo robím ako žijem a všetko čo nemám. To som pôvodne chcel (zvláštne ako sa to vždy zvrtne a nepíšem tu to čo som chcel). Teraz to ani nejdem dokončovať nejakou myšlienkou na záver - chcel som si prečítať na dobrú noc niečo krátke od Silverberga (vraj písal aj soft porno - možno by sa to pred spaním hodilo) ale len si proste idem ľahnúť spať...
Vlastne - keď pozerám na tú moju posteľ - možno už nastala nejaká zmena, lebo som si dnes práve opral periny a pyžamá (ktoré to zúfalo potrebovali už pár mesiacov). Tiež jedna z tých vecí čo by sa mali spraviť čím skôr ale - proste treba na to nechať dozrieť čas. Na všetko. Uvidíme zajtra keď sa vyspím. Dobrú noc JW.
Londýn, 26.8.2007, 01.16