ya don't like my point of view
ya think I'm insane
Bolo to ešte horšie. Vedel som, že tú skladbu odniekiaľ poznám. Vedel som, že kedysi to bol veľký hit. Presne som vedel, v ktorom období sa to hrávalo. Končil som základnú školu. Alebo možno ešte pár rokov predtým. Som si istý, že vtedy to hrali pomerne často. A potom dlho nič. Až jedného dňa ma tá melódia napadla. Chcel som si to rýchlo nejak zaznačiť lebo som vedel, že už čoskoro ju znova zabudnem. Myslím, že som si to rýchlo zahral na gitare, a zapísal si tabulatúru. Márne. Za pár dní bola pieseň z hlavy von. Občas sa znova záhadne vynorila, ale stále to bola len akási známa melódia. Snažil som sa spomenúť aspoň na nejaké slová ale nič. Proste taká fajn rocková skladbička, ktorej meno som nemal nikdy poznať... Keď som sa raz nad ňou zamýšľal, svitla iskra nádeje. Napadlo ma že Julo Viršík vravel vtedy v rádiu o nejakej smrti. Neviem presne koho, ale v hlave sa mi vtedy vynorila skupina Pearl Jam a Jeremy. Fakt neviem prečo. Neviem o čom skladba Jeremy je, ale nejak sa mi to dalo dokopy a napadlo mi, že možno Jeremy je ten chlapec čo zomrel, a Pearl Jam mu venovali tú pesničku na ktorej názov si neviem spomenúť. Chyba. Stiahol som si Jeremyho a bola to nejaká čudná skladba, ktorá mi nič nevravela.
Dnes už viem, koho smrť mal Julo Viršík vtedy na mysli. Akurát som si to prečítal na internete. Shannon Hoon, spevák skupiny Blind Melon, 21. októbra 1995 zomrel na predávkovanie kokaínom. A to čo vtedy Julo Viršík vravel, bolo že možno teraz stúpne cena skupiny Blind Melon medzi fanúšikmi, keď už nemôžu nič nové zložiť, podobne ak to bolo s Kurtom Cobainom a Nirvanou. Názov tejto záhadnej pesničky som sa dozvedel až o veľa rokov neskôr keď sa nado mnou asi DJ zľutoval a keď skladbu odohrali, tak ohlásil aj jej názov. A spomienky, ktoré sa viažu na túto skladbu sú zase z pred roku 1995. Z obdobia, keď bola táto skladba hit, a ako tak pozerám kedy bol album vydaný, tak to mohlo byť okolo roku 1993...
Bol som vtedy asi tak siedmak alebo ôsmak. 14 rokov. Neviem presne kedy som bol v letnom tábore v Maďarsku, ale viem, že zhruba tam som sa naučil počúvať Rock FM rádio a Jula Viršíka. Horeháj doluháj počúvate twentyfájv... Počúval som to každý štvrtok. Ale nie len to. Rock FM celkovo. Pomedzi pesničky čítal také tie lovestory s charakteristickou pesničkou v pozadí, na ktorú nejde zabudnúť. Možno tá by bola k tejto spomienke ešte vhodnejšia, ale nejak to vydalo na Blind Melon. A po skončení hitparády zvučka a hláška "Bolo 22 hodín". Vždy keď som neskôr počul tú zvučku, hociktorú hodinu dňa, čakal som ako ženský hlas ohlási "Bolo dvadsaťdva hodín." Aj keď boli 2 hodiny poobede. Za tú zvučku to proste pasovalo. Za všetky tie razy som si na to zvykol, že po zvučke teta ohlási práve 22 hodín. A samozrejme kameňáky. Vtedy som nevedel aký je rozdiel medzi slovom vtip a kameňák, ale vedel som, že tie v rádiu Rock FM, ktoré rozprával Julo, boli fakt dobré. V tej dobe to boli tak super vtipy, teda vlastne kameňáky, že som si ich zapisoval - alebo aspoň pár slov z nich, a na druhý deň som ich rozprával všetkým spolužiakom, a bol som celý deň hviezda, lebo každý, kto ich nepočul predošlý večer ich chcel počuť odo mňa. Presne si pamätám ako som ich mal napísané na akomsi bielom pijaku, čínskym perom a mojim neúhľadným písmom a potom ich rozprával pred školskou jedálňou Dejlofovi Dejlefovi, Dejušovi Cikulkbému, a vedľa mňa samozrejme druhý verný poslucháč rádia Rock FM - Delúš Gesycíb. Na základnej bolo určite viac mojich dobrých kamarátov, ale na týchto si v súvislosti s kameňákmi spomínam najviac...
A lovestory. Ľudia to počúvali ktovie kvôli čomu, mnohí si z toho robili srandu a mňa tie listy proste hnevali. Alebo nie hnevali. Mrzeli. Každý smutný príbeh (väčšinou to boli príbehy o zlomených srdciach) mal v sebe totiž všetko od zamilovania, vyvrcholenie až po následný rozchod. Ja som vtedy nemal za sebou žiadne zamilovanie, žiadne vyvrcholenie vzťahu a už vôbec nie rozchod. Moja platonická láska zo základnej školy Šájbe Kcemáčová, ma brala iba ako fajn kamaráta, a ja som sa vtedy z nesmelosti ani o nič viac nesnažil. A tak som bol iba chalan bez vzťahu, ktorý závidel všetkým hrdinom príbehov z listov, čo čítal Julo Viršík. Stretnúť nejaké super dievča bol vtedy celkom problém. Zvlášť pre niekoho tak nesmelého ako som bol ja. Chalani sa delia na frajerov a šprtov. Ja som nebol ani jedno. Na frajera som bol príliš múdry a mal dobré známky a šprti ma medzi seba nechceli lebo som sa kamarátil s frajermi. No a baby? Baby boli pre frajerov, a aj to len pre tých najväčších. Tých pár z nich, čo už stihli mať nejaký vzťah malo chlapca o 2 roky staršieho a nájsť vtedy babu v mojom veku bol prakticky neriešiteľný problém. Tak nejak sa to vlieklo so mnou vlastne až dodnes, a asi aj preto nemám dievča (alebo už asi aj manželku, vek na to mám) ani dnes. Pred každými prázdninami som si dával záväzok, že už konečne nejakú aspoň pobozkám, ale bozkávanie tiež muselo ešte nejakú dobu počkať. Dosť dlhú dobu. Počúval som teda úžasné príbehy obyčajných ľudí a všetkým som im ticho závidel. Niekedy vtedy som začínal prvýkrát pociťovať nostalgiu. Nie za tým, čo som zažil. Za tým čo som nezažil. Za tým čo som mal na základnej stihnúť ale nejak to nevyšlo. Vlastne tých zaľúbených príbehov bolo vtedy všade plno. V brave boli obohatené aj prvými sexuálnymi skúsenosťami. Ďalšia vec, čo mi pomerne dosť chýbala. V trinástich, štrnástich... Keď sa nad tým dnes s úsmevom zamýšľam. Slušné.
Vlastne - SEX. Dôležitá kapitola môjho života, aj keď ho tak strašne zanedbávam. Vtedy niekedy to začalo aj s mojim sexuálnym žitím. Teda nie tak naozaj. na svoj prvý sex som si ešte musel poriadne dlho počkať, ale vtedy niekedy som trávil dosť času s Deťom Gesycíbom. Presne tým druhým verným poslucháčom rádia Rock FM. Chlapcom, čo bol v tom veku nadržaný ešte viac ako ja. Ak je vám blbé rozprávať o onanii, tak on s tým nemal najmenší problém. Ba čo viac. "Vďaka" nemu som s tým nemal najmenší problém ani ja! Uff dnes mám z toho teda dosť zvláštny pocit. Teda, nie že by som mal z toho nejaké komplexy, ale dnes by som sa asi nerozprával s mojim najlepším kamarátom o tom ako som si to včera robil vo vani. Nuž s Deťom to nebol, žiaden problém a neviem, či boli všetci moji spolužiaci fakt len tak prehnane hanbliví, alebo sme my dvaja boli naozaj prví chalani v triede, čo začali s tým, čo neskôr vyskúšal asi každý chalan. Presne si pamätám ako som na nemčine sedel s Eftjizom Dicoskom a vravel mu o Deťovi. Eftjiz len točil nechápajúc hlavou, ale vrchol všetkého bolo keď som vravel o tom ako si to Deťu jedného dňa spravil trikrát. Eftjiz sa len zasmial, v hlave si určite pomyslel čo to je za úchyl, ale hneď som veci dal na správnu mieru, keď som povedal, že mám v pláne ho prekonať. Vtedy sa Eftjiz zatváril naozaj čudne, a ja som pár sekúnd ľutoval, že som to povedal nahlas. To bolo prvýkrát čo som sa (aj keď síce nepriamo) priznal k onanii. A asi aj poslednýkrát. Dokonca aj v kostole keď sa ma na to pýtal pán farár som iba ticho kľačal. Ale aj tak to vedel. Ktovie ako. Ale nikdy som to od základnej školy nikomu nepovedal. Áno, aj dnes sa občas rozhovor s kamarátmi večer von ubere týmto smerom, ale to len ticho prikývnete, alebo poviete pár slov. Nikdy však túto tému nezačínam.
Spomínam si, že sme založili KMO. Klub mladých onanistov. (Teeeda nikdy som netušil, že mi to bude robiť taký problém rozprávať o týchto veciach, ale cítim sa teraz naozaj trapne keď to píšem. Možno preto, že si to tu na internete môže prečítať hocikto. Faktom je, že sa cítim fakt teraz zvláštne...) Tretím naším členom sa stala Šájbe, moja obrovská láska. Neviem či sme jej vôbec dostatočne vysvetlili čo to KMO znamená, a už vôbec neviem, nakoľko sa aktivite, čo zaručovala členstvo v našom klube venovala, ale úplne jasne si spomínam, že keď som sa jej spýtal či chce byť v našom klube, tak len s úsmevom povedala, že hej. U Deťa som pozeral prvý pornofilm, a bol to teda fakt zvláštny zážitok. Bol tam aj Dejlof Cikulkbý, ale kým on to pozeral iba ako prírodopisný film o včelách ja som mal nepríjemný pocit a to nielen v rifliach, ale na celom tele. Vlastne, som sa vtedy s Deťom aj dohodol, že ma nechá v izbe raz samého, ale nikdy sa to nestalo. Asi je to aj dobre, lebo keď to teraz celé rekapitulujem, tak ďalší zvláštny zážitok s onaniou by môj trapný pocit v tejto chvíli asi iba zvýšil. Ako vravím - je to zvláštne. To ako sme si s Deťom rozumeli. Možno to bolo len o tom, že to bolo na nás príliš intenzívne a iba sme sa chceli s tým navzájom zdôveriť, ale viem isto, že dnes by som sa tak detailne o mojich intímnostiach s nikým neporozprával. Ani s mojou najväčšou láskou v najhorúcejšej chvíli. Asi by bolo super, keby mi niečo na tú tému porozprávala ona, ale ja jej? Nie dík. Keď som chodil s Cysbou tak jej som toho povedal o mojich "dobrodružstvách" fakt dosť, a ona vedela tie moje perverznosti aj náležite oceniť, ale dokonca ani jej by som nevedel so všetkými detailami a s takým nadšením porozprávať o tom čo bude vedieť až do smrti okrem mňa len Deťu Gesycíb. Dnes robí v Priore v elektre. Vraví, že sa mu job páči. Možno má už aj ženu, deti... Ktovie - dlho som s ním nebol. Ale vždy keď ho stretnem, tak si musím spomenúť na toto všetko. Vlastne nie. Snažím sa nespomenúť na toto všetko. Asi by som sa cítil tak trapne ako teraz. Ktovie na čo myslí on keď ma stretne...
Určite sa udialo aj veľa iných zaujímavých vecí keď v rádiu hrávala táto pieseň ale mňa nejak napáda iba všetko čo súvisí so sexom. Ako sme sa v siedmej triede učili o rozmnožovaní a Mikina bola tak hrozne nervózna, že celá trieda mala z rozmnožovania obrovskú srandu. Ako sme raz našli v zbere školského papiera knižku "Až dospievam...". Vtedy som myslel, že sa jedná o nejaký brak neúspešného slovenského spisovateľa, ale bolo to asi celkom zaujímavé čítanie. Ktovie, vtedy som si tú knižku nezobral iba prelistoval. Spomínam si na otcove skrýše s erotickými časopismi. Doniesol si ich zo služobky z Nemecka. Aj dnes ich tam asi niekde má. Vždy keď som bol doma sám tak som ešte pozamykal všetky dvere a listoval v časopise, ktorý som videl predtým už aspoň stokrát. Deťu si dokonca tie pornočasáky kupoval sám. Na to som nikdy nemal nervy, ísť si kúpiť do novinového stánku Leo. Nie v tom veku.
Ale nie, pamätám si aj na čosi iné z toho obdobia. Síce nie tak jasne, ale na niečo hej. Pamätám si na našu učiteľku slovenčiny. Vúnoovú. Neznášal som ju. Vlastne nie ju. Neznášal som literatúru. Ona bola vlastne veľmi milá osoba, keď si na to dnes spomínam. Aj keď mi dala prvú päťku. Áno, úplne prvú päťku v mojom živote. Plakal som. Ďalší trapný zážitok. Ten diktát vtedy moc nevyšiel. Skoro celá trieda skončila s 4kou alebo 5kou. Spolužiaci so žiackymi knižkami stáli v rade pred učiteľským stolom, a mali z toho celého obrovskú srandu. Aj ja som sa snažil smiať sa a vravieť, že konečne mám aj ja prvú päťku v živote, ale moc mi ten smiech nešiel. Skôr to boli slzy. Pravé slzy smútku, sklamania, zlyhania... A všetci to videli. Moji najväčší kamaráti stojaci vedľa mňa videli ako som reval pre takú hlúposť ako je päťka z diktátu, ktorý aj tak nenapísala polka triedy. Neviem, či to bolo preto, že to boli fakt správni kamaráti, ale viem že nikto z nich sa mi nesmial a ani mi tú nepríjemnú vec nikdy potom nepripomenul.
Vúnoovú som však nemal rád pre čosi iné. Tá päťka s tým vôbec nesúvisela. Bol to skôr ten spôsob ako sa snažila nás naučiť milovať literatúru. Povinným čítaním. Ale nie hocijakým čítaním. Čítaním podľa možností najväčších brakov. Našťastie nám nechávala vybrať si knihu. Vždy som si vyberal tie, z ktorých mal môj oco spracovaný čiateľský denník. Knižku som tak zvládol za pol hodinku a ona na to nikdy neprišla. Boli len dve výnimky. Jednu som musel prečítať úplne dôkladne, pretože sme mali potom písať opis nejakej knižnej postavy. Vybral som si Čapkovu Válku s mloky. Pristupoval som k celej slovenskej a českej beletrii s patričným odporom (vypestovaným povinným čítaním) ale Válka s mloky bola úplne v pohode. Vlastne ma to celkom bavilo čítať ju. V duchu som bol spokojný ako som Vúniovú oklamal, a čítam to čo ma baví, nie tie braky čo nám doporučuje ona. Bol to výborný román, ale nebyť vysvetlenia v učebnici literatúry, nikdy by ma nenapadlo, že Čapek kritizuje fašizmus. Proste som to bral iba ako výborný dobrodružný príbeh. Neskôr som opisoval kapitána Van Tocha, ale už si naozaj nepamätám akú známku som z toho dostal a ani to nie je veľmi dôležité.
Druhú knihu, ktorej som sa nemohol vyhnúť boli Zhasnuté svetlá od Mila Urbana. Neviem či bol Adam Hlavaj medzi slovenskými čitateľmi natoľko populárny, že sa Milo Urban rozhodol vydať toľko pokračovaní, ale viem že Zhasnuté svetlá predstavujú pre mňa až dodnes synonymum slova Brak. Tá kniha bola natoľko nudná a tak veľmi som jej nerozumel, že som ju musel čítavať po stránkach a niektoré dni som nezvládol ani celú stránku. Čítanie tej knihy bolo utrpenie. Dodnes neviem o čom to vlastne bolo, ale som si istý že to bol jeden veľký nudný príbeh. Niekedy v tom období sa začal vytvárať môj celkový značne negatívny názor na slovenskú literatúru. Slovenskí autori boli ovplyvnení dvoma veľkými témami. Dedina a vojna. Romantizmus ani realizmus z dedinského prostredia ma nikdy neoslovil, a keďže som ľudí z dediny považoval iba za nevzdelaných sedliakov, tak aj celé dedinské príbehy boli strašne nudné. Druhá skupina sú realistické romány z vojny - ďalšia poriadne nudná časť slovenskej literatúry. Možno je to preto, že som vojnu nezažil ani sa ma nijak výrazne nedotýkala, alebo je to len tým že všetka tá tvorba bola pre mňa príliš komunistická, ale odvtedy nenávidím slovenskú literatúru a ani to nechcem nikdy v živote zmeniť. Slovenská literatúra je jedna z tých vecí, ktoré mi nedovoľujú byť hrdé na to že som Slovák.
Ďalší predmet bola chémia. Mali sme ju len posledné dva roky, ale chémiu som miloval. Preto, lebo som v nej bol tak dobrý. Vedel som proste všetko. To som mal po otcovi. Ten mal za sebou strednú chemickú priemyslovku a asi som ten talent po ňom zdedil. V siedmej triede mi Kbcifáj, náš učiteľ chémie požičal knižku, ktorá sa volala Kúzla z chémie, alebo nejak podobne a dokonca mi daroval pár skúmaviek, kadičiek, lyžičiek a nejaké chemikálie, ktoré neboli veľmi jedovaté, alebo výbušné. Otec mi doniesol z práce pár ďalších zlúčenín a tak sa mohlo začať aj obdobie mojich chemických experimentov. Raz som robil aj predstavenie na občianskej náuke. Triky mi vtedy nejak veľmi nevychádzali, ale zaručene fungoval ten s indikátormi kyslosti. Metyloranž, alebo bromkreselová červeň, neviem presne ale ktorýsi z nich menil farbu z červenej na žltú. Takže som slávnostne predviedol aspoň premenu vína na čaj, ktorý som potom vypil. Keď som to neskôr rozprával otcovi tak bol trochu znepokojený, že som sa mohol otráviť, ale nejak som to celé zvládol. Moje sebavedomie z chémie kleslo až v ôsmom ročníku. Na organickej chémii som tiež exceloval, o to nešlo. Pamätám si ako som na jednej písomke z frajeriny nakreslil len časť uhľovodíka, a dopísal pod neho "nechce sa mi to rozpisovať...". Keď prišli výsledky písomky, tak ja som dostal len odkaz od učiteľky "Nechce sa mi to priniesť..." Na obede sme sa potom stretli pri orážaní lístkov a s úsmevom sa spýtala, či ma nezaujíma výsledok, či si nechcem po písomku prísť. S dosť drzým sebavedomím som jej povedal, že netreba aj tak viem, že je to za jedna... Učiteľ, ktorý bol vtedy s ňou sa na mňa dosť nepríjemne pozrel, ale ona len uznala, že mám pravdu. Dnes by som si také niečo asi nedovolil. Asi aj preto ako mi zrazila sebavedomie chemická olympiáda. Školské kolo som samozrejme s prehľadom vyhral a tak ma pustili na kolo okresné. Do Ružomberka. Išli so mnou aj žiaci z druhej školy v našom meste. Z Leninky - tak sme vtedy volali Hradnú. Celú cestu v autobuse si opakovali nejaké čudné poznatky z chémie a ja som začínal byť nepokokojný z toho, že som sa na to nijak nepripravoval, a iba som veril v svoj prirodzený talent. Chyba. V Ružomberku nás zavreli do laboratória, a dali nám štyri neznáme chemikálie. Určite ktorá je ktorá. Jedna soľ, kyselina, lieh a mydlo. Určil som ich samozrejme bez nejakej analýzy len tak od oka (nejaké relevantné pokusy som spravil, to hej), a aj keď správne tak komisia asi čakala čosi viac. Druhá časť. Písomná teória. Opäť tak zákerné otázky o veciach, o ktorých som nemal tušenia. Keď som sa vrátil do Hrádku, nikdy som o chemickej olympiáde viac nepočul. Ani naša chemikárka mi nikdy nepovedala ako som skončil. Načala to nechtiac nejaká iná učiteľka. Keď ma raz stretla pozrela sa na mňa a povedala: "ach jaj si to s tou chemickou olympiádou spackal..." druhá sa na ňu nechápavo pozrela a ona jej to hneď vysvetlila "no posledný skončil...". Vedel som, že som to pokazil, a tušil som, že asi preto o tom nik nevraví, ale v tej chíli mi to dala vychutnať si naplno. Cítil som sa opäť mizerne, aj keď som si myslel že mi môže byť celá chemická olympiáda ukradnutá...
Chcel som písať ešte viac, a - vlastne to ani tak celkom nesúviselo s touto piesňou. Iba som sa zas rozpísal o tom čo ma napadlo. Toto malo byť iba o tých láskach zo základnej školy, ktoré sa nikdy nestali a iba som ich závidel príbehom z rádia. Ale táto zbierka zážitkov zo základnej školy je tiež fajn. A nie je celá! Ešte mám v hlave toľko príhod z toho obdobia. Ale som unavený. Potrebujem sa ísť vyspať. Nemôžem za to, že sa mi tak dobre píše v noci. Vtedy sa spomína najkrajšie keď nič človeka neruší. Úplne sa mi podarilo zabudnúť na to, že ležím tak ďaleko od domova, že mám 27 a musím si hľadať prácu, a mal by som byť nervózny a v strese. Nie, zase som sa pekne trošku vyventiloval, a mám pekný pocit, že ten môj život za niečo stál. Že som síce nikdy nezažil to o čom písali v listoch čo čítal Julo Viršík, ale zažil som aspoň obyčajné detstvo na základnej škole, na ktoré sa dá spomínať...