A raz keď to skončí, vravel som si, dám si znova prázdniny. Nebudem robiť nič (alebo iba to čo chcem), spávať každý deň tak dlho ako v sobotu, pozerávať filmy, hrať na gitare, a - a to najmä - hrať zase počítačové hry. Nezdravo veľa.
V podstate to aj funguje. Robím len to čo chcem, mám čas (a už aj peniaze), hrávam aj tie hry, len - nie je to tak ako pred desiatimi rokmi. Ľudia (kamaráti) sú tiež akýsi iní, v lete už nebývajú prázdniny... Fakt to je len o tom? Že na to aby si prežil krásne leto musíš byť študent alebo žiak? Kvôli prázdninám?
Už nechodím večer na kofolu do našich "obľúbených" podnikov, večer nesedávame pred bytovkou na lavičkách, a v lete sa už nechodieva na opekačky ku Belej. A - keď to tak triezvo zhodnotím - vôbec mi to (strata času) nechýba. To čo mi chýba sú hry ako Fallout 2. To je to, čo k tomu patrilo najviac. Poriadna závislosť, keď je jedno že vonka je náderný deň (no a? je leto - každý deň je nádherný), radšej ešte poexpím. Naberem ďaľší level alebo dva. Mám nekonečne veľa času a žiadne povinnosti, tak si to môžem dovoliť. A v tom to asi je - nemyslieť veľmi na budúcnosť. Neriešiť. Čo všetko treba vybaviť, veci čo musím stihnúť, termíny, not to think about the voice mails, e-mails, angry females
on the phone, not to think about the rain...
myslieť na Fallout 2. Žiť krásne nezodpovedne, a brať všetko tak ako príde. Netreba nič organizovať, ono sa to už celé nejak spraví.
Dnes mi to príde ako hrozný prístup, príliš rozmýšľam, analyzujem, plánujem (a prináša to ovocie, ale...) ale vieš čo wray2011? Ono sa to fakt vtedy spravilo úplne samo. A ešte niečo - bol si vtedy v živote šťastný a spokojný.
Leto 2000; Vyhodili ma zo školy (to že som "sám odišiel", je len fráza. Rovnako ako "neplnenie študentských povinností", proste som bol lenivý a celé ma to nebavilo; príliš pohodlný - to je ten správny výraz), Hokey ma nechala (to že sme sa "rozišli", je tiež len fráza, proste som ju zunoval, aj keď to bolo iba na chvíľu - potom sme sa zunovali a odzunovali ešte veľakrát) A ešte aj počítač sa mi v to leto pokazil. Vzdelanie/kariéra nejasná, prvý rozchod v živote, a PC - moje najväčšie hobby v živote, nefunguje. Nemám ani peniaze na nový (ani letnú brigádu, ako bolo dobrým zvykom), keď na to teraz takto triezvo spomínam znie to ako pekne mizerné leto. V skutočnosti bolo perfektné. To ako mi všetko samo vychádzalo. I got my mojo working. Celé sa to napravilo tak nejak úplne samo. A ja som ani nemal nejaký pocit vďačnosti k vyššej moci, alebo čo - proste to tak malo byť. Nezamýšľal som sa nad tým, radšej som si zahral Fallout 2. Tak naplno zabudnúť na problémy okolitého sveta (vlastne žiadne "zabudnúť", nikdy som na ne nemyslel), a radšej počas pekných letných dní čo priamo pozývajú (von, k vode, s kamarátmi), ja sa radšej poprechádzam v mojom virtuálnom postapokalyptickom svete.
"Stratil" som 2 roky života na výške v Košiciach, a plán že proste prestúpim na vojenskú (najľahšia škola - to sa nedá nezvládnuť) nevyzeral spočiatku nádejne. Nedalo sa to a hrozilo, že nepôjdem na vojenskú (akadémiu), ale na základnú vojenskú službu. Keby k tomu došlo tak už by som asi nemal chuť na žiadnu vysokú školu, nebol by Ing, a asi ani veľa ďalšieho čo ma postretlo. Všetko by bolo inak. Mám tušenie že asi horšie ako dnes. Ale - nič z toho sa nestalo. Veci sa nejak "samé" vyriešili.
Hokey sa ku mne vrátila (je to zvláštne ale mám pocit že aj toto sa ešte zopakuje. O rok, dva, päť alebo desať, zase sa dáme aspoň na pár dní dokopy...) a potom nám to ešte nejakú dobu vydržalo. Fajn prvá láska (aj na tú som mal šťastie - a ani som ju nehľadal)
A PC - ani neviem odkiaľ som na to mal, ale kúpil som si nový. Lepší. V pohode.
Nie som na wraya2000 veľmi hrdý, ale asi si závidím, že som to vtedy dokázal. Žiť bezstarostnejšie, spoliehať sa na to (riskovať) že všetko bude fajn, lebo mám predsa odjakživa šťastie. Hej vždy som mal (asi viac ako takí bežní ľudia), a mám, a budem mať. Aj na to som si už zvykol. A aj dnes som spokojný. A vlastne, až tak veľmi zodpovedný dnes tiež zas nie som. Posledný víkend som tiež strávil "úplne celý" pri PC. Neverwinter Nights do neskorej noci. A - bolo to fajn. Určite aj na to obdobie čo teraz prežívam budem raz rád spomínať. Len - nebol to Fallout 2. A ani svet okolo mňa nie je taký ako vtedy. Sú to tie prázdniny, čo za to môžu. Je omnoho ťažšie byť šťastný a spokojný, keď už nie sú prázdniny. Tie zaručili, že okolo mňa boli ľudia v mojom veku, čo tiež mali toľko voľného času, a tak isto málo peňazí ako ja. Proste - prázdniny = kamaráti. A snáď aj preto som si zatiaľ nenašiel žiadnu priateľku, tak ako som plánoval. Keď sa na tú moju (neexistujúcu) lásku pýtajú známi, vravím "nebolo času", ale v skutočnosti je to o tom že neboli prázdniny. Všetky potencionálne Femme Fatale pracujú v nudných zamestnaniach a dovolenky (slabé náhrady prázdnin) trávia s nudnými partnermi - jasné že som žiadnu babu doteraz neobjavil. Presne rovnako je to so všetkým ostatným, všetko ostatné je nedosiahnuteľné, lebo už nie sú prázdniny. A to že som si ja po pár odpracovaných rokoch dal oddych je fajn, ale ešte lepšie by bolo keby tu bol aj niekoho kto tiež oddychuje. Čo najviac takých. Nemám stále svoju rockovú kapelu, lebo všetci potencionálni spolurockeri študujú alebo pracujú. Necestujem okolo sveta lebo - moji potencionálni spolucestovatelia nemajú čas a peniaze. Nevenujem sa všetkým tým športom čo som chcel, lebo potencionální spoluhráči... Výhovorky, ale - čiastočne je to naozaj tak. Mať prázdniny sám je nuda. Potreboval by som mať okolo seba celú bandu úspešných mladých ľudí, čo nemusia chodiť do práce ani do školy. Všetko im v živote vychádza aj tak úplne samo, a oni sa ani nemusia veľmi snažiť. Asi sa občas aj trochu nudia, a to si potom zahrajú Fallout 2.
Nerobím si ilúzie. Až tak úspešný zase nie som, ale aj tak mi chýbajú podobní kamaráti. Ľudia ako ja. Alebo - aspoň viac takých pozitívnejších, čo nehľadajú dôvody "prečo nie", ale spôsoby "ako áno". Alebo - ešte lepšie. Ľudí čo vymýšľajú fajn návrhy, aby som vravel iba "Jasné poďme!" alebo "Dnes nie, dnes hrám Fallout 3"
Je to paradox. Čím viac sa človeku darí, tým ťažšie je nájsť ľudí čo sú na tom podobne. Všetci tí úspešní obvykle makajú na sebe, na svojej kariére, rodine... Zvláštne že nie je viac takých obyčajných wrayov. Takej - "strednej vrstvy". Ľudí čo sa vedia na chvíľu zastaviť a dať si v živote prestávku aspoň na pár týždňov. Bez stresov z toho, že si musím nájsť novú prácu, z čoho zaplatím účty, alebo čo všetko musím postíhať. Nie - proste STOP. Len tak. A robiť to čo ťa napadne. Nie je na tom nič zvláštne. Zdá sa mi to vlastne úplne prirodzené. To len ten svet okolo sa ma zas snaží presvedčiť že sa flákam, že mi niečo uteká, že takto sa nežije...
Práve takto je to ono - dať si prázdniny. Keď ja chcem. Nie na konci školského roka, potom ako zložíš úspešne skúšky. Alebo - na konci života. Keď už nevládzeš, tak príde zaslúžený dôchodok. Čo z toho keď už nevládzem?
Teraz je najlepší čas (vždy je najlepší čas) prázdninovať. Nie navždy, ani nie príliš dlho - to už by neboli prázdniny. Aj koniec k prázdninám patrí. A aj teraz, cítim že sa mi už pomaly končia. Skúsim rozbehnúť biznis a ak to nepôjde, tak naspäť kamsi do práce. Ale - presne ako v škole, nie som z toho smutný. Teším sa na to všetko čo bude, aj na tie povinnosti. A už teraz sa teším na tie ďalšie prázdniny. Nie dovolenku. Poctivé prázdniny. Budem teraz nejakú dobu pracovať, "zarábať cash", ale viem že potom - snáď o pár rokov si dám znova prestávku. Len tak, lebo chcem. Lebo budem mať 37 alebo koľko a - aj ten vek bude mať určite čosi do seba, tak sa zase vykašlem na všetko to čo sa odo mňa očakáva, na dobre platené miestečko a na všetko to čo sa v takom veku patrí. Zruším všetko na pár týždňov v kalendári a budem sa venovať iba počítačovým hrám.
Ako v lete 2000. A skúsim dovtedy nájsť ďalších pár 37 ročných, čo to vidia podobne ako ja. Pôjdeme osobným vlakom do Šútova (jazdiť autom, lebo na to mám - to je póza, jazdiť vlakom lebo nemusím - to je sloboda) a budeme skákať šípky do vody. Možno ostaneme aj na noc a prespíme v spacákoch a potom ešte ďalšiu noc ak bude dobre. Nik sa nebude ponáhľať do žiadnej práce, k žiadnej manželke - proste pohoda tak dlho ako len budeme chcieť. Alebo pôjdeme len tak ku Belej, na tie tvrdé kamene, vedľa studenej vody (prudkej a plytkej, takže sa nedá plávať) čo smrdí ako bahno (chodiť na dovolenku k moru lebo na to mám - póza, chodiť ku Belej - sloboda) a večer si pôjdeme sadnúť pred bytovku na lavičku. Vezmem aj gitaru a budeme si hrať pesničky čo nám nepristanú. A nech všetci tí "normálni" čo pôjdu okolo len nech točia hlavami. Ani wray2000 veľmi nedbal na to čo si myslia "normálni" ľudia. A snažím sa na to nedávať ani dnes. A funguje to. Čím menej sa snažím byť normálny a čím viac ostávam sám sebou, tým je mi lepšie.
Ešte stále to nie je úplne ono. Sú starosti, termíny, úlohy, a všadeprítomná potreba peňazí, no aj tak. Je streda večer, všetci normálni si pomaly budú líhať spať, stred pracovného týždňa, zajtra treba vstávať na siedmu...
Ja som sa práve rozhodol, že všetko to čo som ešte chcel dnes stihnúť odkladám na inokedy. Práve kvôli tomu pocitu, že zas nestíham všetko to čo mám na pláne, som si vravel, že si zahrám na počítači až cez víkend. Ale kašlem na to. Na všetky tie povinnosti (a keby som bol teraz ešte na škole, a zajtra je ten dôležitý test - kašlem aj naň...), dopíšem ešte posledných pár viet (a kašlem aj na to, že tento text nie je až tak dlhý ako som chcel), idem si zahrať Neverwinter Nights. Aspoň do jednej. Nie je to Fallout 2, ale tiež je to fajn. Poexpím aspoň zo dva levely. Dobrú noc všetci normálni, zvyšok dnešného večera som Rogue level 6.