postávaj, a smějou se času
s cigaretou a holkou so nemá kam jít...
Rarigi nestihla zmeniť môj život. Ale zmenila mňa - a to úplne. Keď som skončil strednú školu a prišiel do Košíc bol som frajer. Zmaturoval som na samé jednotky, v mojom rodnom meste som mal super kamarátov, vyzeral som veľmi dobre, mal som tváričku peknú ako filmoví herci a - bol som strašný hulvát, čo sa lásky týka. Všetky dievčatá boli sliepky a mne nestálo za to s nijakou z nich strácať čas. Vlastne - občas som aj chcel, ale vtedy mi naozaj každá pripadala strašne hlúpa.
Ešte v Hrádku som chodieval s Hoťcom Sitzgom, za sestrami Hyhynučovými. Staršia mohla mať vtedy 14 a mladšia asi 13. Ja som mal 18, a aj keď bol medzi nami rozdiel iba pár rokov pripadal som si niekedy ako pedofil... Zoznámil som sa s nimi vďaka môjmu bratovi. Chodievali sme tam korčuľovať na kolieskových korčuliach a oni tam, ešte s ďalšími kamarátkami posedávali. S Dogcou som sa vtedy šiel prejsť. Tak už to v láskach obvykle začína - prechádzka z dievčaťom a na 99 percent je vyhraté. Nikdy som nemal problém "namotať" hociktorú na prechádzke, a aj dnes je problém skôr onú prechádzku najskôr zabezpečiť. Ale naspať k Dogce. Muselo to byť zvláštne - ja na korčuliach a ona len tak peši, šli sme pomalou chôdzou popri kostole a Váhu, a ja som jej vravel ani neviem čo, čo ju robilo každým krokom čoraz viac zamilovanejšiu do mojej peknej tváričky... Je pekný pocit vedieť, že o vás niekto stojí, a najľahšie ako o ten pocit prísť je naznačiť dievčaťu, že vy o ňu nestojíte. Dogci nebola ničím výnimočná,a jediné prečo sa mi páčila bolo to, že ja som sa páčil jej. Ešte aj tá jej mladšia sestra Unci bola krajšia a mala lepšiu povahu - a tiež mala 13 rokov, takže úplne neprípustné. Dogce som teda asi po hodinke prechádzania naznačil, že by mala pribrzdiť. Samozrejme "hulvátskym" spôsobom, keď som povedal, že "myslím, že sa mi nepáčiš až tak veľmi ako sa páčim ja tebe..." V tej chvíli mi to prišlo ako veľmi krásna myšlienka, ktorú by malo dievča ako ono pochopiť a nechať našej láske (lebo bez ohľadu na to, že Dogci bola len obyčajné dievča, mal som o ňu naozaj v tej chvíli záujem) trošku čas. Dogci to určite pochopila úplne inak, lebo len sklopila oči a asi jej unikla aj slza alebo dve. Boli sme vtedy akurát pred jej domom. V tej chvíli by sa hodilo ju objať, pobozkať, alebo aspoň povedať, že som to tak nemyslel, ale ja som sa jej iba spýtal, či sa chce prechádzať ďalej... Bolo to tak neuveriteľne hnusné a bez ohľadu na to, že Dogci je dnes dievča, o ktoré ani zďaleka nestojím, viem, že vtedy som to proste pokazil na plnej čiare... Na druhý deň som za ňou prišiel, že či nejde von a ona - nešla. Vraj sa necíti dobre. A tak isto tretí deň, štvrtý, piaty... Až kým som na ňu zabudol a ostali sme len priatelia, ktorí sa na ulici zdravia ahoj. Vtedy niekedy mi to ešte stále nedochádzalo, čo som spravil zle. Dokonca som jej volal z Košíc. Vtedy ešte neboli mobilné telefóny len dole pri výťahoch v internáte bol automat na karty. Nikdy predtým som žiadnej nevolal a vlastne nevolal som ani vlastnej rodine, ale vtedy som si kúpil telefónnu kartu za 50Sk a 40 Sk z nej som prevolal s Dogcou. Nerobil som to ani tak preto, že by som ju tak veľmi chcel, len som ticho závidel spolubývajúcim, ktorí dostávali zamilované listy a chodievali každý večer volať svojej láske. Môj rozhovor s Dogcou bol úplne o ničom a celý čas sme sa len rozprávali o úplných hlúpostiach a ona mi stále vravela, že už by som jej nemal volať, lebo si "prevolám veľa koruniek". Aj keď som sa v telefóne snažil byť milý, každou minútou ma čoraz viac vytáčalo, že náš rozhovor je jeden veľký nezmysel a nie rozhovor dvoch zamilovaných ľudí. To bolo už po tej našej prvej prechádzke, a tak bolo vlastne zvláštne, že sa so mnou tak dlho vydržala rozprávať. Telefonát ukončili až ľudia stojaci v rade za mnou, ktorí museli mať toho čakania už plné zuby a môj viac ako 20 minútový rozhovor, ktorý bol totálne o ničom ich musel vytáčať ešte viac. Takže keď sa ma jedna baba spýtala podráždeným tónom "Prepáč, ale ešte dlho budeš telefonovať?" tak som jej ešte podráždenejším tónom odpovedal, že každú chvíľu končím. Bolo dobre, že ma tá baba vytočila, lebo aspoň som sa mal na koho hnevať. Hneval som sa na Dogcu, že už ma nemiluje a rozprávame sa o ničom, hneval som sa na tú babu, kvôli ktorej som ukončil ten telefonát, hneval som sa dokonca aj na Slovenské telekomunikácie, ako keby oni mohli za to, že ja sa cítim zle... Nehneval som sa však na seba - bol som predsa frajer s peknou tváričkou, ktorému všetko vychádza. Chyba nemohla byť vo mne. Na izbe som si teda zobral do rúk zošit, kde som si písal piesne, čo ma napadli, a napísal som pár smutných piesní o mojom zlomenom srdci. Ešte pred nimi bolo pár ďalších smutných piesní, ktoré som napísal tiež určite kvôli tomu, že mi to s Dogcou nevyšlo, len som si nepripúšťal, že ich píšem preto, že nie som šťastný v láske...
Vtedy niekedy sa objavila v mojom živote ONA. Rarigi. Dievča, ktoré ma tak veľmi zmenilo, a kvôli ktorej by som vtedy spravil všetko na svete - akurát som vtedy nevedel ako na to. Nikdy predtým som so žiadnym dievčaťom nechodil, a väčšinou som to pokazil tak ako som to pokazil s Dogcou. Bol by som u dievčat asi fakt populárny, ale - proste som sa nevedel správať. Asi aj preto to nevyšlo ani so Rarigou. Ale - veľmi mi pomohla, aj keď o tom nevedela a ani ja som o tom ešte dlho nevedel tiež...
Stretol som ju ešte niekedy predtým. Skiňova kamarátka. Pomohol jej s vecami, keď prišla na internát a tak sa spolu zoznámili. Potom raz prišla k nám na izbu. Mala červené šaty s bielymi bodkami. Vôbec si ma nevšímala, aj keď ja som si všímal ju veľmi detailne. Bola nádherná. Prirodzene krásna. Nemala asi žiaden makeup a aj tie šaty boli skôr "na behačku", nesprávala sa ako dáma, ale tak krásne detsky, mala obyčajné vlasy, krásny úsmev a z celej jej osoby úplne vyžarovalo jej dobré srdce. Bola veriaca a chodievala pravidelne do kostola. A raz alebo dvakrát som šiel v Košiciach do kostola aj ja - ani nie tak kvôli Bohu, ako kvôli tomu, že som dúfal, že ju tam niekde stretnem. Stretol som ju až cestou domov, a bolo to len 10 sekundové stretnutie, ale aj kvôli tomu sa oplatilo vtedy ísť do kostola... Rarigi bola dokonca panna a ja stále panic - ideálna kombinácia na moju prvú veľkú lásku. Neviem ako som ju dokázal odhadnúť tak na prvý pohľad, ale bolo to najkrajšie a najdobrejšie dievča aké som kedy stretol. Nie vtedy - najlepšie vôbec, až dodnes. Nikdy som nikoho tak dobrého odvtedy nestretol. Možno ju tak vnímam len preto, že som nestihol spoznať jej nepríjemné stránky, ale pre mňa asi navždy ostane stelesnením anjela tu dole na Zemi. Bola aj mojim anjelom - ktorý mi ukázal správnu cestu. Opäť to znie ako zbierka lacných fráz, ale presne tak to bolo - zmenil som sa, k lepšiemu myslím, práve kvôli nej. Kvôli tomu ako veľmi som ju chcel. A keď to nakoniec nevyšlo a zlomila mi srdce, tak to bola tá najhoršia bolesť v mojom živote. Všetky ďalšie rozchody boli len kópia toho čo sa stalo vtedy so Rarigou. Ani sme spolu nechodili, ale aj tak - keď odišla s iným a ja som stratil už len šancu, tak to bola najhoršia strata v mojom živote. Nestratil som len niekoho do koho som sa zamiloval pre krásnu tvár a dobré srdce. Stratil som svojho osobného anjela...
Po tomto prvom stretnutí si moje nadšenie zo Rarigy asi všimol aj môj spolubývajúci Skiňo, a keď som mal mať 19 rokov, tak som mu bol neuveriteľne vďačný, keď sa ponúkol, že zavolá Rarigu na moju narodeninovú party. Išiel som ju pozvať na jej internát priamo s ním a keď povedala, že príde, tak som bol tak neuveriteľne šťastný, že to teraz ani neviem opísať. Priniesla vtedy aj akési koláče. Totálne mi nechutili a vlastne - mali chuť ako keby sa do nich vyliala nejaká chemikália, ale aj tak som dva z nich zjedol, a pri každom kúsku som sa modlil aby som nezačal vracať, lebo ma z nich naťahovalo naozaj poriadne. Samozrejme som pohválil jej maminku za to ako veľmi dobre vie piecť, a tváril som sa že sú fakt vynikajúce. Neskôr, keď sme sa viac zblížili som jej povedal, že tie koláče boli hrozné, a aj ona sa len zasmiala a povedala, že ich museli vyhodiť...
Týždeň predtým mal narodeniny Skiňy a na tej party som nebol, aj keď Rarigi tam nechýbala. To čo je však podstatné, je to že sa jednalo o obyčajnú party s veľkým množstvom alkoholu, kde oslávenec skončil na štyroch a na druhý deň si toho veľmi veľa nepamätal. No a presne takáto party teraz čakala na mňa. Totálne nevhodná príležitosť ako zapôsobiť na dievča vašich snov, keď všetci vaši kamaráti majú za cieľ poriadne vás opiť. Nikdy predtým v živote som nebol tak opitý aby som vracal, alebo si na druhý deň nepamätal čo sa dialo. Niečo také som nemal v pláne ani na oslave mojich 19tych narodenín, ale keďže som ani poriadne nevedel, koľko toho znesiem, tak to bolo dosť ťažké. Aby som nevyzeral pred Rarigou ako abstinent, ktorý sa nevie baviť, tak som mal v pláne veľmi trošku si vypiť a byť celý večer správnym hostiteľom a oslávencom...
Niekedy vtedy som začínal hrať na elektrickej gitare, a aj keď som poriadne na gitaru hrať nevedel, písal som už piesne ako keby som ich vedel zahrať. Rozprávali sme sa vtedy aj o Wkigmušcovi a o tom aký je to zmrd. Napísal som vtedy pesničku aj o ňom. Vlastne - chcel som napísať, ale po pár riadkoch som iba napísal Wkigmušoc je taký zmrd, že sa o ňom ani nedá napísať pesnička. No a keď som svoje pisateľské ambície spomenul pred Rarigou, tak samozrejme chcela moje piesne vidieť a keďže som myslel, že sú celkom dobré, tak som jej to dal teda prečítať. Samozrejme, že som jej ukázal, že má čítať iba "potiaľ", lebo na konci boli tie smutné piesne, ktoré som napísal kvôli tomu ako to nevyšlo s Dogcou, a vôbec som netúžil aby si Rarigi prečítala aj tie a aby si myslela o mne, že som chudák so zlomeným srdcom a depresiami... Keď ich dočítala (naozaj neviem či to čítala iba "potiaľ", alebo si prečítala všetko) tak povedala - "Hm je to pekné, ale môžem sa ťa na niečo spýtať? Ty si sa rozišiel s babou?..." na čo som rezolútne odpovedal, že som ani žiadnu nemal, a zošit jej radšej odobral...
A potom, keď sme sa rozprávali tak prišla na rad aj jej obľúbená pesnička. Všetci sme stíchli a ona začala spievať - tým nádherným nevinným dievčensky detským hlasom.
"U stánků, na levnou krásu, postávaj a smějou se času, s cigaretou a holkou co nemá kam jít..."
Bolo to - DOKONALÉ. Nepoznal som predtým veľmi Nedvědovcov, a konkrétne túto pieseň som nikdy v živote predtým nepočul. Slová, ktoré vo mne vyvolali záplavu predstáv. Melódia taká nádherne smutná, že sa vryje až do kostí. Neskôr, keď som počul túto pieseň v origináli od Nedvěda, som zistil, že Rarigi ju zaspievala troška falošne, a najmä - upravila si melódiu po svojom. Fascinujúce však bolo, že tá Rarigina verzia bola omnoho omnoho krajšia. Aj dnes sa márne snažím spomenúť si na tú "jej" melódiu - vždy sa mi vynárajú iba obyčajní Nedvědovci. Vtedy som tam mal aj kazetový magnetofón a niekoho napadlo to aj nahrávať (nie konkrétne tú pieseň - celú našu oslavu) a dnes by som za tú kazetu dal čokoľvek na svete ak ešte existuje. Boli tam nahraté aj tie Rarigine Stánky... To kvôli nej som sa naučil počúvať Nedvědovcov, a kvôli nej som sa naučil ich spievať a hrať. A aj kvôli nej poznám dnes toľko nádherných a smutných piesní o láske, a o živote vôbec. To bol môj prvý dar od môjho anjela stelesnenom v Rarige. Naučila ma nielen piesne počuť, ale počúvať. Vychutnávať si text a melódiu, a nechať pracovať pri slovách svoju fantáziu naplno. Vžiť sa do toho čo počujem. Neskôr som zistil, že to je kľúč k peknému spevu. Ak chcem niekoho presvedčiť o tom čo spievam, najprv musím veriť tomu čo spievam, a spievať to tak ako keby sa mi to naozaj stalo. A potom - keď sa mi podarí byť naozaj presvedčivý, tak potom spievam tak, že sa to druhým páči. Je jedno či spieva človek falošne, alebo, že má nevýrazný hlas. Ak niekto spieva to čomu verí, znie to proste nádherne. Tak nádherne ako zneli Jej Stánky...
Keďže zábava bola čoraz väčšia a alkoholu stále dosť, tak som pokračoval v pití a veril, že to mám stále pod kontrolou. Márne som všetkým vysvetľoval, že som vlastne abstinent. Povedal som, že ďalší pohárik si dám iba vtedy, ak dokážem ešte rovno chodiť. Samozrejme po každom mojom teste rovnej chôdze ma presvedčoval Skiňy a Ďyďy, že chodím dokonale, a teda, že v pití sa môže pokračovať. Vždy keď som šiel na záchod, tak som v hlave premýšľal nad matematickými príkladmi, aby som vedel odhadnúť či mi to ešte myslí, alebo či už som fakt opitý. Potom si len pamätám na to ako som sa šiel s Skiňom nadýchať na chodbu čerstvého vzduchu, a odvtedy len fragmenty. Pamatám si ako som bol vo vani, a neviem prečo sa mi snažili merať pulz. Asi som vyzeral fakt biedne. Ale keď som počul Skiňa ako vraví ostatným, že to neni sranda a že mi necíti pulz, tak som sa iba v duchu smial, pretože tvárou som sa smiať už nevedel. Samozrejme, že som bol v poriadku a to len Skiňy taktiež troška pripitý nevedel nahmatať moju tepnu na ruke... Potom som chcel vo vani aj spať, ale Šmony ma presvedčoval, že nesmiem zaspať. Vôkol bolo cítiť zvratky, a aj keď som si to nepamätal bolo jasné, že sú moje... Moje úsilie zaspať vo vani, sa stále snažil prekaziť Šmony so studenou sprchou. Potom ma nejak presunuli do postele, a ja som dostal príležitosť spoznať čo sú to tie "vrtuľníky", keď sa s vami točí celý svet. "Skúsenejší" Skiňy, Ďyďy a Šmony vedeli, že vrtuľníky treba uzemniť, a tak mi stále dávali jednu nohu na zem, čo bolo dosť nepríjemné, lebo ja som chcel iba spať a noha na zemi ma hrozne moc roztpyľovala... Pri tom všetkom bola niekde Rarigi, ktorá si vtedy na mňa vytvárala, ktovieaký názor, ale ja som bol našťastie tak veľmi mimo, že som na to v tej chvíli nemyslel.
Ráno som sa zobudil celkom ľahko a nemal som žiadne zlé pocity. Možno je to preto, že som nikdy predtým poriadne opitý nebol, ale vtedy ma nebolela hlava, nemal som pocit sucha, nič ma nebolelo a cítil som sa odpočinutý. Zobudil som sa na hlasy ako sa rozprávali ostatní medzi sebou, a keďže som tušil, že sa budú rozprávať aj o mne, tak som chvíľu len tak ticho sedel a počúval. Na kazete bolo nahraté to čo som predošlý deň rozprával. Boli tam Rarigine Stánky, ktoré samozrejme komentovala slovami "To vymaž..." a boli tam aj útržky z toho večera, na ktoré si nespomínam. Spomínam si však na to, že tam bolo nahraté ako sa ma Šmony pýtal
"Miluješ Rarigu?"
Ešte aj s mojim opitým rozumom som vedel, že niekde tam pri mne je a tak som to nemohol povedať nahlas. Vôbec som si na druhý deň nepamätal, že sme sa o takom niečom rozprávali, ale na druhý deň ráno som to počul na kazete. Úplne jasne.
"Možno..."
Uff vydýchol som si - lebo vtedy to počúvala ráno aj ONA. Úplne triezva tak ako všetci ostatní.
"Ale páči sa ti... ?"
"Jo."
A tým to bolo na svete, takto nepriamo som sa jej priznal, že sa mi páči. To "Jo" bolo len slovo opitého človeka, ale ja som bol aspoň o trošku spokojnejší, že teraz to snáď aspoň tuší. Nikdy som nikomu nepovedal, že som to vtedy ráno na tej kazete počul, a tváril som sa že si nepamätám, že som niekedy niečo také na Rariginu adresu povedal, ale vo vnútri som bol o malý kúsoček spokojnejší, že teraz to už aspoň tuší, že mám o ňu záujem. Po polhodinke ďalšieho načúvania som sa teda už "naozaj" prebral, keď som s veselým tónom všetkých pozdravil "Dobré ráno..." Tešili sa ako si ma idú doberať z toho ako mi je zle, ale mne bolo v tej chvíli úplne výborne, a tak z doberania nič nebolo. Zbadal som vtedy, že som prezlečený v pyžame a na malú chvíľu som sa zdesil, kto ma kedy prezliekol. Možno som sa prezliekol aj sám a iba si to nepamätám, ale vtedy som sa cítil hrozne nepríjemne pri myšlienke, že ktosi iný ma prezliekal... Celý deň sme sa potom ešte rozprávali o predošlej noci a doplnili moje biele miesta v pamäti a ja som aj tak celý čas rozmýšľal nad tým ako veľmi som v Rariginych očiach klesol. Ráno sa ma pýtala aj na akýsi film, ktorý večer pozerali v telke. V mojom stave som ani nevedel, že nejaký film bol, len som si matne spomínal, že v programe som videl Kaliforniu s Davidom Duchovnym. Rarigi vtedy chcela so mnou rozoberať časti, ktorým nerozumela a ja som sa cítil trapne, že kým ona sledovala nejaký fajn film, ja som robil ani neviem čo. Predstavil som si ako to predošlý deň asi bolo - ako všetci chalani pili, a ona - jediná baba pozerala znechutená telku. Možno to tak vôbec nebolo, nepamätám si z toho večera veľa, ale bolo obrovské šťastie, že vtedy od nás neodišla preč...
Nakoniec sme ju prehovorili aby u nás ešte deň ostala, a tak som mal dosť času na to aby som ju presvedčil, že som v pohode chalan. Hral som jej moje piesne, a ona vravela, že sú nádherné. Obzvlášť sa jej páčila tá časť z jednej piesne kde spievam "...často mám sny o nádherných svetoch, snívam o prírode, farebných kvetoch..." Neviem, ani kvôli čomu, ale opakovala mi, že je to úžasné - to snívanie o farebných kvetoch.
Hral som jej aj piesne, ktoré som nezložil ja a iba sa mi páčili. Veril som, že môj výber je dobrý a tak som jej povedal, nech vybere náhodnú pieseň a ja jej ju preložím z angličtiny. Vyšlo to na Ugly Kid Joe a Cats in The Cradle, čo nebola taká zaľúbená pieseň ako som dúfal, ale možno sa jej páčilo aj to...
Keď Rarigi po tej akcii odišla, ostala v mojej hlave naďalej. A to natoľko pevne, že si to všimli všetci spolubývajúci a Skiňy sa ponúkol, že jej to namiesto mňa naznačí, keď sa tak veľmi hanbím. Vravel, že sa na túto tému rozprával už aj s ňou a sama mu povedala o tom, ako sa jej raz páčil jeden chlapec. A aj ona sa páčila jemu. A potom raz pozerali spolu telku a nikto z nich nepovedal tomu druhému ani slovo. Obaja sa tak strašne hanbili, a nakoniec sa nikdy nedali dokopy aj keď sa navzájom páčili... Toto isté sa malo stať aj mne, ale Skiňovu "pomoc", som radšej odmietol, aj keď sľuboval, že to spraví tak nenápadne, že nikdy nepríde Rarigi na to, že som ho o to poprosil. Vlastne - aj keď som povedal nie, dlho dlho som zvažoval, či predsa len nepoprosím Skiňa nech "to za mňa vybaví". Nakoniec som si však vybral tú zložitejšiu cestu, a pokúsil som sa získať Rarigu sám.
Chodieval som ju pravidelne navštevovať na jej internát, a aj keď som jej to nikdy priamo nepovedal, už musela určite tušiť, že som do nej zamilovaný až po uši. Keď bola sama na izbe, tak sme sa rozprávali o rôznych obyčajných veciach a ja som sa pri nej cítil úžasne. Keď som ju mohol počúvať, alebo keď ona počúvala mňa. Miloval som všetko čo rozprávala, a jej sa asi páčilo tiež všetko čo som vravel. Vlastne nie. Všetko nie. Raz som jej rozprával poviedku, čo som čítal pár dní predtým. Bola o nejakom mladom spevákovi, čo spáchal samovraždu, a jeho fanynka, ktorá ho potom hľadala sa rozhodla tiež ukončiť svoj život. To sa jej veľmi nepáčilo - vravela, že je to príliš depresívne...
Chcel som byť s ňou čo najviac, ale pripadalo mi strašne trápne chodievať za ňou každý deň, a tak som iba dúfal, že ju stretnem. Keď som šiel autobusom do školy, zo školy, keď som prechádzal okolo jej internátu, keď som bol v našom internáte... Dokonca som dúfal, že sa objaví vo vlaku každý týždeň keď som šiel domov. Vôbec nechodievala tým istým vlakom - bývala v inom meste, a chodievala domov vlastne iba autobusom, a aj to len raz za mesiac, ale aj tak som stále dúfal, že ju niekde na stanici stretnem...
Aj ona chodievala na návštevy k nám. Samozrejme, že nie len tak sama od seba. Musel som ju pozvať, alebo občas to za mňa urobil Skiňy, a vždy keď zariadil, že Rarigi k nám prišla považoval som ho za najlepšieho kamaráta na svete, aj keď väčšinu času mi liezol na nervy. Keď bola u nás opäť sme sa rozprávali o krásnych obyčajných veciach a bolo mi s ňou tak strašne dobre. Raz keď som povedal - len tak zo srandy aby sme sa šli von prejsť, tak súhlasila aj keď vonka lialo ako z krhly. Hneď vstala a začala sa obliekať. Ja som vtedy povedal, že som to myslel len tak, a predsa nepôjdeme v tom daždi von. To bola obrovská chyba, lebo dnes viem, že som prišiel o jednu krásnu prechádzku s ňou na ktorú by som dnes mohol spomínať. Keď som v iný deň navrhol sadnúť na prvý autobus čo príde a ísť sa voziť nevedno kam, a ona znova súhlasila tak už som neváhal a aj keď bolo viac ako 11 hodín a na druhý deň ma čakala písomka z Bezpečnosti pri práci, tak som sa rýchlo obliekol a išli sme čakať prvý autobus. To bola druhá veľká vec, ktorú ma môj anjel - Rarigi, naučila. Byť trochu spontánny a neplánovať veci, lebo tie najkrajšie veci sa nedajú naplánovať. Tie sa proste stanú, a treba ich prijímať vtedy keď nastanú. Keď som sa potom neskôr pýtal Rarigy, či by vtedy predtým v tom daždi naozaj šla so mnou von, vravela, že to myslela na 100 percent vážne a ja som vtedy nevedel pochopiť ako niekto môže byť tak nádherne spontánny, a rozhodovať sa o krásnych veciach v okamihoch...
Neviem prečo ale vtedy som v autobusoch nechcel sedieť. Bol to akýsi zvyk - nechcel som uvoľňovať miesto starším, bál som sa čo sa stane sediacim ak autobus narazí, vadilo mi, že možno sa mi bude ťažko vystupovať - nikdy som nesedel v autobuse. V ten večer som si ku nej sadol a cítil sa opäť tak strašne fajn. Rozprávali sa o tisíc nádherných veciach, ale ja si spomínam len na to, že som jej povedal aké je to celé nefér. Nefér, že krásne veci sú smutné. Keď ťa niečo poohreje na srdci, tak je to väčšinou čosi čo ti vtisne do očí slzy. A to čo tisne do očí slzy je smutné. Ako dojemný moment vo filme - aj pri ňom je človek smutný a šťastný zároveň... Dnes už si to nemyslím, a viem, že existuje aj veľa krásnych vecí, ktoré nie sú vôbec smutné, ale vtedy som bol dosť depresívny chalan. Ani nie tak preto, že by som to tak cítil, ale myslel som, že je fajn hrať sa na zlomené srdce - chalana, ktorý sa tvári, že celý svet je proti nemu a jemu neostáva nič iné, len byť smutný.
Cestou sme v meste stretli Fikoca Vagiblcého, ktorý nás presvedčoval aby sme šli s ním na plaváreň - študenti to vraj mali v ten večer zadarmo. Bál som sa že, Rarigi s tou jej spontánnosťou bude s kúpaliskom súhlasiť a náš večer vo dvojici skončí skôr ako začal, ale "našťastie" sme nemali pri sebe indexy a tak sme sa mohli vydať hľadať ďalší autobus. Autobus nás odviezol až na stanicu a tam sme hodlali v našej bláznivej prechádzke pokračovať a tak sme nasadli na prvý autobus, ktorý šiel proste niekam... Zaviezol nás až do nejakej dediny na okraji Košíc. V tej chvíli som naozaj mal prvýkrát v živote pocit, že neviem kde som, a ani neviem ako sa dostanem domov a - bol to úžasný pocit. Vtedy v noci iba ona povedala, že by sme mali sledovať istý smer, lebo internáty budú asi tadiaľ. Tam kam vedú koľajnice električky. Viem, že aj vtedy - popri tom ako sme sa rozprávali, občas robila aj také tie spontánne veci ako výkriky do tmy, a ja som sa len smial, že nás zrazí električka a na druhý deň budú noviny písať o tom ako električka zabila dvoch šialených narkomanov - lebo v tej chvíli sme sa fakt správali ako šibnutí... Z priestoru medzi koľajnicami som si zobral kameň - jeden pre mňa a jeden pre ňu. Aby som si zapamätal ten večer, a to aké to bolo úžasné. Neviem, či ho aj ona dodnes má, a ja viem, že som ten svoj zahodil... Kvôli novej láske, ktorá prišla o pár rokov neskôr. Myslím, že keď sa mi to s Datcou, ďalším dôležitým dievčaťom v mojom živote začalo kaziť, tak som bol nahnevaný na celý svet a aj na Rarigu. Ako by za to mohla. Zahodil som ten kameň ako by som chcel vyjadriť, že už mi nezáleží na ničom a nikom, čo som mal kedy rád - že len Datca je pre mňa dôležitá. Dnes nemám ani kameň, ani Datcu a už vôbec nie Rarigu...
Ani neviem ako sme dorazili domov, ale po ceste som ju ja naučil pár myšlienok veľkých ľudí, ktoré som vtedy tak rád používal. Okrem iného aj tú, že Múdri ľudia vravia veľké slová, tí hlúpi ich len opakujú Ona ma zase naučila kedy bola dobytá Bastila. Nepovažoval som nikdy za dôležité vedieť nejaké dátumy, ale podľa nej bolo veľmi dôležité kedy sa to stalo, lebo to znamenalo v histórii ľudstva veľký krok vpred. Porazenie akejsi veľkej prekážky. Od vtedy si to pamätám. 14. júl 1789. Ani dnes to nepovažujem za dôležitý dátum, ale považujem za dôležité to, že ma to naučila Ona a tak si to pamätám kvôli nej. A vždy keď počujem spojenie "dobytie Bastily" tak si spomeniem na ňu.
Keď sme prišli k jej internátom, a ona mala už už zmiznúť za sklenené dvere, tak som pár sekúnd rozmýšľal či sa jej hodí dať pusu - nikdy predtým som to pri žiadnej rozlúčke nespravil. Našťastie to vyriešila ona, keď sa len rýchlo zvrtla - možno aj ona mala strach z toho, že by som ju chcel pobozkať, a povedala "Ďakujem za krásny večer..." ja som len odpovedal "Nebol posledný..."
Ale bol posledný. Prvý a posledný večer, keď som s ňou bol sám von. Tešil som sa, že takých úžasných večerov bude ešte veľa, ale odvtedy to nikdy nevyšlo, aj keď som to plánoval veľakrát. Mala vždy niečo iné, alebo som mal niečo iné ja. Proste - uponáhľaný svet, alebo - ak niečo nespravíš vtedy keď môžeš, tak možno to nespravíš už nikdy, lebo už nebudeš môcť... Keď som dorazil na izbu, tak sa samozrejme všetci vypytovali ako to prebiehalo a kam až sme sa na mojom rande dostali. Nijaké rande to nebolo a - vlastne ani neviem, či som sa jej ja pozdával aspoň spolovice tak ako ona mne. Takže som o tom radšej veľmi nevravel a ľahol si spať. Všetci ostatní práve dočítavali knihy z elektrotechniky na tú zajtrajšiu písomku a ja som si líhal s pocitom, že sa mi snáď bude snívať o nej. Neviem, čo sa mi snívalo, a písomku som napísal celkom dobre. A tešil som sa kedy zas budem s ňou.
Jeden víkend som ostal dokonca v Košiciach - kvôli Nej. Bolo to na začiatku semestra keď som neznášal každý deň strávený v Košiciach, ale kvôli nej sa oplatilo ostať aj celý víkend. Skiňy povedal, že v ten víkend ostáva na internáte, a že aj Rariga spomínala, že by ostala, a tak by sme mohli ostať všetci spolu... Nikdy predtým ani potom som nestrávil v Košiciach celý víkend, resp. dva týždne. Kvôli nej sa to však oplatilo. Na ich internáte, bývali aj mladé manželské páry a ona sa občas starala o malú Dogcu. Roztomilé malé dievčatko - mohlo mať možno 2,3 roky. Keď sme raz čakali dole na chodbách internátu - ja a malá Dogca, kým Rarigi príde a pôjdeme von, nejaká baba sa ma pýtala či ja som otec. "Nie, nie" odvetil som s úsmevom, ale v duchu som rozmýšľal aké by to bolo, keby som ja bol otec, a Rarigi mama, a žili by sme na vysokoškolských internátoch a starali sa o to malé slniečko každý deň. Dogci bola naozaj malý anjelik, a deti som bral dovtedy iba ako niečo obyčajné. Niečo čo môže tešiť iba ženy a dievčatá, ale vtedy niekedy som zistil, že dieťa je úžasné stvorenie, ktoré prináša takú každodennú radosť (a starosť) a asi som trochu pochopil, čo je tak veľkého na tom ako dievčatá milujú deti. Boli sme spolu na zmrzline - všetci traja - ako rodinka, a aj keď mi Rarigi nedovolila ich obe pozvať, a zaplatila si to sama, aj tak to bol veľmi pekný výlet. Bolo to pár týždňov pred vianocami, a niekde na námestí už stavali vianočné stromčeky. Za výkladmi stánkov už občas bolo vidieť vianočnú výzdobu a malá Dogci sa vtedy pýtala na každú drobnosť, ktorú sme cestou videli. Bolo to úžasné zvedavé dieťa a dnes - dnes z nej musí určite byť talentovaná malá školáčka. Bral som ju na plecia a ona sa len smiala, keď sme bežali pomedzi ľudí. Asi vtedy som sa naučil mať rád deti. Vlastne nie - aj toto ma naučila Rarigi. Anjel, ktorý sa zjavil v mojom živote aby ma napravil.
Druhý deň sme boli všetci nakupovať - aby sme si navarili niečo fajn, neviem čo sme všetko kúpili, ale viem že ona si kúpila aj tyčinku Mars. Raz sme sa rozprávali o tom, že ani ona ani ja nie sme z bohatých rodín, a tak som ostal trochu zaskočený, keď si kúpila niečo "luxusné". Vtedy bolo pre mňa luxusom, všetko čo študent nepotreboval pre svoje prežitie. Vlastne vtedy som si spomenul aj na to, že Skiňy vravel, že keď ju prvýkrát stretol, tak to bolo vtedy keď jej pomáhal s kuframi. Akurát prišla z letiska. Možno len vravel, že to vyzeralo ako by prišla z letiska, ale aj predstava na to, že letela lietadlom, vyvolávala vo mne tichú závisť, a vravel som si v duchu, že dievčatá z chudobných rodín nelietajú lietadlami a nekupujú si Mars. Je to vlastne úplne jedno ako to celé s jej chudobným, či bohatým životom bolo, ale viem, že odvtedy si kupujem Mars aj ja. Nikdy som si nekupoval žiadne sladkosti - ako chudobný študent, ale odvtedy som si kupoval Mars pravidelne. Po každej skúške, a každý piatok keď som šiel na vlak domov. Ráno som mal vždy len ľahké raňajky, potom som bol dopoludnia v škole a vlak mi odchádzal okolo 12tej, alebo 2hej. Na cestu som si vždy kúpil jeden Mars a jednu pollitrovú fľašu Pepsi. Nič moc celodenná strava, ale vtedy som si na to zvykol. A aj potom keď som si neskôr kupoval hocikedy v obchode Mars, pripomínalo mi to cesty domov zo školy. Obvykle piatky, keď som sa ponáhľal domov aby som stihol Startrek Voyager na ČT1 o 4tej poobede. Aj moja mama sa naučila, že Mars mám najradšej a keď mi chcela urobiť radosť tak mi kúpila Mars a Pepsi. Odvtedy som už veľakrát zabudol na to, ako to celé začalo, ale teraz si jasne spomínam, že aj na ten Mars ma "naučila" Rarigi. Môj anjel ma naučil mať čosi rád, aj keď je niekto z chudobnej rodiny. Nie je to nič dôležité, čo by zo mňa spravilo lepšieho človeka, ale - zmenila ma ešte aj v tých malých obyčajných veciach ako sú sladkosti, ktoré má človek rád. Iba podľa toho dnes vidím aký veľmi veľký mala na mňa vplyv...
Inokedy som bol na návšteve na jej internáte ja. Bol tam aj Skiňy a Fikoc - Hoťcov Bigčuov spolubývajúci. A ja som mal vtedy nakreslené na svojich starých vyšúchaných čiernych rifliach rôzne hlúposti. Dokonca som nakreslil čosi aj na Šmonove rifle. Na koleno som mu napísal "Moje veselé koleno". Neskôr potom vravel, že sa to nejakej babe páčilo, a možno ju na to zbalil... Kreslenie na rifle sa pozdávalo asi aj Rarige a jej spontánnej povahe, lebo ma vtedy poprosila, nech teda nakreslím niečo aj jej. No a najlepšia plocha na kreslenie, je samozrejme dievčenský zadok, a tak som jej na jej stehná a zadok pokreslil dnes už ani neviem čo. Ale aj tak bolo úžasné môcť byť tak blízko "nej". Skiňy si tiež všimol, že sa mi to páčilo a nezabudol to okomentovať - ďalšia z vecí prečo som ho nemal a mal rád zároveň. Občas vravel nahlas veci, ktoré som sa neodvážil povedať nahlas ja. A sám neviem, či to bolo dobré, alebo zlé. Inokedy keď som bol u nej tak hrali pieseň od Daniela Landu - Pozdrav z fronty. Nesmierne sa jej páčila a ja ani neviem prečo. Možno dokázala v tom texte objaviť čosi, čo som ja pochopil až o pár rokov neskôr, ale vtedy to bola len obyčajná pieseň. Dnes - dnes je to ďalší fragment, ktorý mi pripomína prvého anjela môjho života. Ľudí - anjelov - čo ma zmenili bolo viac. Do dnešného dňa možno štyria, alebo piati, a skoro všetky boli dievčatá. Zvláštne, že na môj život mali tak dôležitý vplyv práve tie obyčajné dievčatá, z ktorých väčšina boli v mojich očiach len hlúpe tvory, ktoré nedokázali premýšľať o inom, ako o tom ako dobre vyzerajú. Aj dnes je takých dievčat veľa ale naučil som sa (tí moji anjeli ma naučili), že dievčatá - tie správne sú úžasné stvorenia. Tisíckrát úžasnejšie ako my - obyčajní ľudia. Preto, že vedia rozprávať, počúvať, rozumieť a chápať a preto, že vedia milovať. Lebo majú akési lepšie srdce ako my chalani, a my to nikdy nedokážeme - milovať tak úprimne ako ony. Nebudeme vedieť plakať - od šťastia, smútku, alebo dojatia. To vedia, tak naozaj, len dievčatá. A chalani preto nimi opovrhujú. V skutočnosti im len závidia lebo neveria, že aj oni môžu byť tak krásne úprimní. K chalanom sa to proste nehodí. Aj ja som len chalan, ale potom ako som stretol JU, potom ako ma zmenila, som sa naučil - aspoň trochu vravieť ľuďom, čo si naozaj myslím, to čo mám v srdci. Nikdy nebudem tak dobrý a citlivý ako ona, ale viem že občas už dokážem niekoho potešiť len tým, že mu poviem, že ho mám rád. A že občas som na seba zvláštne hrdý, keď plačem pri romantických filmoch alebo knihách. A nakoniec - že mám zvláštny pocit, že som dobrý človek, keď mi niekto povie "ďakujem", keď si vypočujem jeho životný príbeh, a aj keď mu neviem nijak pomôcť, jemu pomohlo už len to, že som ho ticho počúval. A toto všetko ma naučila Rarigi.
Nahral som vtedy moje piesne aj na kazetu. Na zadnú stranu som napísal strašne dlhý text o tom aký je svet smutný, ale ako sa napriek tomu cítim dobre, lebo sú tu ľudia ako ona (nepísal som samozrejme konkrétne o nej), ktorí dokážu rozjasniť obyčajné šedé dni. Nahral som tú kazetu pre ňu. Vravel som si, že to bolo preto, lebo som chcel niekam uložiť všetko krásne, čo som zložil, ale hlavný dôvod prečo som to spravil bolo to, že som jej to chcel pustiť. Aby to počula, a videla, aký naozaj som. Keď som jej kazetu nechal a stretol ju po pár dňoch - vravela že to bolo úžasné. Vraj aj so spolubývajúcou počúvali moje piesne, čítali môj nečitateľný príbeh na obale kazety a obe spoločne - plakali. Nechcel som nikoho rozplakať, chcel som aby moje piesne boli krásne, ale nie smutné a mrzelo ma že plakali. Vtedy som ešte nevedel pochopiť, že dievčatá majú tú úžasnú moc a vedia plakať aj keď je niečo krásne. Bol to od nej ten najlepší kompliment, keď povedala, že pri tom plakala, a ja som ten najlepší kompliment v tej chvíli nepochopil... Na druhej strane kazety bolo poďakovanie ľuďom, ktorí mi vtedy pomohli k tomu "albumu". Medzi dievčatami bola na prvom mieste ona. Vlastne iba jej iniciály, a asi na tretej bolo dievča s rovnakými iniciálmi. Rarigi Syskícyná s ktorou som robil cel leto na brigáde na Moltese... Neviem, či Rarigi vedela, že tou prvou R.S. som myslel práve ju...
Ja som ju toho veľa nenaučil. Nemal som v tej chvíli nič čo by mohla potrebovať. Ale zistil som - na konci štvrtého ročníka na strednej - že mám rád filozofiu. A tak som povedal, že ju naučím aspoň tú, keď mala raz písomku. Vo filozofii som sa nevyznal, ale mal som ju rád a asi aj to málo stačilo, aby teda prišla opäť raz k nám, a ja som je sľúbil, že sa to nejak spolu naučíme. Vtedy som mal rád Nietzscheho - pre ten jeho kontroverzný prístup, a preto, že staval človeka a jeho vôľu do popredia. Páčila sa mi myšlienka, že človek je taký dobrý ako dobrý chce byť, a jediné čo nás vedie dopredu je snaha byť ešte lepší - snaha približiť sa Bohu. Ostatní ľudia - tí čo nemajú záujem byť lepší, sú len otroci - navždy. Rarige sa teda Nietzsche vôbec nepozdával, možno preto, že vravel o tom ako sme zabili Boha, ale našla vhodnú alternatívu - Kirkegaarda. Aspoň ma teda presvedčovala, že ten vraví to isté čo Nietzsche, ale má rád aj Boha. A odvtedy mám rád aj Kirkegaarda aj keď som nikdy od neho nič neprečítal. Neviem ako vtedy dopadla Rarigina písomka, ale bol som rád, že strávila ďalší deň u nás na izbe. Dokonca u nás ostala aj na noc a ja som jej ráno chcel spraviť raňajky do postele. V chladničke som nenašiel nič, a tak som jej spravil len kakao a piškóty. Dosť biedne raňajky, ale myslím, že sa jej vtedy páčili.
Viem, že vtedy niekedy jej Skiňy púšťal ten "jeho" song, ktorý som celkom nemal rád. Vtedy som nevedel ako sa volá - a Skiňy tiež nie, ale vraj nejaký kamoš mu povedal, že to je Helloween. Pamätal som si dlho z tej skladby len frázu "supersonic killers in the sky..." a vlastne aj podľa nej som len nedávno zistil, že pesnička sa volala Man on the Mission od Gamma Ray. Vtedy ju Skiňy púšťal dosť často a mne liezla celkom na nervy. O to viac som bol nespokojný, keď sa páčila aj Rarige. Asi som aj malý kúsok žiarlil na Skiňa, že tentokrát ju zaujal niečím on...
Inokedy, keď Skiňy doniesol fotky z oslavy mojich 19 rokov, kde som nevyzeral úplne najlepšie, tak sa smial, že ich pošle mojej mame, čo na to povie ona. Ja som mu v pohode nadiktoval adresu, a povedal, mu, že kľudne, lebo je to jedno čo na to povie. Bola tam vtedy aj Rarigi a poriadne mi to neskôr vyčítala, že som povedal, že mojej mame by na tom nezáležalo. Ani som to tak vtedy nemyslel, ale aj tak - vtedy ma naučila ďalšiu dôležitú vec - mať rád svojich rodičov. Nikdy som svojej mame poriadne nepovedal, že ju mám naozaj rád, a vlastne, častokrát som si z nej robil srandu, ale odvtedy som sa k nej správal aspoň o niečo lepšie, a aj keď som jej to nikdy nahlas nepovedal, myslím, že teraz aspoň cíti, že ju mám rád a veľmi mi na nej záleží. Vždy som chcel mať s mojimi rodičmi taký ten úžasný vzťah ako vidieť len v amerických filmoch, ale s mojimi rodičmi to akosi nevyšlo. Vravel som si, že nie sú tými "správnymi" rodičmi, ale vďaka Rarige som pochopil aj to, že ja nie som ten najsprávnejší syn... Aj za toto jej veľmi ďakujem.
Rarigi ma naučila mať rada nielen Nedvědovcov, ale aj Elán. Nikdy predtým som nemal rád slovenské a české skupiny. Všetká tá hudba mi pripadala taká jednoduchá oproti tomu krásnemu čo spievali po anglicky Guns n' Roses, Bon Jovi, Roxette alebo Aerosmith. "Vedel" som po anglicky a tak všetky tie texty mi pripadali ako dokonalé zamilované piesne - aj nimi určite sú. Ale Rarigi mi ukázala, že aj obyčajní Nedvědi, Elán, alebo Daniel Landa, dokážu zložiť vynikajúci text - a to v jazyku, ktorému všetci okolo mňa rozumejú. Je jednoduché mať rád hudbu - stačí ju len prestať počuť a začať počúvať. Vtedy som sa naozaj započúval do toľkých nádherných slovenských zamilovaných rockových piesní a v duchu som sám sebe nadával, že som ich krásu neobjavil už skôr.
Cez víkendy som chodieval domov do Hrádku, a kamaráti a kamarátky sa ma vždy pýtali či už som si našiel babu. Nevedel som, že či im mám povedať o mojej veľkej láske, ktorá možno ani netušila ako veľmi mi na nej záleží a tak som vždy vravel len, že nejaké tam sú a môžem ich mať kedy chcem, ale zatiaľ asi moc nechem. Bol to ten najväčší nezmysel, a Rarigu som nemohol mať vôbec. Po tých krásnych pár týždňoch (aj keď som bol s ňou iba párkrát) sa veci so Rarigou začali komplikovať. Ona ma pozvala na ples. Nebolo to úplne konkrétne, ale vedel som, že keby som chcel, mohol by som ísť na ples a stráviť ďalší večer s ňou. Bolo by treba iba ostať ďalší víkend v Košiciach a zohnať si sako. A samozrejme prekonať tú ostýchavosť a povedať jej, že by som na ten ples šiel strašne rád s ňou. Na žiaden ples som nešiel. Vtedy som to nepovažoval za dôležité, ale dnes viem, že možno by to vtedy všetko zmenilo. Dnes by som to určite úplne všetko spavil inak. A možno, ak by to všetko celé vyšlo by som dnes žil úplne úplne inak...
Ja som ju neskôr pozval do kina. Nejasná správa o konci sveta. Mal to byť akýsi komplikovaný psychologický film, a ja som sa tešil, že ju zase ohúrim mojim filmovým vkusom. Keď som v ten deň po ňu prišiel, ležala chorá v posteli. Uff. Aká hlúposť môže pokaziť tak jednoduchý plán ako je spoločné kino. Rozmýšľal som o veľa iných dôvodoch, prečo by mohla povedať, že nejde, a vôbec ma nenapadlo, že to môže prekaziť niečo tak jednoduché ako chrípka. Na konci toho týždňa, predtým ako som šiel domov som jej doniesol aspoň pár citrónov - aby sa vyliečila. Len tak som sa zvrtol vo dverách a bežal na vlak. Možno aj vtedy som mal ostať dlhšie. Možno by sa to všetko zmenilo.
Po ďalších pár dňoch prišiel ku nám jeden Skiňov kamarát. Vravel okrem iného, že bol aj na tom plese, kde bola Rarigi. A že tam Rarigi strávila celý večer s nejakým novým chalanom. Vtedy mi bolo úplne najhoršie na svete. Úplne som sa v ten večer uzavrel do seba, a iba som ticho ležal na posteli. Ten Skiňov kamoš si to tiež všimol. A vtedy mu Skiňy s Ďyďom povedali, ako veľmi som Rarigu chcel. Povedal, že ho to mrzí, ale fakt tam bola s niekým iným. S Ďyďom, sme sa ešte predtým stavili - resp. on trval na tom aby sme sa stavili, lebo stávky týkajúce sa lásky ja považujem za odpornú vec. Vravel, že si je natoľko istý tým, že Rarigu už do pár mesiacov zbalím, že sa staví o fľašu. Vraj ak ju dostanem - tak mu kúpim fľašu. Ako vravím - nemám rád tieto stávky a ani som vtedy nepovedal, či prijímam či nie, ale keď som sa dozvedel, že Rarigi už má asi iného, tak sa Ďyďy zo solidarity ponúkol, že mi kúpi tú fľašu. Alkohol som veľmi nepil, tak povedal, že zoženie fľašu Pepsi. O nijakú Pepsi som vtedy nestál, ale hrozne moc ma Ďyďy týmto gestom potešil. Bol to fakt správny kamarát, a o to viac ma mrzí, keď na konci prvého ročníka musel odísť. V hlave som premýšal nad tým, že ten chalan, s ktorým bola Rarigi na plese bol len nikto, ale zároveň to mohlo byť celkom kľudne tak, že ten nikto som bol ja. Nezáležalo na tom ako veľmi som ju mal rád, ak jej nezáležalo na mne... A tak to možno bolo. Pár krát som ju potom navštívil - ako také to gesto "ostaňme kamaráti", aj keď nikdy sme neboli nič viac. Chodieval som občas za ňou a už nič nebolo také ako predtým. A raz - raz keď som za ňou prišiel bol tam aj on. Aspoň myslím, že to bol on. Mal vtedy zlomenú nohu a boli pri sebe tak blízko ako bývajú dvaja zaľúbení ľudia. Vedel som už predtým, že niekoho má, ale vidieť ich naživo bolo pre mňa ešte horšie. Bolo asi celkom trapné, keď som prišiel na návštevu, keď chceli byť sami spolu ale na druhej strane - bola to tá najkratšia návšteva u nej vôbec. Po necelých 10tich minútach navrhli nech si ideme sadnúť niekam dole. Oni šli výťahom a ja peši. Nejak som sa na tom ich internáte stratil, a nikde dole som ich nenašiel a vlastne asi som ani nenašiel kde to "dole" malo byť. Takže som radšej odišiel naspať na môj internát a rozmýšľal nad tým čo som mohol spraviť inak...
Vtedy som to nevedel, ale bol to predposledný krát kedy som ju videl. Vlastne - za daných okolností som ani veľmi netúžil dostať sa do jej života. Asi bola šťastná, a moje "zlomené srdce" by jej šťastiu nijak nepomohlo. Vlastne - možno naozaj nikdy netušila, a ani dodnes netuší ako veľmi som bol do nej zaľúbený. Možno je to fakt takto lepšie, lebo jej úlohou v mojom živote, nebolo stať sa tým čo budem milovať, ale mala byť anjelom, ktorý ma mal naučiť byť lepším človekom. A naučila ma toho dosť, aj keď o tom možno naozaj nevedela. Možno to bola len zhoda náhod, a ona bola len obyčajnou postavičkou, ktorá sa dostala vďaka ďalšej náhode do môjho života. A takých dievčat - anjelov - sú milióny a ja ich len odmietam hľadať. Aj to moje zlomené srdce bolo poslednou a dôležitou lekciou. Odvtedy som zažil pár ďalších rozchodov a - vždy to bolí, ale pri nej bolelo tak veľmi aj keď sa nikdy nič nestalo. Nikdy som ju nezískal, a teda ani nestratil, ale aj tak to bol jeden hrozný "rozchod" v mojom živote. A odvtedy sa spustila aj vlna ďalších nepríjemných vecí a sen s názvom "prvý semester na vysokej škole v Košiciach" začínal byť zo dňa na deň obyčajnejši a horší... Skúšky sa ukázali ako niečo ťažké, aj keď nie nezvládnuteľné. Bohužiaľ moji najlepší kamaráti - spolubývajúci - tieto skúšky občas nezvládli a tak po jednom mizli z môjho Košického sna. Nakoniec - keď som ostal sám, tak som zmizol z Košíc aj ja. Vzdelanie je pekná vec, ale už tam nebolo kvôli čomu ostávať a bolo mi tam stále horšie...
Ju som stretol odvtedy už len raz. Išli sme s Fudigom Bágyšícom z numerickej matematiky, a ona tam sedela s ostatnými spolužiačkami. Bolo to asi rok, možno rok a pol po tom ako som ju videl naposledy. Ale spoznal som ju okamžite. Pozdravil som ju a mal som neuveriteľnú chuť sa s ňou začať rozprávať, a možno to celé skúsiť znova, ale nemiesto toho som ju len pozdravil a po pár rozpačitých sekundách som odišiel. Ešte aj Fudig si všimol, že so mnou nie je čosi v poriadku, a keď som mu povedal, že je to len bývalá kamarátka, tak povedal, že to vyzeralo na čosi viac. To bola posledná vec, týkajúca sa Rarigy, ktorú som mohol spraviť inak. A dnes by som ju spravil ÚPLNE inak. Zobral by som ju odtiaľ preč utiekol s ňou na prvý autobus do neznáma, a povedal jej VŠETKO. A aj keď by to možno celé nevyšlo a bolo trapné, lebo možno už dávno mala inú lásku svojho života nemal by som teraz ten blbý pocit, že som to ani neskúsil. A to je asi tá posledná vec, čo ma naučila - že to treba vždy aspoň skúsiť. Lebo je lepšie ľutovať, že som niečo spravil, ako že som niečo nespravil. Ešte stále občas dúfam, že sa mi ju podarí niekde v tom veľkom svete nájsť, a povedať jej aspoň "Ďakujem za všetko...", ale také veci sa nestávajú. Hľadám na google jej meno, a vlastne vyhodilo mi aj stránku o tom, že nejaká Rarigi Sysycová si zobrala nejakého chlapa, ktorého meno mi nič nehovorí. Na fotke som ju nepoznal, a tak naozaj neviem ako sa dnes má - je to už viac ako 7 rokov odkedy som ju prvýkrát spoznal. Viem, že vyrastala vo svojom malom rodnom mestečku s mojim spolužiakom zo strednej - Byžym Sikčugom, a tak občas hľadám na google, aspoň jeho. Ako keby som dúfal, že on bude vedieť čo sa s ňou stalo... Ale tak už to býva - keď niečo v živote stratíte, tak poriadne. Včera v noci som toto nestihol dopísať, a tak som si ľahol v polovici spať a tajne som dúfal, že sa mi o nej bude aspoň snívať. Snívala sa mi aj ona, ale iba veľmi krátko. Vo sne už mala štyri deti, a veľmi si na mňa nespomínala. A tak nejak to bude asi aj naozaj. Je to môj anjel, na ktorého nikdy nezabudnem, aj keď ona už na mňa zabudla určite dávno...
V tejto chvíli na mňa tá nostalgická nálada zaútočila v plnej sile. Je mi úplne nanič a chcem spraviť čosi veľké, chcem spraviť čosi, lebo sa bojím, že keď nič nepsravím, zase niečo veľké pokazím. Tak ako vtedy s ňou. Ubehlo odvtedy skoro 8 rokov, a ja som nespravil NIČ veľké. A ak aj áno, tak teraz mi akosi prichádza na um, len to všetko čo nevyšlo. A všetko ma mrzí. Že som už nestretol, veľa takých ako bola ona, a s tými čo som stretol, som nejednal tak ako som mal. Že napriek tomu, ako veľmi ma vtedy zmenila, stále nie som tak dobrý človek ako by som chcel byť. V tom mojom živote som nič nedosiahol, aj keď som viacmenej "šťastný". Ale dnes nemám svojho anjela, a to je v živote predsa to najdôležitejšie. Mať niekoho, koho sa oplatí mať rád.
Občas sa mi stane, že sa zamýšľam nad tým, či by som sa vrátil späť v čase, a prežil ten svoj život od znova. Vždy to skončí tým, že si poviem, že by to nestálo za to, lebo odvtedy som zažil, toľko pekných vecí, a dosiahol toľko úspechov, že by nestálo za to prežiť to celé znova. Všetky tie trápenia, a zároveň úspechy, ktoré by už možno ani neboli úspechmi. Život je príliš krehký na to aby som ho chcel prežiť ešte raz a inak. Nie je jasné, či by to vyšlo všetko aspoň tak dobre, ako doteraz, a je to proste veľký risk. Nie však kvôli nej. Kvôli tomu okamihu - svojim 19 tim narodeninám by som sa vrátil naspať v čase o 7 rokov a celé to riskol od znova. Snažil by som sa získať jej srdce, aj keď možno by to skončilo presne tak ako vtedy a ja by som ostal aj tak sám. Ale aspoň by som to skúsil. A ona je jediná vec v mojom živote, kvôli ktorej by som to celé riskol...
Je fascinujúce, keď si uvedomujem, koľko drobných detailov si z tej doby pamätám. To preto, že sú to detaily týkajúce sa jej. Neviem, či sa mi podarí písať takto pekne aj o ďalších láskach môjho života, ale tento text sa mi písal veľmi ľahko. Pretože to bolo niečo na čo NAOZAJ veľmi rád spomínam. Znie to možno celé tak, ako keby som bol do nej stále zamilovaný. Nie to nie. Skončilo to vtedy, keď som ju videl poslednýkrát, a dnes to nie je to dievča čo mi tak veľmi chýba, ale tie veci, ktoré som zažil iba s ňou. Na láske je omnoho viac príjemnejších vecí. Vravieť tomu druhému ako ho má jeden rád, dotyky, bozky, sex... Láska je krásna vec, ale mne z lásky vždy chýba to obyčajné rozprávanie, ktoré som zažil asi iba so Rarigou. Odvtedy bolo v mojom živote viac dievčat, a zažil som aj s nimi viac krajších vecí, ale s nijakou som sa nerozprával tak dobre ako so Rarigou. A nijaká z tých ďalších nemala takú úžasnú povahu a dobré srdce ako ONA. Rarigi bola proste to najdokonalejšie čo ma stretlo, a ja som to nevyužil. Možno to tak naozaj malo byť, a jej úloha v mojom živote bolo fakt len to, ukázať mi že ľudia sú vlastne dobrí, a potom sa vytratiť tak ako prišla. Mohlo to byť omnoho horšie - mohlo sa jej stať niečo zlé, alebo mne. Alebo som ju nemusel nikdy stretnúť a dodnes byť hulvát, ale aj tak. Mám teraz nepríjemný pocit. Nostalgia na mňa zaútočila v plnej sile, a myslím, že začínam cítiť aj trochu depresiu. Chcem písať písať písať, lebo sa mi zdá, že keď o tom píšem, tak je to celé krajšie, chcem si spomínať na ďalšie malé detaily, ale každý malý detail mi iba ešte viac pripomína aké krásne to bolo, a ako nanič je to teraz. V tejto chvíli nedokážem racionálne uvažovať o ničom inom peknom, čo sa mi v živote prihodilo. Najradšej by som si zbalil teraz veci a odišiel domov. Povedal mame ako ju mám veľmi rád, a všetkým mojim kamarátom. Našiel si poctivú prácu u nás v meste, a robil ľudí okolo mňa šťastných. A hľadal môjho anjela... Celých tých 7 rokov mi teraz pripadá tak hrozne moc nevyužitých. Som o 7 rokov starší, a nie som o nič lepší, a možno ešte aj horší ako predtým. Mám viac vedomostí, vzdelania, skúseností a možno peňazí, ale nie som v srdci lepší človek. A to ma teraz bolí. Lebo ak raz na to zabudem - ako naplno treba používať srdce, tak sa mi môže prihodiť, to čo sa mi stalo vtedy s mojim prvým anjelom...
Toto je zatiaľ môj najdlhší článok v mojom "denníku" a zároveň ten najnebezpečnejší, lebo tak dokonale mi teraz zmenil náladu... To je tá "poriadna" spomienka, akých by som chcel mať viac. Lebo toto sú veci na ktoré sa oplatí spomínať. Toto je to kvôli čomu sa oplatí plakať nad tým aké je to krásne. Aký je celý život krásny, lebo aj keď sa mi už možno nič takto úžasné v živote nepodarí zažiť, mal som obrovské šťastie len v tom, že som to aspoň raz prežil. Svet je krásne miesto pre život. Život je ťažký - jeden z najťažších, ale Svet je nádherný, a som rád, že mám možnosť tu žiť. Som rád, že mám takéto úžasné spomienky ako je táto, a každý nový deň je úžasný, lebo nech sa stane čokoľvek, už nikto mi nevezme to krásne čo som zažil. So Rarigou, alebo inými anjelmi môjho života.
V hĺbke srdca dúfam, že snáď si raz prečíta aspoň toto, aj keď to pre ňu nebude mať žiaden význam. Ak ja neviem násjť ju, tak ako má nájsť ona mňa, keď ma ani nehľadá? Ale chcel by som aby vedela, že som ju mal hrozne rád, a aby vedela, že jej strašne moc ďakujem, čo mi umožnila zažiť, a ako mi dovolila zmeniť sa. Svet je nádherné miesto na život, a anjeli - anjeli nežijú tam hore. Sú ich tisícky všade okolo nás a snažia sa nám pomôcť. Je to v ich náplni práce - pomáhať nám ľuďom. Odo dnes budem mať oči omnoho viac otvorené, a hľadať týchto anjelov, lebo to je v živote najdôležitejšie - mať svojho anjela.