Je v tom vždy čosi zvláštne, keď môžem (musím) ostať celú noc hore. Nie kvôli zábave, kvôli niečomu "dôležitému". Škola, práca - niečo kde je okolo mňa viac ľudí a máme všetci pocit, že trochu nestíhame, alebo aspoň že pracujeme na niečom veľmi dôležitom, keď sa kvôli tomu oplatí nespať. Trochu ako vo filmoch. Celá Amerika spí a my zatiaľ makáme - zachraňujeme svet a ráno sa všetci prebudia akoby nič do nového rána, ktoré im nepríde ničím výnimočné.
Alebo nočný internet v Košiciach. Internet, keď to ešte nebola samozrejmosť, ale ako študent Technickej univerzity som ho mal právo využívať na laboratóriách. V noci, keď všetci "normálni" študenti spali (ráno predsa treba ísť do školy). Neviem presne čo to na tom internete bolo, že to stálo za to ísť uprostred noci do školy, ale tiež to bolo určite niečo o záchrane sveta.
Alebo - keď aj len tie nočné smeny. Do roboty na desiatu, keď ostatní akurát končia s večerným filmom. Na bráne pozdravíš ľudí z poobednej a možno chvíľu rozmýšľaš ako to má tá fabrika premakané, keď všetky tie svetlá, stroje, systémy bežia vlastne úplne stále - ktovie koľko už rokov. Dielňa smrdí spájkou, liehom a pastou (Bygeke vraj voňala a chcela ju ochutnať...), na chodbe je cítiť cigarety a kávu z plastových kelímkov a všetky baby sú trochu vyčerpané, už o druhej ráno budú zívať a neodpovedať od únavy na otázky.
Nočné Rock FM rádio (a mňa napadá aké to musí byť - práca nočného speakra. Stále asi lepšie ako práca tých dievčat čo im začína v rádiu ranná show každé ráno vždy o piatej. A ony musia zakaždým pôsobiť sviežim a čerstvým dojmom, aby ten dojem preniesli aj na milión poslucháčov pri ranných rádioprijímačoch)
Potom prestávka na jedlo v hodinách kedy sa nikdy neje (takže to ani nechutí - je jedno čo to je) a o chvíľu sa už brieždi, a viem že len čo ľahnem do postele tak zaspím, aj keď budú pred domom práve opravovať cestu, alebo príde na návštevu nejaký pár malých hlučných detí. Viem že zaspím, ale cestou domov mám stále pocit že by som ešte pár hodín vydržal. A ľudia čo idú ráno oproti mne - do školy, do práce - je v tom aj trošku hrdosti a pýchy - zatiaľ čo ste Vy spali, ja som "zachraňoval svet".
Vzduch vonia novým dňom. Nielen tak obyčajne "ranne" - to máš vždy keď sa zobudíš a otvoríš okno. Teraz je to iné, lebo si na druhej strane toho okna v tom ráne čo sľubuje krásny deň. A ani nemusíš do školy či do práce. Nie nie, práve naopak. Ja v tom krásnom ráne kráčam domov!
V noci je to inak. Je vždy chladnejšie, tichšie a vzduch tiež vonia inak. Potom. V noci, keď sú ľudia unavení potia sa inak. Ale ani to nevnímam. Len teraz, keď sa nad tým zamyslím. Možno aj z tej nevhodnej stravy. Každý vie, že v noci sa "normálna strava" zháňa ťažšie, musí stačiť pizza alebo bageta, nejaká kola a - káva. Už len preto, že káva sa "má", keď sa máš učiť celú noc na skúšky. (a opäť je v tom trocha hrdosti - vôbec nezávidím tým, čo sa priebežne učili po celý rok a teraz môžu spokojne spať. Práve naopak - opovrhujem nimi a oni mi môžu závidieť moju nočnú smenu aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá)
Káva na mňa vraj funguje. Asi preto že ju nepijávam. Potom stačí trocha (alebo nejaký iný powerdrink s príchuťou syntetických jahôd) a fungujem ako zajac energizer. Vraj. Vtedy mi to vraveli - všetci unavení ale nik si netrúfa povedať "už dosť". Ešte je pred nami aspoň 100 otázok a ostávajú len dva či tri dni do štátnic. Daťi Wogči so svojou stopercentnou účasťou na prednáškach určite hlboko spí - celý deň si to už asi piaty krát opakoval a nik nepochybuje že to spraví na samé jednotky a ja si pomyslím, že mi môže závidieť. Lebo aj ja pôjdem "na samé". Lebo som čarodejník. A to sa do života hodí viac ako 100% účasť na prednáškach. A dokonca ani nepotrebujem kávu. Ani byť celú noc hore. Robím to len preto, že chcem. Pre tú skúsenosť, zážitok, aby som mal pocit "to poznám", keď sa iná skupinka študentov bude rozprávať o tom ako sa učili na skúšky.
Bol som tam (oficiálne) najmä preto aby som učil "ich". Pripraviť koníkov na štátnice, lebo som to nielen vedel, ale bol zároveň jedným z nich. A dnes keď vravia, že to Ing. majú iba kvôli mne, tak kývnem rukou že "to zas nie", ale asi je na tom čosi pravdy.
Väčšina KIT548 v sídle Alconetu, aby sme - keď už nás to fakt nebavilo - mohli zahrať Counter Strike, alebo namixovať Piňa Coladu, zájsť nadránom na Bocu (pripiť si na krásu našich hôr), alebo nejaký iný nezmysel, ktorý ti príde ako skvelý nápad po prebdenej noci.
A do toho učenia nám Bahťi pustil Divokého Billa. Hralo celé CD, ale ten song - jeden veselej a druhý je smutnej - ten ma zaujal. A hneď. Taký smutný ako čo sa spievajú pri víne, keď už všetci odídu. Ale práve tým krásny. Že sa potom necítiš ako ožran, ale ako básnik a filozof. Ten typ piesní je najkrajší práve na prvýkrát. Keď ešte nepoznám slová, takže si to vychutnávam a vravím si - tak to je hlboké... Toľko pravdy... To je určite tá najlepšia pesnička na svete. Potom sa tá situácia, keď takú pieseň počuješ prvýkrát vryje do pamäti ľahšie - ako tá noc keď sme sa učili na štátnice.
Jar, dosť teplá na večer a noc v tričkách. Jedlo od "Mamy" (alebo tak nejak sa tá reštaurácia s donáškou volala). KIT548 je unavený, väčšinu z tém, ktoré sa učíme vidia prvýkrát a je toho príliš tak sa im ťažko sústredí. Ja idem ako drak - už len 60 otázok, 50, ok potiahneme do 40, zvyšok zajtra. A do toho celého vône a piesne čo mi ten moment budú navždy pripomínať...
Snáď si na ten moment, keď ten song počuli prvýkrát pamätajú aj všetci moji kamaráti z Londýna. Zahral som to na gitare a tiež sa im hrozne páčil. A na všetkých ďalších party kde som mal gitaru to bolo povinné hranie. A tak ako oni, ani ja teraz keď to píšem neviem ani ako sa tá pieseň volala (pozriem neskôr), vždy to bolo len jeden veselej a druhý je smutnej. Ako o nás - normálnych koníkoch, čo im to celé v živote možno celkom nevyšlo ale - aspoň neprestali byť básnikmi. A potom pri pive a pri víne sa nerozprávame o futbale a politike. Sme filozofi a tak riešime čosi väčšie. Bavíme sa o živote. O všetkých čo sme stretli, o všetkom čo sme zažili a tom že lásek bylo tolik že to se dá spočítat na prstech jedný ruky a ješte ti zbydou volný, ale to každej zná...
A o tom ako nám to všetko chýba. To vtedy dolieha trochu tá neistota, že "čo bude" keď všetko dobré už bolo. Asi takovej pocit, jako je bodnutí nože... Ten pocit zároveň mi však chýba. Neistota. Ale v tom vzrušujúcom slova zmysle. Že všetko je nejasné a nik nevie aký bude zajtrajšok. A na všetko je ešte stále veľa času. Veď som mladý. A budem mladý navždy. Stačí len chcieť. Nespraviť nejakú hlúposť ako kúpiť byt na hypotéku, oženiť sa a splodiť syna, nijakú z tých vecí čo robia "normálni" ľudia aby prestali byť mladý a stali sa dospelými. Potom je budúcnosť celkom istá. Musíš si nájsť robotu aby si splatil pôžičky a uživil rodinu a žiadne prebdené noci už nebudú. Ženy to vraj nemajú rady. Ani keď ide o záchranu sveta (nie to ešte filozofovanie o živote pri víne)
Zas sa toto dnešné písanie uberá smerom čo som nechcel. Malo to byť o starých dobrých vysokoškolských časoch. A o starých dobrých Londýnskych časoch na Willingdon Road. Asi za to môže Zoney čo tu dnes bola. Už aj ona sa stáva takou "normálnou" (dve deti, chlap čo robí 12tky a byt na hypotéku) a možno to mi trochu vadí. Že ja som to celé vždy odkladal (a odkladám) lebo som si tam hlboko v podvedomí vravel, že potom keď už ma tie "nočné" nebudú baviť, tak sa s ňou zas hodíme do lásky a snáď sa zmení tak veľmi ako by som potreboval aby som pri nej mohol zostať navždy mladý. Lebo - aj keď je v tom tá krásna neistota - mám z toho tiež dosť strach. Hľadať niekoho nového, najlepšie dievča na svete, úplne sám, úplne od začiatku. Teraz, keď už viem aký je svet veľké miesto, to znie ako úloha čo možno nestihnem ani do konca života... A vyberať si z "ostať sám" a "ostať s nejakou čo nie je tá najlepšia" ma tiež desí. 90% úspechu v živote je dané tým či sa oženíš so správnou osobou. To potom znie že bez ženy budem vždy len neúspešný wray. A s nesprávnou tiež.
Teraz by sa mi fakt zišli tí koníci. Alebo študenti. A víno (najlepšie portské - to z Lidla za necelých 6 libier) tak na celý večer a noc. Na livingroome by sme pustili Divokého Billa a celé by sme to spolu prebrali. Jasné, že by sme na nič neprišli. To sa ani nečaká. Ale pre ten pocit. Žie nie som na to celé sám.
Pigeh by mi dával rozumy a zároveň trochu závidel, Dagki by to celé pojal ako dlhé a pomalé rozprávanie (resp. dlhý úvod s krátkou hlavnou myšlienkou) a Jicu by bol zodpovedný a celé to bral veľmi vážne. A to najlepšie - je jedno ako ťažkú tému by sme preberali, bolo by nám proste dobre. Oddýchnuť si len tak večer so spolubývajúcimi - aj keď je uprostred týždňa a život je ľahký, že ani nie je od čoho oddychovať.
Aj to občas treba. Zastaviť sa v živote. So všetkým prestať a len tak chvíľu premýšľať. Alebo nielen na chvíľu. Na tak dlho ako je treba. Až kým sa ti to v hlave vyjasní. Dal som si teraz prázdniny. Od života. Že si dám pár mesiacov pokoj, popremýšľam čo s tým celým a popri tom budem robiť len to čo chcem. Ale ani to sa mi nejak nedarí. Čím viac voľného čásu mám, tým je zložitejšie to celé postíhať. Všetko to čo by som chcel. A všetky tie "raz" veci, čo som chcel spraviť raz, keď bude čas a peniaze. Nová životná pravda - čas a peniaze nestačia. Celé je to o mne samom. Možno ani vlastne nejde o to byť šťastným, spokojným, úspešným, čosi dosiahnuť. Možno je to len o tom že - byť. Alebo možno práve naopak. Vydržať. A nebyť (to čo chce systém). Život je asi fakt jednoduchší, keď si zvieratko. Netreba sa príliš trápiť. Len sa necháš viezť ako na kolotoči. Robíš to čo vidíš robiť druhých a celé to nejak dopadne. A aj čosi zažiješ - tak ako tí druhí. Pár vecí bude vadiť a - je treba kritizovať, nadávať, šťažovať sa. To sa patrí. Ale to je iba malá cena za to že môžeš žiť "šťastný" zvieratkovský život. A zas to celé smeruje k tej základnej myšlienke. Že treba byť šťastný. O tom v celom živote ide. Nie je ani tak dôležité ako to dosiahneš, akurát - vždy sa snaž aby ti bolo dobre.
Ktovie ako dobre dopadol Bahťi (s kúzelným vynálezom inernetu teraz nebude až tak zložité nájsť ho na Facebooku). Bol nejaký čas aj v Anglicku, akurát sme sa nejak nestretli. Nikdy sme vlastne spolu nejak neboli veľmi kamaráti, ale - mám ho teraz rád. Kvôli tej pesničke (tak ako Saga Jibyca kvôli Snowcrashu).
Niektorých ľudí si proste obľúbiš kvôli piesňam či filmom, ktoré ti ich pripomínajú. Ani za to nemôžu a nijak sa o to nezaslúžili. Ale aj tak ich budeš navždy brať ako tých "správnych" len preto že ti pripomenú niečo iné čo máš rád. Tak snáď aj ja pripomínam niekomu čosi fajn. Alebo - nech to niečo fajn pripomína mňa. Musím svojim priateľom rozprávať o úžasných veciach. Hrať a púšťať im tie pesničky čo sú "najlepšie na svete" a musíme spolu pozerať výborné filmy. Nech na mňa spomínajú ako na wraya, s ktorým sa dá porozprávať o "pocitoch" tak ako ja spomínam na Bahťa.