hrať Panama Joe na počítači
každý deň jedna hodinka
v náručí svojho ocinka
Počítačový maniak (vtedy to znelo tak hanlivo, počítačoví maniaci boli - no maniaci. Čosi nie celkom normálne. Geek znie omnoho krajšie), a snáď aj ja som bol v pomyselnom rebríčku hrádockých počítačových maniakov vysoko. Lenže Koju (vtedy sme ho tak nevolali, no dnes ho inak neoslovím) bol rozhodne leader. Určite to bolo preto, že mal počítač medzi prvými. Didaktik M.
A rozprával nám (mne a bratovi) na lyžiarskych trénningoch v tesláckej telocvični o tom aký je to super vynález. Nie dlho na to sme ozaj oca presvedčili a za pomerne veľa peňazí nám počítač napokon kúpil (a neskôr čierny sony tape rekordér, a o pár rokov PC, upgrady...). Asi to dlho ľutoval. Obdobie Didaktiku pre mňa znamenalo obdobie dlhých hodín hrania pri televízore, a zhoršovanie zraku až do 0.75 dioptrie. Ale dnes viem, že počítač, a fakt že som ho mal v takom mladom veku, bol veľmi dôležitý v mojom živote. Aj preto som dnes stále počítačový maniak, teda geek. Teda - IT expert. Dôležité bolo, že ma to celé fakt bavilo. 99% to boli hry, to je jasné ale nebyť toho 1% bolo by to všetko inak. Človek jednoducho musí mať povahu na to aby bol naozajstný počítačový maniak. Môj Didaktik som mal niekoľkokrát rozobratý a urobil som si aj výstup na externý reproduktor (a mohol si potom nahrávať pesničky z didaktiku na kazety - proste frajerina, keď som to ukázal Giťuvi Ďydrecovi tak bol z toho - zo mňa - jednoducho unesený. To je ten pocit, čo my geekovia proste milujeme). Neskôr sme s Mcetbom skúšali postaviť počítačovú sieť (v dobe 8bitových didaktikov!!!), a natiahli 300 metrov dvojlinky medzi našimi bytovkami... Samozrejme že to nefungovalo ale bol to nápad hodný počítačového maniaka. S Mcetbom a bratom sme "založili" LDVsoft a spravili v Basicu jednu veľmi jednoduchú hru (mal som 12 rokov a programoval počítačové hry!!!) nejaké bludisko k pokladu, postavička sa hýbala iba po štvorčekoch (aspoň som sa vyhol atribútovým kolíziám) a pozadie bol obrázok nakreslený v Art Studiu. Proste som jeden z tých čo si z Didaktik M Basicu pamätá nielen R Tape Loading Error a že hry sa nahrávajú s klávesmi JPP, ale aj hlášky ako 2 Variable not found alebo B Integer out of Range.
Počítače boli v tej dobe niečo ako video, no hodnotené asi ešte trošku vyššie. Kto mal video mohol pozerávať filmy (taký ten typ filmov čo v televízii nevidíš), ale aj tak - film len sleduješ. Na počítači si hlavná postava Ty. Majiteľov počítačov nebolo vtedy až tak moc, a pár vyvolených nás (mňa a Koja) dokonca predbehlo. Nejakým podpultovým spôsobom (podobne ako s tými videami) sa Šájbe dostala k Atari, Giťu Ráric k Sinclairu, Lófu mal Commodore, Zefu Zicifkký Spectrum (asi - hral som u ňho Manic Minera, a počas hry keď som si to nevšimol nastavoval kontrast na TV s diaľkovým ovládaním. Vravel že moja postavička chudne preto lebo zbieram pomaly kľúčiky...) a Geľu Skudu asi tiež Atari, ale to sa neráta lebo som sa u ňho nikdy nebol hrať. Mcetbu Ucšumkký mal tiež pár dní požičané Atari, a - to je asi tak všetko z mojich kamarátov, majiteľov počítačov. Všetky som ich videl pokope na "počítačovom večere" na základnej. Všetci spolužiaci čo mali počítač ho priniesli do sokolovne (myslím že to bolo tam) a ja som už vtedy - to bolo ešte pred didaktikmi - vedel, že počítač proste potrebujem.
Naozajstná éra 8 bitového hrania sa však začala až s príchodom Didaktikov. Až vtedy vznikla v Hrádku komunita a pri toľkých majiteľoch sa aj ľahšie zháňali hry, dalo sa poradiť keď čosi nešlo - zlatá éra Didaktikov. Desiatky kaziet s hrami (kopírovanie bolo v tej dobe omnoho zložitejšie ako dnes v dobe internetu...) A zlatá éra v mojom živote (i keď - žijem si stále výborne, aj tie najhoršie éry v mojom živote boli aspoň bronzové)...
Posledných pár rokov na základnej škole, ktorú som zvládal úplne s prehľadom. Ak ostatní kamaráti mali v tom veku jedinú starosť - školu, ja som tým pádom nemal starosť úplne žiadnu. A ešte aj predtým ako som mal Didaktik som poobedia trávil (ak nie u Koja) u Zužba Čijmiňa - mal Didaktik Gama ak si dobre pamätám.
Neskôr - keď prišla doba PC, tak Koju mal počítač tiež medzi prvými (a ja medzi druhými) - niektoré veci sa proste nemenia, a ja som ostal v rebríčku počítačových maniakov stále vysoko. A snáď mi to vydržalo až dodnes.
Sestra bola ešte malá a rodičia si všímali asi najmä ju (takže ja som mohol byť aspoň viac pri počítači a aj keď to ocovi vadilo, aj tak mi tie hodiny pri hrách nejak prešli), proste krásne obdobie. Ešte aj dni (a letá) boli vtedy krajšie. Kúpali sme sa na Belej a Váhu. Mám pocit, že kúpanie v riekach vymizlo s mojou generáciou. Rovnako ako splavy na dušiach, kladenie ohňa pri vode, výpravy na smetisko, skyrtky pred bytovkou (a triolavola) - celá škála predbytovkových hier. Zmizli (tie pravé) kolotoče, detské predstavenia v kine v nedeľu o druhej, pesničky na kazetách (a walkman mali vtedy tiež len tí vyvolení - bol som jeden z nich), céčka, pravidelné sledovanie večerníčkov a - to je jedno. Všetky tie veci čo nájdeš dnes na internete v kategórii nostalgia a v facebookových skupinách - deti narodené v 80tych rokoch. Všetko je to preč a netreba za tým smútiť - užil som si to naplno. A aj obdobia čo prišli po tom boli tiež krásne - akurát v niečom inom. Dnes skôr občas premýšľam nad tým aké by to bolo kebyže žijem v tej dobe. Tak starý ako dnes, ale pred 20, 30 rokmi. Viem presne čo by som robil. Vyrábal počítačové hry. V Anglicku - odtiaľ ich bolo v tej dobe najviac. A Anglicko bolo pre mňa v tej dobe synonymom tej najlepšej krajiny na svete. A keď tak nad tým premýšľam, tak keby som bol fakt tým veľmi dobre zarábajúcim anglickým vývojárom hier v Anglicku minulého storočia (tisícročia) vôbec by to nemuselo byť zlé. Vždy keď tak zvažujem v ktorej dobe by som chcel žiť (a vždy mi napokon vyjde súčasnosť, resp. minulosť pár rokov dozadu) tak prvá ma vždy napadla budúcnosť. Ako zo sci-fi seriálov, samé super vynálezy, samí "múdri" ľudia, no dnes to vidím nejak inak. Budúcnosť je dnes, a tá budúcnosť (tak ako ju vykresľuje dnešná popkultúra) čo má prísť, nevyzerá vôbec lákavo. Sci-fi filmy sú dnes nejaké negatívnejšie (alebo len ten výber, ktorý sledujem ja?) Nie, fakt. Dnes mi to vychádza (starnem? sú toto prvé príznaky krízy čo s tým prichádza?) tak, že najlepšie obdobie boli 80te roky. A aj keď je to zas len také snívanie, ak sa raz ocitnem v situácii kde si budem musieť vybrať v ktorej dobe chcem žiť, a kým chcem byť - bude to Anglicko, 80te roky. A chem byť programátor čo robí hry. Ten čo spravil Panama Joe. Mať tak o 5 rokov menej ako mám dnes (aby som si mohol stále vravieť, že život je stále predo mnou, a aby ma aj 90te roky zastihli relatívne mladého; 90te roky boli ďalšie super obdobie).
Ako počítačový maniak by som vydržal medzi tými najlepšie zarábajúcimi až do dnes, a dnes by bolo všetko inak. Lepšie (to je relatívny pojem). Akurát by som neprežil to detstvo s Kojom pri Panama Joe. Čiže to celé škrtám. Lebo to detstvo čo som prežil bolo najlepšie aké mohlo byť...
Snažím sa to celé pripomenúť si tým, že hrávam dnes staré počítačové hry (I Have no Mouth and I must Scream v tejto chvíli...) ale tie fakt staré - z obdobia didaktiku som nikdy neskúšal. Hneď ako dopíšem tento text to napravím (doplnené - nie je to ono, emulátory nefungujú tak ako majú a hrať čosi v tom mrňavom okne - proste to nie je ono. Keď raz - tak naozajstný didaktik pripojený na naozajstný televízor...) Dúfam že pri tom hraní ma napadnú ďalšie malé drobnosti z toho obdobia keď som bol malý. Poznačiteľné drobnosti. Aby som si ich tu zapísal kým sa úplne stratia z nespoľahlivej pamäti môjho mozgu. (koľko krásnych spomienok som už stratil/zabudol... taký denník je proste super vec - povinná pre všetkých milovníkov nostalgie) A rozmyslel som si to aj s Didaktikom. Naozajstným - tým čo je teraz (dúfam) v našej pivnici a chcel so ho už toľkokrát vyhodiť - iba zaberá miesto. Raz si ho vyložím k ostatným relikviám čo mi budú pripomínať moje detstvo. A za ním bude obrázok z Panama Joe.
Tak nejak by som chcel žiť. Nemyslím v minulosti. Akurát - nechcem na ňu zabudnúť. Kvôli nej som dnes taký ako som. Je moja, tak ju chcem zachrániť. A preto to celé píšem. Aby som si to mohol hocikedy prečítať, keď budem mať pocit že mi život akosi nevyšiel. Pripomenúť si, že som žil úžasne a keď aj raz príde zombie apokalypsa a celý svet bude na pokraji konca a mňa budú mrzieť všetky veci (ľudia) čo som nestihol. Aj tak si budem môcť (už teraz môžem) povedať, že to celé stálo za to. Že bez ohľadu na to čo som dokázal a nedokázal, celý zmysel života môže ísť bokom - moje spomienky, tento bezvýznamný denník, mi vždy pripomenú že som frajer. Navždy.