Second Coming

Intro

"Zimné prázdniny" ubehli ako voda, a - vlastne boli aj tak trochu nudné. Po tom čase strávenom vo veľkom meste mi to moje rodné mestečko pripadalo, ako nejaká Bohom zabudnutá krajinka uprostred zasnežených hôr. Také, ako to "Rusko" z vojnových filmov. Nechcem aby to vyznelo že už nie som "Lipták", len - treba s tým asi rátať, že keď raz okúsite Londýn, tak začne človeku chýbať, len čo odtiaľ odíde. Ale - rovnako aj naopak, za pár dní letím domov na prázdniny a Liptov mi chýba ako nikdy predtým. Tak už to je - vždy nám chýba to čo nemáme...

Naša "pôvodná zostava" sa rozpadla, a tak sme sa vracali za malú mláku len ja, brat a ešte jeden kamarát. Pravdupovediac ani sa mi nejak veľmi nechcelo. Spolužiaci už mali viac či menej dobré joby v obore, a ja som sa mal vrátiť s myšlienkou, že zase pôjdem do akejsi fabriky či elektrárne :( Hej - je to aj o peniazoch, ale nie vždy ide len o ne... Takže som si vravel, že pár dní, či mesiacov zvládnem, zarobím ešte aspoň čosi a potom už konečne začnem robiť "čosi normálne".

Cesta

Odchod a celé balenie bolo o dosť jednoduchšie, keďže som vedel čo treba a čo nie. Celkovo aj ten stres už značne opadol, a druhýkrát to je ako keď sa vracia človek na internát. Žiadne veľké stresy, lúčenie je už len také formálne, proste - už som vedel do čoho idem. Ešte aj s peniazmi to bolo ľahšie, keďže som išiel s fajn pocitom, že keby to aj nevyšlo tak sa nič nedeje, pretože som zarobil dosť už predtým. Jednoducho - výlet. Vybavovať som si tiež nemusel nič, akurát som navštívil moju tetu doktorku aby som si zariadil náhradné okuliare.
Cesta bola v pohode, ubehlo to rýchlo, asi aj preto, že som stále premýšľal, že čo a ako bude. Ani nie však tak, že čo si počnem, skôr tak, že či mi ten Londýn za to vôbec stojí... Na letisku som stretol pár kamarátov, takže nálada sa zlepšila aspoň trocha po neoficiálnych správach, že práce (aspoň v cdčkárni) stále je. Čiže - ubytovanie mám, väčšinu vecí taktiež vybavenú a práca napokon zdá sa bude. Okolo obeda sme teda prišli na Walthamstow, nadýchal som sa anglického vzduchu, zjedol pár slovenských obložených chlebíčkov a stále sa neprestával čudovať ako je možné, že v Londýne to aj v januári vyzerá ako na jeseň. Ani stopy po snehu, a aj keď bolo chladnejšie, všade bola tráva a cez mraky presvitalo slnko. Ešte aj ľudia vyzerali byť naladení akosi "letnejšie".
Prvé malé nepríjemné prekvapenie nám pripravil chalan, u ktorého sme mali bývať, pretože sa ukázalo, že je stále v práci a teda povedal, že nech ho pár hodín počkáme kým skončí. Neuvažoval som veľmi nad tým, že "čo ak?" a nebudem mať kde bývať, mal som predsa len pár kontaktov na nejakých známych a ešte aj tento chalan sa zdal byť v pohode; takže ma skôr trápilo to, že keď sa blížil večer a začínala byť tma, tak sa dosť ochladzovalo a - sedieť len tak na lavičke bolo čoraz nepríjemnejšie... Našťastie už za pár hodín som bol "doma".

Ubytovanie

Ešte minule som písal, že ubytovanie cez agentúru je nič moc, ba až hrozné. S predsavzatím "tentokrát bez agentúr" sme to teda skúsili cez tohto chalana - stále to bol slovák, ale sľúbil fajn dom s telkou a internetom za vcelku fajn cenu, takže sme to "riskli".
Skončili sme teda na Beresford Road a - nie je to až tak zlé, ba môžem povedať, že sa mi to až na pár detailov páči. V porovnaní s agentúrou a Warwick Road to bol rozhodne krok k lepšiemu.
Naša izba bola pôvodne štvorposteľová (fakt nechápem ako sa tam tie baby mohli pomestiť), takže miesta bolo relatívne dosť a - vyzerala byť aj celkom čistá. Nedostatok skriní a úložného miesta je problém všetkých house sharov, takže nad tým sa ani nepozastavujem a - proste sme sa nejak pomestili. Našej trojposteľovej izbe síce zúfalo chýbal stolík pod počítač, resp. stolík vôbec ale aj to sa neskôr pomerne ľahko vyriešilo. Najkrajšie na celom dome bolo, že mal svoju "spoločenskú izbu". Toto je síce bežná vec, ale agentúry majú hlúpy zlozvyk premieňať všetok obývací priestor na nocľaháreň a tak ma to milo prekvapilo, že máme aj izbu kde sa dá len tak sedieť... Keď povedala minulý rok agentúra že "dom má internet" značilo to asi toľko, že "asi by bolo možné ten internet zaviesť, ale to by sa nám muselo v agentúre chcieť. A počítač - dúfam že dajaký máte..." Na Beresford Road to značilo toľko, že internet fakt fungoval, a dokonca sme mali na ňho v obývacej izbe vyhradený spoločný počítač. Krása. Ak agentúra povie "v dome je telka" značí to "áno je tam prístroj, schopný prijímať načierno televízny signál. ak vás chytia - pokutu si platíte Vy". V našom novom dome to znamenalo káblovú televíziu s cca 50 programami, dvd a ešte akési pokazené video. Dosť dobré... V rohu bola taktiež hifi veža, ktorú som síce nikdy nepočul hrať ale - naša spoločenská izba (ktorá bola zároveň jedáleň) vyzerala oproti Warwick Road nádherne. Možno to bolo aj našim zmýšľaním a tým že to už nebolo prvýkrát, ale celkovo sa spojenie "Warwick Road" stalo synonymom bývania a žitia v najhorších možných podmienkach. Jeden zo spolubývajúcich mal aj svoju gitaru a teda mne osobne už ku šťastiu nechýbalo vôbec nič.
Kuchyňa bola o čosi menšia ako predtým, ale vyzerala pekne a relatívne čisto. Určite je to aj o spolubývajúcich, ale tu na Beresford Road som nikdy nemal problém s tým, že by som našiel plný drez riadu prípadne sa v kuchyni nedalo od špiny kam pohnúť. Nechcem zase nadávať na mojich spolubývajúcich z Warwick Road ale tu to jednoducho funguje všetko ako má. Nemáme možno najlepší poriadok ale aspoň sa cítim v dome fajn. Menší problém bol s chladničkou ale (opäť prekvapujúco, a všetka česť spolubývajúcim) sme sa veľmi rýchlo dohodli a všetci sa pomestili. Rovnako do poličiek v kredenci.
Ďalší problém bol s kúpeľňou, pretože na celý dom (8 ľudí) bola iba jedna, ale prekvapujúco (skôr to bude tým, že málokedy bolo všetkých 8 obyvateľov naraz doma) sa to tiež dá zvládnuť. Jediná nevýhoda bola, že kúpelka nemá svoje kúrenie a tak je tam občas poriadna zima.
Záhrada - tá bola trošku horšia ako v prvom dome, ale možno to bolo len tým, že bol január a tak všetko vyzeralo také pusté, neskôr sme to tam troška dali do poriadku a teraz v lete vyzerá úplne v pohode. Vzadu dokonca máme pár strojov z posilovne, ktoré sme zastrešili altánkom a tak máme aj takú malú telocvičnu. Priznám sa, že ju veľmi nevyužívam, ale - je to fajn :) Nedávno sme trochu pokosili trávnik, doplnili záhradný nábytok a tak je tam dnes vcelku príjemné miesto na posedenie pri barbecue.
Myslím, že dom je na tom o poriadny kus lepšie ako domy, ktoré prenajímajú agentúry (aj keď určite platí, že ako ktoré) a čo sa mi veľmi páči je ústretovosť toho našeho "landlorda"... Keď sme potrebovali stôl alebo nočný stolík, tak sme do pár dní mali nový stôl a nočný stolík. Aby sme neboli potichu tak nám zohnal do izby aspoň rádio, na záhradu nám doniesol záhradný nábytok, raz za čas si na nás spomenie nejakou fľašou, a celkovo je to väčšinu času milý týpek. Nepochybne veľa z toho čo donesie isto nájde len tak vyhodené na ulici, ale - oproti agentúre, ktorej zástupcovia nás chodili navštíviť len aby zobrali nájom, je to o dosť lepšie. Vlastne - spomínam si ako nám raz nefungovala na Warwick Road sprcha. Bola to len akási plastová hadica, ktorá nechcela držať na svojom mieste. Keď sme to agentúre neviemkoľkýkrát spomenuli že by potrebovala vymeniť, priniesli nám (po dosť dlhom čase) presne tú istú plastovu hadičku za 1 libru... Tu so sprchou problémy našťastie nie sú a myslím, že ak by aj boli, vyriešilo by sa to o dosť ľahšie. Aby som však len nevychvaľoval :) Aj tu sme skladovali pre domáceho asi pol roka posteľ - lebo ju proste "nemal kde inde dať" a aj tu občas dačo "pár dní trvá". Ale celkovo je to niečo úplne iné ako Warwick Road. Apropo - Warwick Road... V súčasnosti tam vraj už nikto nebýva pretože dom zamorili ploštice :) Na Beresforde máme zase myši, ale aspoň máme teda (pri ich love) trošku zábavu...
Ak to mám vyjadriť v číslach, tak - na úvod bol opäť potrebný vratný depozit vo výške 50 libier. Nájom na 4 týždne stojí 190 libier (za trojposteľovú izbu). Je to síce "trojposteľ" a je to o 5 libier viac ako minulý rok na Warwick Road, ale máme v tom zahrnutý internet, telku, a občas milú pozornosť od landlorda... Neviem síce čo je na tom pravdy, ale dopočul som sa, že už aj v agentúre nájom zdražel, takže nakoniec to možno máme ešte aj lacnejšie. Ponaučenie? Ak naozaj nemusíte, držte sa od agentúry čo najďalej. Nedávno som stretol kamarátku, ktorá tu býva cez inú nemenovanú agentúru. Cena približne rovnaká, avšak sú na dome asi 11ti, a žiadna telka počítač ani DVD nehrozí. Keď sme sa jej pýtali, že ako sa teda doma zabáva povedala, že majú loptu (našli ju vraj vonka, teda ani tú im nedala agentúra :)))
Spolubývajúci v našom dome mali "výhodu" že roznášali letáky a strávili veľa času chodením po Londýnskych uliciach, čiže v priebehu pár dní nanosili počítače, veže, dvdčka - brat dal z toho čosi dokopy a už o pár týždňov sme mali počítač s internetom v každej izbe. Ešte aj landlord si všimol, že brat je šikovný opravár a tak mu teraz pravidelne nosieva počítače na opravu a my tak máme veľa komponentov a občas nejakú drobnosť ako odmenu...

Cestovanie - len pár zmien

V tejto kapitole sa toho moc nezmenilo. Travelcard a BusPas zdražel o pár libier (travelcard, zóna 2,3 na jeden mesiac stojí necelých 54 libier, predtým to bolo za 50) Náš dom je umiestnený natoľko "šťastne", že z najbližšej zastávky chodia smerom na Walthamstow až 4 veľké autobusy, a to dokonca vcelku často, takže nie je treba ani toľko čakať ako predým. Walthamstow Central je dokonca od našeho domu vzdialený len pár minút (20) chôdze a tak sme spočiatku chodievali nakupovať peši (predsa len človek bez práce si premyslí, či zaplatí 0.8 libry, alebo sa radšej 20 minút prejde). Neskôr keď som začal pravidelne pracovať, som si kupoval mesačné lístky (spomínaných 53.8 libry) a to čo ma štve asi najviac je Vicotria Line, čiže metro, ktoré má v poslednej dobe rôzne poruchy a tak sa hocikedy moja cesta do alebo z práce aj o !dve! hodiny predĺži... Myslím však, že keďže musím občas ísť peši, alebo hľadať alternatívny spoj - aspoň sa mi zlepšila orientácia v Londýne a - cítim sa tu už viac "doma"

Práca

No a toto je samozrejme tá hlavná kapitola, lebo preto tu ľudia chodia. Pracovať. Vlastne ani nie tak pracovať - zarobiť. Ja som si svoj druhý príchod naplánoval v štýle - buď sa to podarí alebo nie, však o nič nejde a tak som k tomu aj pristupoval. Do agentúry sa mi veľmi nechcelo ale - keď už je človek tam, tak si povie že lepšie pár libier za horšiu prácu ako úplne nič. Peňazí som mal tak na tri mesiace, ale keďže môj kamarát trval na tom, že treba do agentúry čím skôr tak sme teda šli už niekedy v prvých dňoch. Mám samozrejme na mysli známu agentúru sprostredkujúcu prácu v cdčkárni, pretože - to je tá najľahšia cesta. Cestou do agentúry sme stretávali čím viac slovákov a čechov a tak sa mi postupne zdalo že sa tam valia doslova masy ľudí. Myslím, že podobne ako ja - spraviť si zimné prázdniny - uvažovalo viac ľudí a tak sa teda všetci v dobrej nádeji vracali tentokrát späť - do cdčkárne. Samozrejme, že práce pre toľkých ľudí nieto a tak som si ani nerobil veľké ilúzie, že sa mi čosi ešte ujde. Nuž čo - nemal som premýšľať a ostať na svojom "teplom asistentskom miestečku". Teraz ma dajú v najlepšom opäť za pás. Nepríjemná predstava ale - keď človek nemá žiadnu prácu tak to vníma inak. Takže po úvodných pokecoch nám slečna oznámila že práca nie je (a asi ani nebude) ale že sa teda spýta "šéfa" a nech jej dáme mená. Neviem presne čím som ich minulý rok očaril, ale keď spomenula moje meno, tak povedala že dačo sa pre mňa nájde. Chcel som sa "obetovať" a spýtal sa, že či by nevzali radšej toho kamoša miesto mňa - predsa len bol na tom s peniazmi horšie a mňa cdčkáreň až tak veľmi nelákala, ale teta tvrdila že proste "len ja som prešiel...". Vybavili sme teda pár formalít (nová registrácia na Home Office, zmena adresy) a že sa do pár dní vraj ozvú. S fajn pocitom, ako ľahko to šlo som sa vracal domov a premýšľal, koľko tam idem vydržať, kým konečne nájdem čosi normálne... Moja nálada sa o dosť zlepšila - aj keď to nebol žiaden super job, ale predsa len, ak bolo dosť práce, tak zarobiť 200 libier za týždeň nebol problém. Čo na tom, že 12tky každý deň - pár dní zvládnem. Aspoň kým zarobím ešte pár libier nech nie som v strate... Brat (ani neviem či bol sklamaný, že ho tiež "nevzali") sa pustil do písania životopisov, registrácii na internetových stránkach a začalo preňho to super obdobie keď si človek "môže vyberať". Ja som zatiaľ relaxoval pri internete a telke a čakal, ktorý večer ma zavolajú do práce. Prešli tri dni a nik nevolal - fajne, veľmi sa mi do práce ani totiž nechcelo. No keď prešiel týždeň a stále nič, tak som začal cítiť, že čosi smrdí v štáte Dánskom... Hej - najľahšie by bolo zavolať im, že ako sa veci majú ale - pravdupovediac mne sa do tej práce až tak veľmi nechcelo, a tak som sa rozhodol že si začnem hľadať nejaký "normálny" job a cdčkáreň si nechám len tak v zálohe. Však libier bolo zatiaľ dosť. Takže som aj ja začal upravovať moje CV k dokonalosti, zaregistroval sa asi na 20 stránkach, ktoré sa zaoberajú sprostredkovaním práce v IT a každý deň som odpisoval na pár pracovných ponúk. Iste - dalo sa urobiť aj viac, ale ja som sa rozhodol pre cestu - ja dám o sebe vedieť a hádam sa ktosi ozve. Jednoducho - bol som asi stále málo "odvážny" vyvolávať cudzím ľuďom - cudzinec, bez praxe... Možno to súvisí aj s tým mojim strachom z telefonovania. Denne som teda odpisoval v priemere na 10 ponúk (ono ponúk je hrozne moc, len som si na veľmi veľa z nich "neveril") a po pár dňoch sa dostavili prvé "výsledky". Výsledkami mám na mysli to, že si tie moje maily a CV asi aj ktosi prečítal, lebo mi začali volať rôzni ľudia a agentúry. Je v tom aj čosi dramatické keď vás ráno prebudí mobil, a človek netuší čo za anglán sa mu na druhej strane ozve. S bratom sme sa pretekali koľkokrát videli potencionálni zamestnávatelia naše životopisy na cvonline, a kto mal koľko hovorov, ale faktom bolo, že reálna práca sa akosi nečrtala. Brat mal aj dva telefonické interview, ale oba mu nevyšli. Nejaké tie sľuby na interview som dostal aj ja, ale zväčša to bolo o tom, že ok máme pre vás ponuku - hrozne súrne, kedy môžte nastúpiť? Vynikajúco ozveme sa zajtra! Ale napokon sa nik neozval. Čas pomaly plynul, a libry sa míňali a ani to telefonovanie už nebolo take dramatické, lebo som aj tak trochu tušil že "aj tak nič z toho". Najčastejšie sa ozývali agentúry, ktoré šli "po každom". V požiadavkách napríklad bolo že uchádzač musí mať 5 rokov praxe, schopný samostatne vyvíjať v aplikácii o ktorej som ja len počul že existuje a podľa možnosti hovoriť plynule nemecky (okrem angličtiny pochopiteľne). Samozrejme, že ja som na takéto ponuky nemal a tak som ani nereagoval - agentúry ma však s takýmito ponukami kontaktovali každý deň...

Okrem pracovných ponúk mi volalo aj pár týpkov s ponukou na IT kurzy a následne garantovaný job. To znie pekne - trošku poštudujete, dostanete certifikát a potom super robotu za veľa veľa penazí. Hej čisi to stojí, ale - radi pomôžu aj s financovaním, požičajú, peniaze vrátite keď zarobíte... Obzvlášť "otravný" bol nejaký Abdul. Jedného dňa mi zavolal, že našiel moje CV, a že sa mu veľmi veľmi pozdávam, a veľmi rád by sa so mnou porozprával. Vraj vedú seminár na tému etické hackovanie, a myslí si, že takéto čosi by sa mi páčilo. Zatiaľ nezáväzne samozrejme. A neskôr? Ktovie - možno z toho bude aj Job. Povedal som mu na rovinu, že siete a hackovanie ma až tak veľmi nezaujímajú, ale keď už tak moc naliehal, tak som ho poprosil nech mi pošle detaily na mail, kde a kedy mám prísť... Abdul mal asi moc práce (myslené ironicky, v skutočnosti na mňa proste isto zabudol :) a tak mi len deň pred "seminárom" zavolal že či to platí, a či prídem... No - vcelku ma vytočil, lebo ja už som si spravil svoj program, a keďže mi žiaden potvrdzovací mail neposlal, tak som myslel, že pochopil, že nemám príliš záujem.
Abdul sa teda ospravedlnil, a že reku ďalší týždeň teda. Fajn - dohodli sme sa, že mi pošle mail, s detailami čo, kedy a kde, a ja rád prídem. Samozrejme že neposlal nič (ani keď som sa pripomenul :) No - tak si vravím, že na takú organizáciu sa ja môžem vykašlať a to som aj spravil a pokračoval v hľadaní práce po svojom. Oni však mali záujemcov asi málo (lebo neverím, že by to bolo preto že som ich tak zaujal) a ozvali sa mi teda do tretice... Tentokrát Rashid. (Nechcem aby to vyznelo rasisticky, ale tieto azíjské kultúry sú naozaj zvláštni ľudia...) Rashidovi som už pomerne nervózny vysvetlil, že jeho kolega so mnou jedná dosť neprofesionálne (to nie je mimochodom nič zvláštne tu v Londýne, tu vás ma skoro každý na háku...) a že rozhodne nemám záujem s nimi spolupracovať. Rashid trápil, trápil a keďže ja mám dobré srdce :) a nezvyknem len tak niekomu položiť telefón počas hovoru, tak som mu teda sľúbil, že ich prídem pozrieť. (Inak by ten náš hovor asi neskončil) Cesta ma síce stála pár libier ale - aj tak som nikam nechodil a aspoň si pokecám po anglicky - aj keď to nie je interview, ale len také "oblbovanie" :) Budovu mali peknú veru, aj recepčná bola milá, všade plno mladých ľudí ako vo filmoch z amerických stredných škôl - proste príjemný kolektív. V nejakých propagačných materiáloch som si prečítal na čo sa vlastne špecializujú a ukázalo sa že je to všetko o počítačových sieťach a hardware. Chcel som byť síce software developer ale - nuž čo, uvidíme čo vlastne a za aké peniaze ponúknu. Rashid trošku meškal, ale bol to veľmi príjemný chlapík (proste namotávač ako sa patrí) a tak ma zobral do svojej kancelárie čo bola izbička o veľkosti 2x1m. Takýchto kancelárii tam bolo strašne moc a v každej bol jeden mladý človek ako ja a oproti nemu profesionálny namotávač :) Už toto mi prišlo trošku komické, ale nuž teda poďme na to. Nejaké tie zdvorilostné frázy, Rashid ma nikdy nezabudol osloviť krstným menom, používal referencie na futbal a hudobné hviezdy (každý chalan má predsa rád futbal a hudbu, nie?), stále sa usmieval, a - oblboval :) Zobral si papier, pýtal sa ma nejaké otázky, ale aj tak sa ma len snažil nasmerovať k tomu aby som si priznal, že som vlastne človek ktorý nemá šancu si bez ich pomoci zohnať job. Lebo takých ako ja sú milióny, ale že tá ich agentúra je tá "dobrá", čo vidí môj potenciál a radi mi nájdu vynikajúco platený job. Áno je potrebné absolvovať nejaké tie kurzy a skúšky, ale tie ja hravo zvládnem, lebo vidí že som šikovný. Rashid ma dokonca tak dobre odhadol že mi doporučil balíček kurzov, ktorý je pre mňa ten najvhodnejší. (Nemusel pritom ani mrknúť do môjho životopisu, netušil že mám diplom z IT ani o mojich predchádzajúcich pracovných skúsenostiach) Keď som mu vysvetlil, že ja už som to s Ciscom skúšal a aj keď mi to veľmi šlo, veľmi ma to nebavilo, Rashid nemrkol ani brvou a s úsmevom mi navrhol iný balíček kurzov. (Ktorý samozrejme končil "garantovanou pracovnou ponukou" a určite by som to celé s prehľadom zvládol...) Keďže mi bolo zvláštne prečo mi znova doporučuje Cisco a kurzy typu "Základy práce s PC 1,2,3" tak som sa spýtal, čo za ľudia vlastne ich kurzy navštevujú. No a keď mi porozprával prípady ako zo staršieho pána čo nikdy nevidel klávesnicu vychovali za 3 mesiace IT experta - odborníka na počítačovú bezpečnosť, tak som si vravel, že zázraky existujú. V duchu som teda len krútil hlavou a keďže aj Rashid už asi tušil, že zo mňa "nič nebude" tak sme to rýchlo prešli k tej zaujímavej časti a síce cenám. Len vtedy som si uvedomil aký som bol hlúpy, že som si tých Cisco semestrov za 360Sk jeden, nespravil na Slovensku viac... Tieto kurzy (v skutočnosti asi rýchlokurzy, inak neviem ako sa dajú zvládnuť 4 semestre CCNA za 5 dní...) boli totiž značne drahšie. Kurz "za 3 mesiace z nuly hackerom" stal cca 8000 libier resp. 400000 Sk (po veľkorysej zľave pre mňa lebo - vidí že som šikovný...) plus pár drobných za skúšky. No neberte to. Tak som mu sľúbil že "ozvem sa Vám" a so super pocitom, že aj ja som raz dakomu povedal "ozvem sa" aj keď som to nemyslel vážne som šiel domov. Síce som zabil pol dňa a asi 5 libier na cestovnom, ale - aj to je skúsenosť. Čiže pointa - možno to funguje, ale je to pre bohatých a talentovaných a nie pre nás šikovných a chudobných :)
*dodatok 2009 - chcel som práve nájsť pár obrázkov z spomínanej "IT Academy", najprv som našiel iba link na neexistujúcu stránku, neskôr diskusné fóra kde ľudia píšu, že spoločnosť skrachovala a oni teraz dlžia bankám obrovské sumy (plus úroky), za pôžičky na "Career developement plan". O to viac teda pozor na ponuky typu "najprv trénning ktorý si platíte Vy, a potom Vám nájdeme dobre platenú pracovnú pozíciu..."

Hľadanie práce teda pokračovalo, a skoro som na nich zabudol, keď mi prišla pošta z cdčkárskej agentúry. Ach jaj. Čo tí zase chcú - ale vraj dôležité, tak som šiel osobne. V skutočnosti to bolo v ten istý deň ako keď som bol u Rashida, tak som aspoň ušetril čas a cestovné. Ak u Rashida som mal aspoň ten pocit, že som "dôležitý" tak v agentúre mi zase dali pocítiť, že asi nie som až tak zaujímavý lebo na mňa zabudli. Týkalo sa to tej registrácie na Home Office, a že vraj keď už teraz robím cez nich tak sa mi to hodí. Hm, tak som im naznačil, že ja cez nich teda nerobím, a že som poslušne čakal na hovor, ale nik sa neozval. Všetci traja čo tam stáli sa teda pozreli na seba a spýtali sa ma s kým som sa dohodol. No a keďže zhodou okolností to boli práve oni traja, tak som im povedal že práve s nimi... Pozreli sa teda na seba ešte raz, a bolo jasné že nik o mne nič netuší. (Nieže by ma to trápilo, ja som už mal hlavu plnú iných jobov) a že teda znova ma zaregistrujú a mám zavolať akémusi chalanovi (na ktorého mi už dali aj číslo tentokrát). Áno ja viem, zveličujem, a mal som to byť v prvom rade ja, kto sa mal starať o to ako sa veci majú, ale - aj tak mi celá ta organizácia prišla veľmi zvláštna. Myslím, že vtedy niekedy som pochopil, že už cez nich nechcem pracovať radšej nikdy. Aby to nevyznelo zle - jednali so mnou vždy fajn, aj som tam čosi minulého roku zarobil, pomohli vybaviť Home Office, a ani ten job nebol najhorší (a toto fakt niečo znamená - ak si pohľadáte túto agentúru na internete nájdete najmä príbehy ľudí čo mali s touto agentúrou oveľa horšie skúsenosti, ako ja.), akurát - asi som už čakal tentokrát trochu viac. Alebo - kto nie je spokojný s málom dostane viac (viem, že to príslovie platí inak, ale zdá sa, že v Londýne netreba byť skromný, práve naopak)

A potom sa to jedného dňa proste "stalo". Dostal som telefonát - celkom podobný desiatkam ostatným, že ako by sa mi páčilo robiť ..., aké mám skúsenosti s ..., kontrolná otázka - opíšte protokol tcp ip. Odpovedal som na všetky otázky tak trochu znudene a bez nadšenia, lebo takých ponúk som mal každý deň niekoľko. Nikdy nič z toho. Tento hovor však ten na druhej strane ukončil s tým, že či by som mohol prísť na interview. Naozajstné živé interview kde im budem môcť ukázať kto som a čo viem! Nebola to práca snov, vlastne dúfal som v čosi úplne iné ale - naozajstná práca! Samozrejme, že prídem na interview, vyhovuje mi to hocikedy! Oblek? Jasné oblek mám (zoženiem), tak ako sa do firmy čo pracuje s peniazmi patrí!
Nasledovalo teda pár dní, počas ktorých som si na internete zistil o firme čo najviac informácií, čítal som texty o tom "ako zaujať", a mal ten príjemný nervózny pocit, že - možno sa to celé naozaj podarí. Nie len konkrétne táto pracovná ponuka. Možno sa mi podarí preraziť v Londýne, a možno sa mi podarí spraviť aj nejakú "kariéru" a bude zo mňa úspešný mladý muž! Na interview som teda prišiel pripravený, plný elánu a možno trochu viac sebavedomý ako sa patrí ale - vyšlo to. Človeku (IT manažér) s ktorým som sa stretol som nezabudol ukázať moju diplomovú prácu a mal som pocit, že aj on má zo mňa dobrý pocit. Na konci malý testík s 10 otázkami (kliknite sem ak ho chcete vidieť), ktorý som zvládol vcelku dobre, a potom už len "ozveme sa Vám".
Áno tých "ozveme sa" už bolo - ale tentokrát (možno preto, že to bolo živé interview) som veril, že sa naozaj ozvú. A potom ma naozaj pozvali do "druhého kola". To už som bol zase o čosi viac nervóznejší, lebo jednak som nevedel čo ďalšie by sa ešte mohli pýtať (už prvé kolo bolo hodne technické), a tiež preto, že bude prítomný najvyšší boss - zakladateľ celej firmy osobne... Druhé kolo bolo v skutočnosti o dosť jednoduchšie. Išlo totiž už len o to aby som zaujal aj samotného veľkého šéfa, ani nie tak ako IT odborník, skôr ukázať že som fajn človek. Aj toto sa podarilo, a o pár dní som našiel v mojej schránke mail čo začínal slovami "Second time lucky!..."
Kľudne tu spomeniem aj ako to bolo s peniazmi (vraví sa že s platom sa nechcú chváliť len tí čo majú príliš veľa). V pôvodnom inzeráte bolo uvedených 19 - 23k (čo je ročne a "k" znamená tisíce libier), ja som spravil možno trošku chybu keď som spomenul, že ma ponuka zaujala a tak rád začnem aj za menej s tým, že to po pár mesiacoch prehodnotíme. Napokon sme sa teda dohodli na 17500 libier ročne (cca 73000 Sk mesačne). Oproti mojej predošlej práci v CDčkárni to nebolo vôbec zlé. Najmä ak zvážim, že sedím v kancelárii za počítačom, som v príjemnom kolektíve a robím to čo ma baví.

*dodatok o 3 roky neskôr - Je rok 2009, upravujem zas trošku stránku a tak som našiel aj tento text... Takže ako to celé dopadlo? Myslím, že dobre. Stále pracujem na tom istom mieste aj keď - pár vecí sa zmenilo. Už som "hlavným človekom na počítače" (tu to nazývajú IT Manager), po troch rokoch zarábam zhruba 2x viac, vďaka firme som bol aj na pár IT kurzoch, a každoročne celá naša firma zaplatí všetkým zamestnancom jeden "výlet". Párkrát som sa presťahoval (skúsil som aké to je prenajať si celý dom, a teraz s kamarátmi spomíname na Beresford Road ako to "hrozné bývanie" a bývalého landlorda voláme "zdierač", ale nie je to samozrejme úplne vážne...), a najmä - zlepšil som si jazyk a nazbieral nové skúsenosti... Ale - to už znie ako klišé. Tak iba myšlienka na záver. Ak môžte, skúste to! Je to risk. A ako vo všetkom, začiatky budú ťažké. A pár vecí sa nepodarí, a iných pár vecí budete závidieť tým čo ostanú doma, ale keď to celé zhrniem - Stálo to za to.